Jozef Janto

Ide o súbor príbehov mladých mužov od príchodu na povinnú základnú vojenskú službu (ZVS) až po jej ukončenie po 24 mesiacoch (alebo dlhšie podľa situácie vo vzťahoch medzi Východom a Západom). Sú to úsmevné, ale často aj tragické príbehy a predovšetkým dril najmä počas základného výcviku, ktorý trval niekoľko týždňov. Výcvik obsahoval najmä taktickú, streleckú, chemickú a politickú prípravu (tzv. PŠM – politické školenie mužstva) na ktorej sa vštepovala nenávisť voči západným štátom a strach pred tzv. diverzantmi a záškodníkmi, ktorí vraj prenikali na naše územie, verbovali našich občanov do svojich (spravodajských) služieb, ba aj vraždili – najmä vojakov, ktorí strážili západné hranice či vojenské sklady s muníciou. Tento výcvik a školenie sa konalo podľa sovietskeho vzoru – ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Preto nečudo, že z kasární často posielali do svojich rodísk vojakov v špeciálnych vagónoch nákladných vlakov v cínových rakvách. Bolo to aj preto, lebo na ZVS povolávali nielen zdravých, ale aj telesne ľahšie postihnutých a duševne zaostalých mladých ľudí. Na druhej strane mnoho mládencov, ktorí mali rodičov alebo príbuzných na vyšších postoch v straníckej, štátnej alebo vojenskej službe, nepovolávali na ZVS (navonok zo zdravotných dôvodov). Hovorilo sa, že majú tzv. modré knižky, na základe čoho ich oslobodili od vojenčiny.