Etela Farkašová strana 3 z 3

Štvrtú zbierku veršov už etablovanej autorky charakterizuje meditatívny prístup k bežným životným situáciám a pocitom človeka, trochu neistoty či váhania nad mnohoznačnosťou interpretácií významov, postojov, hodnotení v medziľudských vzťahoch. Autorkina výpoveď má pokojný, sugestívny tón a pevnú štruktúru, preto je presná a presvedčivá. Nie je to hra so slovami, je to poctivé hľadanie odpovedí na otázky, s ktorými je konfrontovaný každý vnímavý čitateľ. Podobne meditatívny charakter majú aj farebné obrazy ilustrátorky a priateľky Květy Fulierovej.

Štvrtú zbierku veršov už etablovanej autorky charakterizuje meditatívny prístup k bežným životným situáciám a pocitom človeka, trochu neistoty či váhania nad mnohoznačnosťou interpretácií významov, postojov, hodnotení v medziľudských vzťahoch. Autorkina výpoveď má pokojný, sugestívny tón a pevnú štruktúru, preto je presná a presvedčivá. Nie je to hra so slovami, je to poctivé hľadanie odpovedí na otázky, s ktorými je konfrontovaný každý vnímavý čitateľ. Podobne meditatívny charakter majú aj farebné obrazy ilustrátorky a priateľky Květy Fulierovej.

Osem rôznorodých poviedok napísaných pokojným, hĺbavým štýlom, nazerajúcim pod povrch vecí, nafukujúcim okamih do nekonečnej chvíle, v ktorej vidieť na celý minulý život. Ľudské príbehy Etely Farkašovej sa príjemne čítajú, navíjajú sa na osku akoby požičanej myšlienky, pozastavujú sa pri detailoch, aké si v dnešnej dobe už málokto všíma, avšak rozprávačka ich bytostne pretrpí, zbiera ich, ako korálky ich navlieka na niť vypovedaného. Výsledný zámotok myšlienok v sebe okrem pointy, ktorou býva postupne z pozadia vystupujúca individuálna kríza alebo hlboký životný vnem, prináša i nadhodnotu: Až bytostný súcit, úprimnú snahu dávať svet do poriadku, postáť v chaose a vykročiť na rázcestí tou správnou cestou, životnú skúsenosť, ktorú takouto poviedkovou formou autorka odovzdáva každému vnímavému čitateľovi.

Osem rôznorodých poviedok napísaných pokojným, hĺbavým štýlom, nazerajúcim pod povrch vecí, nafukujúcim okamih do nekonečnej chvíle, v ktorej vidieť na celý minulý život. Ľudské príbehy Etely Farkašovej sa príjemne čítajú, navíjajú sa na osku akoby požičanej myšlienky, pozastavujú sa pri detailoch, aké si v dnešnej dobe už málokto všíma, avšak rozprávačka ich bytostne pretrpí, zbiera ich, ako korálky ich navlieka na niť vypovedaného. Výsledný zámotok myšlienok v sebe okrem pointy, ktorou býva postupne z pozadia vystupujúca individuálna kríza alebo hlboký životný vnem, prináša i nadhodnotu: Až bytostný súcit, úprimnú snahu dávať svet do poriadku, postáť v chaose a vykročiť na rázcestí tou správnou cestou, životnú skúsenosť, ktorú takouto poviedkovou formou autorka odovzdáva každému vnímavému čitateľovi.

