Mila Haugová

Tvorba Mily Haugovej sa práve rozrastá o novú básnickú zbierku canti...amore. A hovoriť o "rozrastaní" čohosi je tu absolútne na mieste. Autorkino písanie je totiž nie nepodobné záhrade, Mila Haugová sa stále pohybuje medzi svojou flórou a faunou a hoci by sa zdalo, že po toľkých rokoch a básnických zbierkach uzavretý priestor nemá čo ponúknuť, nie je tomu tak. Poetka je tu doma a aj keby sa pôdorys tejto organickej - miestami až samostatne žijúcej - plochy dal označiť nejakým pomenovaním z geometrie, nevymizli by z nej tajomné zákutia, trpezlivo autorkou opracovávané, kultivované, sprístupňované. A ak sa aj niekde šľahúne preplazia popod plot, alebo ak konáre ktoréhokoľvek stromu z pomyselného ohraničenia záhrady vyčnievajú, alebo ak si drobný hmyz dovolí tento priestor opustiť, všetko sa to deje v decentnosti autorke vlastnej. Haugová si neberie na plecia celý svet, ale na svojom kúsku pôdy ponúka aj tým, ktorí príjmu pozvanie na návštevu, možnosť nahliadnuť do mágie makrokozmu. Dizajn tejto pôvabnej knihy je z dielne Pavlíny Morháčovej a jej súčasťou sú aj ilustrácie Daniela Fischera.

Mila Haugová je autorkou viacerých básnických zbierok, z ktorých sama zostavila tento výber poézie o láske. Vlastne nezáleží na tom, z ktorých kníh sú básne vybraté, lebo jej tvorba je súvislá a kompaktná, zaoberá sa rastlinami, záhradami, zvieratami a hlavne ľuďmi: vzťahmi medzi mužom a ženou: medzi matkou a dcérou: medzi sebou a svetom: tým, čo je podstatným medzipriestorom bytia. Poetka tvorí svoje básne ako amalgám, sú zložené z viacerých vrstiev, ktoré sú navzájom nerozdeliteľné. Nie je ľahké ich čítať, ale pozorní čitatelia si nájdu červenú niť v jej labyrinte slov. Jazyk jej básní je vysoko kultivovaný, jej štýl rozoznateľný po prečítaní niekoľkých veršov. Pohybuje sa po horizontále aj vertikále života, po pomalej nahor stúpajúcej špirále tvorivosti, ktorá miestami celkom splýva s jej životom. Mila Haugová bola za svoju tvorbu ocenená viacerými štipendiami a rezidenčnými pobytmi. V roku 2014 dostala prestížnu cenu Dominika Tatarku za básnickú zbierku Cetónia aurata a autobiografickú prózu Tvrdé drevo detstva. Žije a tvorí striedavo v Bratislave a v Zajačej doline pri Leviciach.

Kniha je poetickým dokumentom z autorkiných denníkových záznamov od osobných, cestovateľských až po rastlinné. Ich súčasťou sú sny, lyrizovaná próza, básne či osobné čítania filozofov (Martin Heidegger), výtvarníkov (Osmo Rauhala) a literárnych postáv (Anna Kareninová). Poetka nám otvára vždy nové a zároveň trochu iné archívy priestorov. Skúmanie sa pohybuje v kruhu reálneho a mysleného, s presahmi do duchovného prúdenia sveta. Čitateľ sa stáva svedkom prelínania života a diela, aby dospel k poznaniu, že umelec a dielo majú svoj pôvod v umení.

Tvorba Mily Haugovej sa práve rozrastá o novú básnickú zbierku canti...amore. A hovoriť o „rozrastaní“ čohosi je tu absolútne na mieste. Autorkino písanie je totiž nie nepodobné záhrade, Mila Haugová sa stále pohybuje medzi svojou flórou a faunou a hoci by sa zdalo, že po toľkých rokoch a básnických zbierkach uzavretý priestor nemá čo ponúknuť, nie je tomu tak. Poetka je tu doma a aj keby sa pôdorys tejto organickej – miestami až samostatne žijúcej – plochy dal označiť nejakým pomenovaním z geometrie, nevymizli by z nej tajomné zákutia, trpezlivo autorkou opracovávané, kultivované, sprístupňované. A ak sa aj niekde šľahúne preplazia popod plot, alebo ak konáre ktoréhokoľvek stromu z pomyselného ohraničenia záhrady vyčnievajú, alebo ak si drobný hmyz dovolí tento priestor opustiť, všetko sa to deje v decentnosti autorke vlastnej. Haugová si neberie na plecia celý svet, ale na svojom kúsku pôdy ponúka aj tým, ktorí príjmu pozvanie na návštevu, možnosť nahliadnuť do mágie makrokozmu.

Dokonalé zviera(nie) je dielom dokonalým, pre každého milovníka krásnych kníh a poézie hĺbok a výšok života. Opus magnum najvýznamnejšej poetky dnešného Slovenska prináša ojedinelú víziu sveta ako svet rozhovorov s blízkymi. Zhovára sa prostredníctvom imaginácie, ktorá spája okamih tu a teraz so spomienkou, niekedy akoby až na počiatok sveta. Autorkin hlas vedomia hovorí iba to podstatné. Zdieľa s nami radosť i zvieranie úzkosti z videnia Stvorenia, s vnútorným zrakom na pomedzí sveta viditeľného a neviditeľného. Sveta napohľad vonkajšieho, ktorý sa mení na vnútorný, intímny, mágiou poézie. Poézie, ktorá nám vždy dodá silu žiť a prežiť, aj v najtuhšom zovretí života.

Koncept knihy Isola Sacra nadväzuje na básnicko-výtvarný cyklus Paradiso (Ricordare) (2017) tej istej autorskej dvojice – Mila Haugová, Ján Kudlička. Príhovor k partnerovi, ktorý tvorí aj tu základnú kompozičnú niť, tematizuje medzičas pred nutnosťou „prekročiť more“ – „na druhú stranu“. Nový cyklus básní sa motivicky opiera o motív mora, zalievajúceho prah domu a postupne celý dom. Pohyb dvojice po morskom dne smerujúcej k "pra-svetlu" variuje Haugovej estetiku miznutia z predchádzajúcej zbierky. Poetka vrství strach zo „záhadného času temného hrozivého oceánu ktorého hranice // pozná len Boh“ s dôverou v záchranu, v obraznosti sa opierajúcu o príbeh Noemovej archy či „malého dievčatka v košíku“ vytiahnutého na bezpečný breh. Haugovej odvahu nazerať na hranice ľudského bytia spája sila existenciálnej výpovede a zároveň prenikavého básnického jazyka.