Oľga Gluštíková

Zbierka básní Uložená do stromov predstavuje kompaktnú a reprezentatívnu kolekciu mladej sviežej slovenskej poézie. Gluštíková sa nenecháva zväzovať svojimi bezprostrednými predchodcami a súčasníkmi; je iná prirodzene a tvorivo rozvíja vlastnú poetiku. Dielo je ďalším míľnikom na tvorivej ceste nádejnej literárnej osobnosti. Dielo je tvorivým obohatením súčasného literárneho bádania na Slovensku. Ilustrované je tvorbou mladej, neobyčajne talentovanej ilustrátorky Márie Fúčelovej.

Príbehy, momenty a „zapisovanie tela“. To všetko obsahuje Atlas biologických žien (Edícia mladých slovenských autorov časopisu Dotyky), ktorý je druhou básnickou zbierkou poetky Oľgy Gluštíkovej. Texty sú priamou rečou osôb, odhaľujú intimitu a telesnosť autorkiných hrdiniek. Názvom básne nás autorka uvádza do kontextu konkrétnej osoby, predstavuje jej/jeho meno, profesiu, vek či životnú situáciu. Výsledkom sú epické „kontextuálne“ básne, poézia plná emócií – plná ľudí. Od dievčenských fantázií sa dostávame k projekciám, premenám i traumám, od rodových stereotypov k netradičnému vnímaniu a zobrazovaniu každodennosti. V Atlase k nám prehovárajú vdovci, manželia, spolubývajúce, milenci, lekári či dcéry. Nachádzame tu veľrybie bytosti, kozmonautky, feministky i transexuálky, spisovateľky a široké spektrum osudov. Od krájania mäsa či šúpania jablka sa dostávame k podstate životných situácií, k existenciálnemu hľadaniu, k pýtaniu sa. Základom je čudovať sa všetkému prirodzenému: cudzej i vlastnej prirodzenosti. Zbierka je komponovaná do dvoch kapitol: O ľudskosti (pod vplyvom mäsa) a O rybách a rodoch (biologické cykly). Autorka inovatívne pracuje s analýzou ľudského tela, jeho rastu, cyklov, identity, duševných pochodov súvisiacich s ontogenézou a reflektuje vzťahy. Inovatívna je aj v tematizovaní menštruačného cyklu a každodenných rituálov. Gluštíkovej Atlas sa usiluje o novú dimenziu vnímania ženstva. Sprevádza nás domorodými svetmi i sexuálnou revolúciou, mytológiou i demýtizáciou, fyziológiou i nezvyčajnými životnými situáciami.

Zemitá poézia Oľgy Gluštíkovej nerozlišuje medzi krásnym a škaredým, vysokým a nízkym. Odkrýva korene drsného oravského regiónu, zapustené do jeho obyvateľov po celé generácie. Súčasne poukazuje na symbiózu medzi človekom a krajinou, pri ktorej je existencia jedného organizmu podmienená bytím toho druhého. Krajina v Gluštíkovej básňach je totiž len zdanlivo anorganická: pulzuje, preniká, odovzdáva sa, prijíma i berie. Stáva sa predĺžením tela tak, ako sa telo stáva prirodzeným pokračovaním krajiny. Prestupovanie jedného druhým neraz pripomína obrad, rituál, pri ktorom telo zapĺňa medzery v hline, nechá zo seba vystúpiť drobné živočíchy a vracia ich tam, odkiaľ prišli. Hlina uzemňuje telo, ktoré súčasne upevňuje hlinu. Vzájomná závislosť sa pritom neriadi princípom moci, potreby ovládnutia jedného druhým, ale elementárnou potrebou byť. Jestvovanie, prežitie je neustále sprevádzané obraznými i doslovnými zosuvmi pôdy, priehlbinami v zemi a zároveň spomienkami na predkov, zosnulých blízkych i známych, ktorí často neumreli prirodzenou smrťou (telo nájdené vedľa cesty, telo v zákopoch, zmrznuté, zavalené, ležiace telo v útrobách oravskej krajiny). Gluštíkovej básne sú vynikajúcim príkladom toho, že mágiu nemusíme hľadať len na horách a nížinách Škandinávskeho polostrova. Rovnako pulzujúca, divoká, tajomná a starobylá môže byť aj zem na severozápade Slovenska. (Lenka Šafranová)