Ivan Jančár strana 2 z 2

Miroslav Cipár vo svojich obrazoch nerieši veľké spoločenské témy, sú to však veľké, hoci pre niekoho aj ťažko postrehnuteľné témy individuality. Nie sú to obrazy žijúce len zo svojej farby a tvaru. Bráni sa proti tomu, že umenie nutne musí byť výrazom doby, tak ako ani výrazná individualita nemusí byť podriadená dobe. Táto skutočnosť je pri pohľade na maliarsku tvorbu Miroslava Cipára jednou z najzásadnejších. Bez obáv prechádza spektrom výtvarného umenia druhej polovice dvadsiateho a prvého desaťročia dvadsiateho prvého storočia. Ak má pocit, že niekde a niekedy ostalo niečo nedopovedané a poskytuje možnosti ďalšieho skúmania, vytvára nové obrazy bez ohľadu na to, či sa to zdá byť momentálne aktuálne alebo nie. V Cipárových obrazoch je vždy niečo pod niečím a niečo za niečím. A vnímavejší cítia, že ešte aj niečo medzitým. Pre Miroslava Cipára je dôležitú aj vizuálnosť, silný výraz obrazu, ktorý si divák hneď zapamätá, či autorovými slovami „farebná senzácia.“ Napriek tomuto vizuálnemu účinku Miroslav Cipár vytvára obrazy, ktoré viac oslovujú ducha ako zrak. Rozmach jeho tvorby, ktorý v poslednej dobe nastal, je sčasti dokumentovaný aj v tejto publikácií. V ateliéri nachádzam pri svojich návštevách ďalšie a ďalšie nové obrazy Miroslava Cipára, ktorý, ako som už napísal, má rád výzvy a nám udivujúcim spôsobom už neponúka len svoje ilustrácie, grafiky, značky, logá, kaligrafické diela ale svoje obrazy, ktoré nám za neho hovoria: „Som Maliar.“

Miroslav Cipár vo svojich obrazoch nerieši veľké spoločenské témy, sú to však veľké, hoci pre niekoho aj ťažko postrehnuteľné témy individuality. Nie sú to obrazy žijúce len zo svojej farby a tvaru. Bráni sa proti tomu, že umenie nutne musí byť výrazom doby, tak ako ani výrazná individualita nemusí byť podriadená dobe. Táto skutočnosť je pri pohľade na maliarsku tvorbu Miroslava Cipára jednou z najzásadnejších. Bez obáv prechádza spektrom výtvarného umenia druhej polovice dvadsiateho a prvého desaťročia dvadsiateho prvého storočia. Ak má pocit, že niekde a niekedy ostalo niečo nedopovedané a poskytuje možnosti ďalšieho skúmania, vytvára nové obrazy bez ohľadu na to, či sa to zdá byť momentálne aktuálne alebo nie. V Cipárových obrazoch je vždy niečo pod niečím a niečo za niečím. A vnímavejší cítia, že ešte aj niečo medzitým. Pre Miroslava Cipára je dôležitú aj vizuálnosť, silný výraz obrazu, ktorý si divák hneď zapamätá, či autorovými slovami „farebná senzácia.“ Napriek tomuto vizuálnemu účinku Miroslav Cipár vytvára obrazy, ktoré viac oslovujú ducha ako zrak. Rozmach jeho tvorby, ktorý v poslednej dobe nastal, je sčasti dokumentovaný aj v tejto publikácií. V ateliéri nachádzam pri svojich návštevách ďalšie a ďalšie nové obrazy Miroslava Cipára, ktorý, ako som už napísal, má rád výzvy a nám udivujúcim spôsobom už neponúka len svoje ilustrácie, grafiky, značky, logá, kaligrafické diela ale svoje obrazy, ktoré nám za neho hovoria: „Som Maliar.“

