Daniel Grúň

Publikácia je venovaná umeleckým metódam seba-historizácie, archivácie a utvárania alternatívnych inštitucionálnych rámcov v kontexte mocenských a ideologických štruktúr ovládajúcich sféru umenia v období komunistických režimov stredo-východnej Európy a následne v období ich transformácie. Jednotlivé eseje, ktorých autormi sú Edit András, Ivana Bago, Hana Buddeus, Branislav Dimitrijević, Daniel Grúň, Mira Keratová, Emese Kürti, Alina Serban, Darko Šimičić, Jana Písaříková v podobe prípadových štúdií približujú neo-avantgardné, post-avantgardné a súčasné umelecké projekty z Poľska, Maďarska, bývalej Juhoslávie, Rumunska, Česka a Slovenska. Spoločným menovateľom týchto umeleckých projektov je ich rozvíjanie v dlhodobých časových horizontoch, v mnohých prípadoch sa jedná o celoživotnú aktivitu. Vyrovnávajúc sa s danými podmienkami umeleckej prevádzky v jednotlivých krajinách, umelci ako Peter Bartoš, Goran Đorđević, Györgi Galántai, Tomislav Gotovac, Zofia Kulik, Ana Lupa?, Milica Tomić, Petr Štembera, Jiří Valoch a ďalší, vyvinuli prepojenie umeleckej tvorby s prácou v komunitách, so zbieraním, triedením a distribúciou ťažko dostupných alebo inak cenzurovaných vedomostí a informácií, čím vytvorili paralelné inštitucionálne siete a založili aktívne archívy, ktoré sú dnes inšpiráciou nielen pre galérie a múzeá, ale aj pre súčasných umelcov, teoretikov a organizátorov umeleckého diania.