Matej Ferjanc

Matej Ferjanc vyštudoval filozofiu - francúzsky jazyk a literatúru. Doktorandské štúdium absolvoval v odbore systematická filozofia. Má skúsenosti s prácou učiteľa na gymnáziu aj s mnohoročným pôsobením vo funkcii odborného asistenta na Katedre filozofie Katolíckej univerzity v Ružomberku. Je autorom odborných štúdií, filozofických a literárnych esejí ako aj umeleckých textov.

Dlhší čas sa venuje prepájaniu filozofického, esejistického, lyrického a dramatického štýlu písania. K tomu ho priviedol projekt predstaviť v komplexnom diele kľúčové tézy osobnej, poeticky ladenej filozofie života. Umelecký štýl písania pokladá za nutný, pokiaľ má autor uveriteľne, autenticky, plasticky ukázať (nielen vysvetliť a zdôvodniť prostredníctvom analytického myslenia), prečo nejaký individuálny ľudský život má istý nosný základ, ktorý jeho nositeľa odvracia od negácie vôle k životu a zaväzuje ho k realizácii zážitkových, tvorivých a postojových hodnôt. Ak chce autor v písomnom diele podať celostnú víziu života, ktorý stojí za to žiť, nielen poznatky rozumu, mimo ktorých stojí jeho privátny život, musí vstúpiť do beletrie.

Len vtedy má filozofia života význam, hodnotu, keď autor v diele názorne ukáže, ako možno podľa nej žiť, čo všetko v živote umožňuje, k akej spirituálnej veľkosti sa človek touto cestou dostane. Na to potrebuje nielen myslieť vo všeobecno-abstraktných pojmoch, ale aj cítiť prostredníctvom naladených vnemov, obrazov a symbolov. Preto inklinuje k jazyku poetickej imaginácie.

Nielen filozofické, ale aj umelecké texty môžu ponúknuť hlbší intelektuálny rozmer najmä v rámci dialógov a monológov postáv príbehu. Tým možno priviesť nielen filozofov k väčšiemu záujmu o filozofickú beletriu, ale aj čitateľov beletrie k hlbším filozofickým textom, ktoré nemusia byť napísané odborným štýlom, pri ktorom sa odhliada od existenciálnej, osobitej skúsenosti autora. Nevyžadujú sa ani znalosti náročných filozofických textov, no od čitateľa sa očakáva schopnosť pozorne sledovať to, ako osobné zážitky, spomienky, náhle obrazy v mysli privádzajú postavu príbehu k špecifickej filozofii života, následne k vykročeniu na takú dráhu žitia, ktorá napokon umožní spečatiť, naplniť, preniesť do sveta to, čo si človek zvnútornil a prijal ako pre seba bytostne zaväzujúce.    

Výsledným produktom autorskej iniciatívy je filozoficko-náboženský román Posledný človek – Vôľa k boju, ktorý je svedectvom, syntetizujúcim produktom nielen jeho doterajšieho filozofického a vôbec intelektuálneho usilovania, ale širšie a v existenciálnej rovine – svedectvom osobnej skúsenosti života, ako sa od detstva prezentovala prostredníctvom vnímania, cítenia, myslenia a intuície.