Miroslav Cipár vo svojich obrazoch nerieši veľké spoločenské témy, sú to však veľké, hoci pre niekoho aj ťažko postrehnuteľné témy individuality. Nie sú to obrazy žijúce len zo svojej farby a tvaru. Bráni sa proti tomu, že umenie nutne musí byť výrazom doby, tak ako ani výrazná individualita nemusí byť podriadená dobe. Táto skutočnosť je pri pohľade na maliarsku tvorbu Miroslava Cipára jednou z najzásadnejších. Bez obáv prechádza spektrom výtvarného umenia druhej polovice dvadsiateho a prvého desaťročia dvadsiateho prvého storočia. Ak má pocit, že niekde a niekedy ostalo niečo nedopovedané a poskytuje možnosti ďalšieho skúmania, vytvára nové obrazy bez ohľadu na to, či sa to zdá byť momentálne aktuálne alebo nie. V Cipárových obrazoch je vždy niečo pod niečím a niečo za niečím. A vnímavejší cítia, že ešte aj niečo medzitým. Pre Miroslava Cipára je dôležitú aj vizuálnosť, silný výraz obrazu, ktorý si divák hneď zapamätá, či autorovými slovami „farebná senzácia.“ Napriek tomuto vizuálnemu účinku Miroslav Cipár vytvára obrazy, ktoré viac oslovujú ducha ako zrak. Rozmach jeho tvorby, ktorý v poslednej dobe nastal, je sčasti dokumentovaný aj v tejto publikácií. V ateliéri nachádzam pri svojich návštevách ďalšie a ďalšie nové obrazy Miroslava Cipára, ktorý, ako som už napísal, má rád výzvy a nám udivujúcim spôsobom už neponúka len svoje ilustrácie, grafiky, značky, logá, kaligrafické diela ale svoje obrazy, ktoré nám za neho hovoria: „Som Maliar.“

Po výstavách a publikáciách Stana Filka a Milana Paštéku pripravila Galéria Nedbalka prezentáciu ďalšej mimoriadnej osobnosti slovenského výtvarného umenia – Endre Nemesa (1909 – 1985). Bol jedným z prvých, ktorý otočil zrak od vonkajšej reality k vnútornému, často sebatrýznivému skúmaniu. V jeho obrazoch sa postupne ozývajú odkazy na expresionizmus, kubizmus a surrealizmus, vo svojej neskoršej tvorbe sa vyjadruje prostredníctvom nefiguratívnej tvorby, v záverečnej etape sa koncentruje na koláže, kde sa opätovne objavujú aj figuratívne prvky. O jeho tvorbe sa po roku 1948 v bývalom Československu dlhé roky mlčalo, po krátkom záujme v 60. rokoch začala byť jeho tvorba opätovne prehodnocovaná až po roku 1989. Začiatky Endre Nemesa po nútenej emigrácií pred fašizmom v roku 1938 do Švédska (po krátkych pobytoch vo Fínsku a Nórsku) boli zložité a náročné, postupne sa však so svojou tvorbou aj v umelecky pomerne konzervatívnom Švédsku výrazne presadil. Galérii Nedbalka sa podarilo vybudovať najväčšiu kolekciu autorových diel na Slovensku s viacerými ťažiskovými obrazmi dokumentujúcimi jeho jednotlivé tvorivé obdobia.

