Ivan Guba

Po komunistickom prevrate v roku 1948 emigrovali na Západ tisícky demokraticky orientovaných Slovákov vytvárajúcich spolu s Čechmi v poradí už tretí – tentoraz protikomunistický – československý zahraničný odboj. Zo slovenskej strany ho v 70. a 80. rokoch 20. storočia viedol niekdajší politik Demokratickej strany Martin Kvetko. Po auguste 1968 utiekli z dôvodu okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy ďalšie desaťtisíce Čechov a Slovákov, často už aj reformných komunistov. Na Západe vytvorili nové štruktúry odporu voči domácej konzervatívnej prosovietskej komunistickej totalite. Významné miesto v nich zastával historik Vilém Prečan, ktorý organizoval distribúciu informačných materiálov medzi domácim disentom a československým exilom, resp. demokratickými médiami na Západe. Stal sa známy najmä ako exilový „dvorný archivár“ aktivít Charty 77, resp. disidentských iniciatív z Československa. Prečanove neutíchajúce aktivity na poli historiografie, upozorňujúce demokratický Západ na represie komunistického režimu voči kriticky uvažujúcim historikom v Československu, prirodzene upútali pozornosť Martina Kvetka. Témami korešpondencie Prečana a Kvetka boli spočiatku osud proskribovaného historika odboja Jozefa Jablonického a viaceré otázky slovenských dejín 20. storočia. Tie Kvetko vnímal ako ich priamy účastník a aktívny tvorca (odbojový činiteľ, povojnový povereník), zatiaľ čo Prečan patril medzi najvýznamnejších spracovateľov týchto tém (jeho dva zväzky dokumentov o Slovenskom národnom povstaní sú dodnes neprekonané). Listová komunikácia exulantov taktiež poodhaľuje zákulisie mnohých aspektov života protikomunistickej emigrácie i domáceho disentu. Dotýka sa nielen komplikovaných osobných vzťahov v exile či problematiky slovensko-českého súžitia, ale aj tém kontroverznej nemeckej či maďarskej otázky, o ktorých sa viedli ostré polemiky. Publikácia ponúka aj nahliadnutie do „kuchyne“ príprav exilových vydaní diel najvýznamnejších disidentov zo Slovenska – Milana Šimečku, Miroslava Kusého, Hany Ponickej a najmä Jablonického samizdatových štúdií.

Jozef Lettrich bol v prelomových rokoch 1945-1948 najvýznamnejšou politickou osobnosťou Slovenska, bol nielen predesedom Demokratickej strany v tomto časovom období, ale aj predsedom Slovenskej národnej rady. Patril medzi popredných predstaviteľov odboja a po viac ako dve desaťročia stál na čele demokratického exilu. Kolektívna monografia 13 slovenských a českých autorov zostavila monografiu mapujúcu jeho životné osudy. Jednotlivé kapitoly sprostredkúvajú širší záberna dobu a prostredie, v ktorom pôsobil a ktoré súčasne malo vplyv na jeho myslenie, činy a rozhodnutia. Čitateľ má jedinečnú možnosť nazrieť do zákulisiaživota najpoprednejších politických osobností slovenskej politiky 20. storočia.