Osem rôznorodých poviedok napísaných pokojným, hĺbavým štýlom, nazerajúcim pod povrch vecí, nafukujúcim okamih do nekonečnej chvíle, v ktorej vidieť na celý minulý život. Ľudské príbehy Etely Farkašovej sa príjemne čítajú, navíjajú sa na osku akoby požičanej myšlienky, pozastavujú sa pri detailoch, aké si v dnešnej dobe už málokto všíma, avšak rozprávačka ich bytostne pretrpí, zbiera ich, ako korálky ich navlieka na niť vypovedaného. Výsledný zámotok myšlienok v sebe okrem pointy, ktorou býva postupne z pozadia vystupujúca individuálna kríza alebo hlboký životný vnem, prináša i nadhodnotu: Až bytostný súcit, úprimnú snahu dávať svet do poriadku, postáť v chaose a vykročiť na rázcestí tou správnou cestou, životnú skúsenosť, ktorú takouto poviedkovou formou autorka odovzdáva každému vnímavému čitateľovi.

Filozofka, esejistka, prozaička sa zamýšľa nad situáciou moderného človeka prostredníctvom konkrétnych zmyslových vnemov. Na osiach vychýlenej rovnováhy protikladov zvuk-ticho, rýchlosť-pomalosť ukazuje ohrozenie podstaty človeka ako individuálne mysliacej a cítiacej osobnosti. Úzkosť z vnútornej vyprázdnenosti vo svete plnom vecí a problémov prichádza k čitateľom v dokonale zvládnutom, hektickosťou nepokoja presýtenom štýle. Farkašovej najnovšie eseje skôr než zamyslenie prezentujú atmosféru, v ktorej potenciálny tvorca nie je schopný sústrediť sa, pretože je neprestajne vytŕhaný a nesený okolnosťami do povrchného inam. Hoci v textoch prevládajú pocity strachu a nostalgie, svojou kultivovanosťou a emočným nábojom svedčia o možnosti vyvzdorovať si priestor dôkladnejšieho vnímania a prežívania. Na margo esejí Čas na ticho spisovateľ a literárny kritik Miloš Ferko napísal: „Farkašovej eseje nás vťahujú do ticha slov. Ticho tu neznamená prázdnotu, ale uspokojujúci nádych, v ktorom sa rodí myšlienka. Myšlienky sú múdre, preto sa rodia dospelé. Niektoré v zbroji v podobe Atény, iné bezbrannejšie, pripomínajú motýle. Pekné tvory, čo nespievajú, aby sme sa pod nimi mohli započúvať do ticha a nahmatať v ňom šelest a šepot. Len v tichu počuje každý sám seba v neopakovateľnej ozvene. Len v tichu vieme, čo nesmieme. Siahať rukami po krídlach motýlích. Radšej srdcom počúvať ich šepot. Skôr než obrátime stránku. Samozrejme opatrne a... potichu! Nezobuďme, čo by ešte chcelo ztrieť múdrosťou do hĺbky...“

Etudy o bolesti a iné eseje, v ktorých sa dotýka širokého okruhu medziľudských vzťahov, fenoménu rozhovoru i akútnych problémov jednotlivca a spoločnosti.

Štvrtý zväzok edície je venovaný zaujímavému experimentu autorky, známej skôr prozaickými a odbornými textami. Jej poézia má filozofickú zrelosť a formálnu ľahkosť. Je príťažlivá v mnohých aspektoch – citlivý a presný výber slov poteší ucho a ulahodí duši, čitateľ má možnosť vlastného domyslenia naznačenej témy, jemná stavba nesie vážne významy. Komorná interpretácia v podaní Jany Oľhovej rozširuje dimenzie vnímania. Kniha / CD má dve časti – Na rube času, s výberom z rovnomennej zbierky (Iris, 2006) a nové texty v časti Spejem do hudby.