Igor Ondruš zobrazuje svet taký, ako ho vidí. Komentujúc ho svojím vlastným spôsobom – spôsobom v kontexte slovenskej maľby doteraz neznámym, surovým, naturálnym, a najmä svojským. Už počas štúdia ho jeho pedagóg Vladimír Popovič nabádal, aby sa venoval témam s vlastnými zážitkami a uprednostnil ich pred spoločenskými či politickými. Túto radu však počúvol len čiastočne. Hoci vlastné zážitky v jeho tvorbe dominujú, paralelne sa venuje aj iným témam.Vlastné zážitky a vzťahy sú motívom obrazov zo série O dievčatách, ako aj viacerých ďalších diel. Na chodbe gymnázia s typicky zelenými stenami v diele Prvé poschodie vľavo hore (2006) zobrazuje seba a svoju priateľku Janu v intímnej situácii. Na obraze Panenka Jana (2011) ju zasa stvárňuje ako nadpozemský objekt hodný zbožňovania. Spomienkou na ňu je aj obraz Jana (2011), zvláštne prehnuté torzo dievčaťa s kusmi odevu, ktoré majú pre autora až fetišistický význam. Eva-nie (2006) je obraz namaľovaný podľa priateľky Evy ako vyjadrenie nespokojnosti s jej životným štýlom, so zbytočne premárneným talentom.Často sa inšpiruje motívmi krásnych žien z rôznych časopisov, ikonickými modelkami alebo herečkami, svetom bulváru i komiksu, kde pre žiaru reflektorov netreba vedieť a cítiť príliš veľa. Na rozdiel od obrazov s tematikou vlastných vzťahov, kde môžeme povedať, že je až kruto sebaironický, vonkajší pozlátkový svet ho nabáda k evidentnému sarkazmu. Ako príklad môžeme uviesť obraz Hviezda večera (2011), na ktorom sa s mierne pohŕdavým výrazom v tvári predvádza Jessica Simpson. Motívom Panny losangelskej (2011) je najznámejšia fotografia Pamely Anderson s vysvieteným Los Angeles v pozadí, ktorá je tu zobrazená ako symbol toho „najkrajšieho, najlepšieho a najžiadostivejšieho“ objektu. V Terapii (2006) je námetom modelka Andrea Verešová zobrazená ako sestrička v psychiatrickom ústave na prechádzke s mužmi, ktorí sa potrebujú liečiť.Mnohé jeho obrazy sú plné erotických motívov, vyhrotených erotických vzťahov a nenaplnených očakávaní. V diele Podvedomé otázky (2011) sa zaoberá prvou podvedomou a nevyslovenou otázkou pri stretnutí muža a ženy, kde sa autor odvoláva na psychológov, podľa ktorých muža najviac zaujíma, koľko má žena rokov, a ženu, koľko muž zarába. Na obraze s.r.o. (2011) vidíme ženu na pláži, ktorú obťažujú muži. Motív prasaťa bežiaceho ku skupine je vyjadrením radosti z tejto situácie, had predstavuje falický symbol, vo vzduchu namiesto vtákov lietajú penisy.Igor Ondruš sa venuje aj politickým a spoločenským témam, často s jemu vlastnou iróniou. Sem patria diela ako Európska... (2001), Všetky cesty vedú do... (2009), Oslobodenie Bratislavy (2011),či Krajina idiotov(2011).Autor využíva rôzne spôsoby maľby, prechádza od zámerne naivizujúceho tvaroslovia (napr. Inteligent, Reč tela, Vitajte atď.) cez realistické zobrazenia krajiny v štýle 19. storočia (napr. Bezdomovci, X+Y) až po hyperrealistický výraz (napr. Také normálne detičky, Skupinka, Krajina neobmedzených možností, Vrchol hospodárskej recesie, Kamošky, Vitaj v džungli, Panna losangelská atď).Fascinujú ho však napríklad aj pompejské maľby, ktorých štruktúru evokuje rôznymi úpravami (obraz Horror vacui). Ojedinele v jeho tvorbe nachádzame aj koláže, ako napríklad Aj lov jú alebo Poďte k ockovi.

