Jozef Janto

Tretia publikácia Jozefa Janta, ktorá vyšla pod názvom Opona večnosti je celoživotnou zbierkou jeho básni. Kým v predchádzajúcich knihách poviedok (Púť za poznaním, Na ostrých streľbách) založených na spomienkach autor odkrýva, o. i., neľudskosť komunistického režimu v 50. rokoch minulého storočia a mapuje stav armády, keď vládol vojenský dril podľa sovietskeho vzoru, vo svojom najnovšom diele sa pozerá na svet poetickým jazykom. Prvú časť básnickej zbierky Janto nazval Pred oponou a hovorí v nej o láske, túžbe po poznaní a sníva o krásnej budúcnosti bez zla a vojen. Druhá časť knihy Za oponou (Epitafy) je akoby skráteným vysvedčením života tých, čo sú už po smrti. Pritom nejde len o starších ľudí, ale aj o mladých, ktorí zomreli v detstve, pre chorobu, úraz a pod. Spomienky na nich sú naplnené bôľom a súcitom. Autor tu ale spomína aj na ľudí, ktorí v živote páchali väčšie či menšie zlo, dokonca sa dopustili i vrážd.

Ide o súbor príbehov mladých mužov od príchodu na povinnú základnú vojenskú službu (ZVS) až po jej ukončenie po 24 mesiacoch (alebo dlhšie podľa situácie vo vzťahoch medzi Východom a Západom). Sú to úsmevné, ale často aj tragické príbehy a predovšetkým dril najmä počas základného výcviku, ktorý trval niekoľko týždňov. Výcvik obsahoval najmä taktickú, streleckú, chemickú a politickú prípravu (tzv. PŠM – politické školenie mužstva) na ktorej sa vštepovala nenávisť voči západným štátom a strach pred tzv. diverzantmi a záškodníkmi, ktorí vraj prenikali na naše územie, verbovali našich občanov do svojich (spravodajských) služieb, ba aj vraždili – najmä vojakov, ktorí strážili západné hranice či vojenské sklady s muníciou. Tento výcvik a školenie sa konalo podľa sovietskeho vzoru – ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Preto nečudo, že z kasární často posielali do svojich rodísk vojakov v špeciálnych vagónoch nákladných vlakov v cínových rakvách. Bolo to aj preto, lebo na ZVS povolávali nielen zdravých, ale aj telesne ľahšie postihnutých a duševne zaostalých mladých ľudí. Na druhej strane mnoho mládencov, ktorí mali rodičov alebo príbuzných na vyšších postoch v straníckej, štátnej alebo vojenskej službe, nepovolávali na ZVS (navonok zo zdravotných dôvodov). Hovorilo sa, že majú tzv. modré knižky, na základe čoho ich oslobodili od vojenčiny.

Do kníhkupectiev prichádza nová kniha od autora Jozefa Janta pod titulom Na Žabom majeri. Je už v poradí jeho štvrtým počinom za posledné dva roky a opäť sa budete mať na čo tešiť. Štvrtá a posledná kniha Jozefa Janta Na Žabom majeri obsahuje fejtóny i ľahkú satiru. Je písaná už tradičným ľahkým a humorným štýlom s vtipnými pointami a mnohokrát prekvapivým rozuzlením. Rozpráva príbehy zo života pracujúceho ľudu v časoch socializmu. Jej hrdinami sú ľudia na rozličnej spoločenskej úrovni, od roľníkov a robotníkov, ktorí sa prebíjali životom, až po vysokopostavených funkcionárov, takzvaných papalášov, s neobmedzenou mocou, ktorí si mohli užívať všetky výhody vtedajšej doby, napríklad nakupovať vo vybraných obchodoch so západným tovarom. Keď starý režim vystriedala demokracia, mnohí si to vyložili po svojom tak, že bolo dovolené všetko ? krádeže, výpalníctvo, ba aj vraždy. Toto obdobie silno zasiahlo najmä školopovinnú mládež, o čom veľmi živým a zaujímavým spôsobom pojednáva posledná a najdlhšia kapitola Pán učiteľ.