Etela Farkašová vo svojej najnovšej próze skúma vzťah dcéry k matke, resp. matky k dcére. Fascinujúcou mikrokresbou odkrýva netušené rozmery vzťahu pokladaného spravidla za bezproblémový. Listy (matke) sprítomňujú veľmi aktuálnu tému hlbokej opustenosti vo vzťahu s (biologicky) najbližším človekom a večnú túžbu po niekom, „kto by mi mohol dobre rozumieť, a predsa by som to nebola ja“. Ukážka: Dnes sa mi otvoril blok presne pri liste o zrkadlách, nanovo ožili vo mne spomienky na všetky moje zrkadlové komplexy, ak by si si raz niekedy predsa len prečítala tento dlhý list, možno by si si aj ty v tejto súvislosti spomenula ešte na niečo, napríklad na to, ako nerada som chodievala k fotografovi, ako som priam nenávidela návštevy v ateliéri, kam si ma ty vypravovala vo všetkej tej hroznej paráde, ktorú si na mňa násilne ponavliekala, a aj so svojimi nemennými ponaučeniami (len sa, prosím ťa, usmievaj, pristane ti taký malý úsmev, nie priveľmi široký, ktorý by ti odhalil ďasná, len celkom maličký úsmev, daj si na tom záležať).

Etela Farkašová vo svojej najnovšej próze skúma vzťah dcéry k matke, resp. matky k dcére. Fascinujúcou mikrokresbou odkrýva netušené rozmery vzťahu pokladaného spravidla za bezproblémový. Listy (matke) sprítomňujú veľmi aktuálnu tému hlbokej opustenosti vo vzťahu s (biologicky) najbližším človekom a večnú túžbu po niekom, „kto by mi mohol dobre rozumieť, a predsa by som to nebola ja“. Ukážka: Dnes sa mi otvoril blok presne pri liste o zrkadlách, nanovo ožili vo mne spomienky na všetky moje zrkadlové komplexy, ak by si si raz niekedy predsa len prečítala tento dlhý list, možno by si si aj ty v tejto súvislosti spomenula ešte na niečo, napríklad na to, ako nerada som chodievala k fotografovi, ako som priam nenávidela návštevy v ateliéri, kam si ma ty vypravovala vo všetkej tej hroznej paráde, ktorú si na mňa násilne ponavliekala, a aj so svojimi nemennými ponaučeniami (len sa, prosím ťa, usmievaj, pristane ti taký malý úsmev, nie priveľmi široký, ktorý by ti odhalil ďasná, len celkom maličký úsmev, daj si na tom záležať).

Známa slovenská prozaička autorka filozofických i esejistických prác prichádza tentoraz s novelou o žene, u ktorej sa prejavil chorobný strach o svet, strach, že v ňom narastá entropia a chaos. V boji proti nemu vidí svoje osobitné poslanie.

Etela Farkašová vo svojej najnovšej próze skúma vzťah dcéry k matke, resp. matky k dcére. Fascinujúcou mikrokresbou odkrýva netušené rozmery vzťahu pokladaného spravidla za bezproblémový. Listy (matke) sprítomňujú veľmi aktuálnu tému hlbokej opustenosti vo vzťahu s (biologicky) najbližším človekom a večnú túžbu po niekom, „kto by mi mohol dobre rozumieť, a predsa by som to nebola ja“. Ukážka: Dnes sa mi otvoril blok presne pri liste o zrkadlách, nanovo ožili vo mne spomienky na všetky moje zrkadlové komplexy, ak by si si raz niekedy predsa len prečítala tento dlhý list, možno by si si aj ty v tejto súvislosti spomenula ešte na niečo, napríklad na to, ako nerada som chodievala k fotografovi, ako som priam nenávidela návštevy v ateliéri, kam si ma ty vypravovala vo všetkej tej hroznej paráde, ktorú si na mňa násilne ponavliekala, a aj so svojimi nemennými ponaučeniami (len sa, prosím ťa, usmievaj, pristane ti taký malý úsmev, nie priveľmi široký, ktorý by ti odhalil ďasná, len celkom maličký úsmev, daj si na tom záležať).

Správa o umieraní matky nie je veľmi rozšírenou literárnou témou. Slovenská filozofka a spisovateľka sa ňou pokúša zvládnuť dlhé a bolestné odchádzanie blízkeho človeka. Jej „správa“ v procese písania košatie a prináša plastický obraz matky a jej života, ako aj dobového a geografického kontextu, v ktorom sa odohrával.