Igor Ondruš zobrazuje svet taký, ako ho vidí. Komentujúc ho svojím vlastným spôsobom – spôsobom v kontexte slovenskej maľby doteraz neznámym, surovým, naturálnym, a najmä svojským. Už počas štúdia ho jeho pedagóg Vladimír Popovič nabádal, aby sa venoval témam s vlastnými zážitkami a uprednostnil ich pred spoločenskými či politickými. Túto radu však počúvol len čiastočne. Hoci vlastné zážitky v jeho tvorbe dominujú, paralelne sa venuje aj iným témam.Vlastné zážitky a vzťahy sú motívom obrazov zo série O dievčatách, ako aj viacerých ďalších diel. Na chodbe gymnázia s typicky zelenými stenami v diele Prvé poschodie vľavo hore (2006) zobrazuje seba a svoju priateľku Janu v intímnej situácii. Na obraze Panenka Jana (2011) ju zasa stvárňuje ako nadpozemský objekt hodný zbožňovania. Spomienkou na ňu je aj obraz Jana (2011), zvláštne prehnuté torzo dievčaťa s kusmi odevu, ktoré majú pre autora až fetišistický význam. Eva-nie (2006) je obraz namaľovaný podľa priateľky Evy ako vyjadrenie nespokojnosti s jej životným štýlom, so zbytočne premárneným talentom.Často sa inšpiruje motívmi krásnych žien z rôznych časopisov, ikonickými modelkami alebo herečkami, svetom bulváru i komiksu, kde pre žiaru reflektorov netreba vedieť a cítiť príliš veľa. Na rozdiel od obrazov s tematikou vlastných vzťahov, kde môžeme povedať, že je až kruto sebaironický, vonkajší pozlátkový svet ho nabáda k evidentnému sarkazmu. Ako príklad môžeme uviesť obraz Hviezda večera (2011), na ktorom sa s mierne pohŕdavým výrazom v tvári predvádza Jessica Simpson. Motívom Panny losangelskej (2011) je najznámejšia fotografia Pamely Anderson s vysvieteným Los Angeles v pozadí, ktorá je tu zobrazená ako symbol toho „najkrajšieho, najlepšieho a najžiadostivejšieho“ objektu. V Terapii (2006) je námetom modelka Andrea Verešová zobrazená ako sestrička v psychiatrickom ústave na prechádzke s mužmi, ktorí sa potrebujú liečiť.Mnohé jeho obrazy sú plné erotických motívov, vyhrotených erotických vzťahov a nenaplnených očakávaní. V diele Podvedomé otázky (2011) sa zaoberá prvou podvedomou a nevyslovenou otázkou pri stretnutí muža a ženy, kde sa autor odvoláva na psychológov, podľa ktorých muža najviac zaujíma, koľko má žena rokov, a ženu, koľko muž zarába. Na obraze s.r.o. (2011) vidíme ženu na pláži, ktorú obťažujú muži. Motív prasaťa bežiaceho ku skupine je vyjadrením radosti z tejto situácie, had predstavuje falický symbol, vo vzduchu namiesto vtákov lietajú penisy.Igor Ondruš sa venuje aj politickým a spoločenským témam, často s jemu vlastnou iróniou. Sem patria diela ako Európska... (2001), Všetky cesty vedú do... (2009), Oslobodenie Bratislavy (2011),či Krajina idiotov(2011).Autor využíva rôzne spôsoby maľby, prechádza od zámerne naivizujúceho tvaroslovia (napr. Inteligent, Reč tela, Vitajte atď.) cez realistické zobrazenia krajiny v štýle 19. storočia (napr. Bezdomovci, X+Y) až po hyperrealistický výraz (napr. Také normálne detičky, Skupinka, Krajina neobmedzených možností, Vrchol hospodárskej recesie, Kamošky, Vitaj v džungli, Panna losangelská atď).Fascinujú ho však napríklad aj pompejské maľby, ktorých štruktúru evokuje rôznymi úpravami (obraz Horror vacui). Ojedinele v jeho tvorbe nachádzame aj koláže, ako napríklad Aj lov jú alebo Poďte k ockovi.

Koloman Sokol ako jeden z prvých výrazne prekročil pomyselné umelecké hranice stredoeurópskeho teritória, za svoju tvorbu získaval nielen domáce, ale aj zahraničné ocenenia a zúčastňoval sa významných výstav v USA, Anglicku a mnohých ďalších krajinách. Dielo, a samozrejme aj pedagogickú činnosť Kolomana Sokola hlboko rešpektovali a vážili si tiež v Mexiku. Jeho umelecká tvorba ovplyvnila viaceré generácie slovenských umelcov. Napriek tomu, že o živote a tvorbe umelca vyšli viaceré publikácie, autorom Ivanovi Jančárovi a Lei Karpiscak sa podarilo objaviť umelcove doteraz nepublikované fascinujúce obrazy. Mnohé z nich sa výrazne odlišujú od toho, čo bolo pre Sokola charakteristické. Sto nových doteraz nezverejnených diel zároveň symbolizuje počet rokov, ktorých sa Koloman Sokol dožil. Potešenie z objavených pokladov si nemožno nechať len pre seba. Treba sa oň podeliť.

Publikácia bola vydaná pri príležitosti autorovej výstavy v Galérii mesta Bratislavy

Publikácia je monografiou slovensko-austrálskej výtvarníčky Nataše Floreanovej.

Do rúk sa nám dostáva v tlačiarenskej černi vyvedená Slovenská grafika 20. storočia autorov Zuzany Böhmerovej a Ivana Jančára. Väčšiu časť knihy tvorí chronológia vývoja slovenskej grafiky doplnená 242 reprodukciami vystavovaných diel rovnomennej výstavy. V menšej časti nájdeme medailóny vyše štyristo umelcov venujúcich sa grafickým technikám s ukážkou ich diela. Redakčne je kniha precízne pripravená, zvolená grafická úprava zaujme na slovenské pomery vydareným moderným dizajnom.

Do rúk sa nám dostáva v tlačiarenskej černi vyvedená Slovenská grafika 20. storočia autorov Zuzany Böhmerovej a Ivana Jančára. Väčšiu časť knihy tvorí chronológia vývoja slovenskej grafiky doplnená 242 reprodukciami vystavovaných diel rovnomennej výstavy. V menšej časti nájdeme medailóny vyše štyristo umelcov venujúcich sa grafickým technikám s ukážkou ich diela. Redakčne je kniha precízne pripravená, zvolená grafická úprava zaujme na slovenské pomery vydareným moderným dizajnom.

Agnesa Sigetová vždy bola osobitým solitérom slovenskej výtvarnej scény. Jej vnútorná nezávislosť jej nikdy nedovolila prispôsobovať sa diktátom spoločnosti, vkusu, či módnym trendom, neskôr ani požiadavkám trhu. Do roku 1990 zažívala dlhé časové obdobia bez nemožnosti verejnej prezentácie. Začiatok 90. rokov je v jej tvorbe obdobím hľadania nových výrazových prostriedkov, príklonom k iným médiám, ale taktiež sústredenia sa na jednotlivé projekty. Jej napäté, vnútorne hlboké posolstvo o protipóloch jemnosti ľudského ducha čeliacemu neustálej vonkajšej agresii je neopakovateľným prínosom do rozvoja slovenského umenia 20. storočia. Jej celoživotná tvorba doposiaľ nebola podrobne zmapovaná. Vydanie publikácie o Agnesi Sigetovej výrazne napomohlo nielen objektívnemu zhodnoteniu jej tvorby, ale poukázalo aj na mimoriadné výtvarné kvality tejto autorky, svojou jedinečnosťou presahujúce hranice Slovenska. Obrazová časť obsahuje všetky jej významné diela zo zbierok slovenských galérií a múzeí, ako i súkromných zbierok. Kniha je vydaná dvojjazyčne, v slovenskom a anglickom jazyku.

Agnesa Sigetová vždy bola osobitým solitérom slovenskej výtvarnej scény. Jej vnútorná nezávislosť jej nikdy nedovolila prispôsobovať sa diktátom spoločnosti, vkusu, či módnym trendom, neskôr ani požiadavkám trhu. Do roku 1990 zažívala dlhé časové obdobia bez nemožnosti verejnej prezentácie. Začiatok 90. rokov je v jej tvorbe obdobím hľadania nových výrazových prostriedkov, príklonom k iným médiám, ale taktiež sústredenia sa na jednotlivé projekty. Jej napäté, vnútorne hlboké posolstvo o protipóloch jemnosti ľudského ducha čeliacemu neustálej vonkajšej agresii je neopakovateľným prínosom do rozvoja slovenského umenia 20. storočia. Jej celoživotná tvorba doposiaľ nebola podrobne zmapovaná. Vydanie publikácie o Agnesi Sigetovej výrazne napomohlo nielen objektívnemu zhodnoteniu jej tvorby, ale poukázalo aj na mimoriadné výtvarné kvality tejto autorky, svojou jedinečnosťou presahujúce hranice Slovenska. Obrazová časť obsahuje všetky jej významné diela zo zbierok slovenských galérií a múzeí, ako i súkromných zbierok. Kniha je vydaná dvojjazyčne, v slovenskom a anglickom jazyku.

Do rúk sa nám dostáva v tlačiarenskej černi vyvedená Slovenská grafika 20. storočia autorov Zuzany Böhmerovej a Ivana Jančára. Väčšiu časť knihy tvorí chronológia vývoja slovenskej grafiky doplnená 242 reprodukciami vystavovaných diel rovnomennej výstavy. V menšej časti nájdeme medailóny vyše štyristo umelcov venujúcich sa grafickým technikám s ukážkou ich diela. Redakčne je kniha precízne pripravená, zvolená grafická úprava zaujme na slovenské pomery vydareným moderným dizajnom.