Jonáš Jasen

Ako kvapky vody sú poviedky, z ktorých pozostáva Portrét Alexandra. Každá zrkadlí vlastný príbeh, ale spolu vytvárajú prúd spoločného plynutia času od konca devätnásteho storočia až po súčasnosť. Čas vo vnútri jednotlivých textov sa neraz skrúti do protipohybu, vráti na scénu vedľajšiu postavu alebo inak zmieša prítomnosť s minulosťou — barónsku nadradenosť s tajomstvom falzifikátu, víťaza prvých motocyklových pretekov s jeho poslednou milenkou, podvedeného emigranta s budúcim premiérom či amputovanú nohu s Van Goghovým odrezaným uchom. To hlavné je však rozprávanie o ubiehaní Alexandrovho života, ktorý koreňmi čiastočne siaha do vymretého aristokratického rodu, on sám je však priemerný človek dneška, ktorý nič významné nedosiahol, hoci sa o to pokúšal. Aj preto nostalgická konfrontácia toho akí sme boli, o čom sme snívali, s tým, čo sme urobili a kam sme dospeli, je v knihe neustále prítomná. Portrét Alexandra je fragmentárny neromán o pominuteľnosti a o náhodách, ktoré sa stávajú osudom. Je mozaikou skomponovanou z rozhodujúcich okamihov Alexandrovho života, ktorým často nerozumel, keď sa mu diali, z jeho najintímnejších spomienok, ale aj z toho, čo sám nezažil, z paralelných príbehov ľudí, ktorí mu skrížili cestu. Všetky postavy v knihe vlastne tvoria Portrét Alexandra. „Tých na druhom brehu rovnako pri sebe cítim ako tých, ktorých vidím očami,“ hovorí príznačne jeden z Alexandrových predkov, potulný maliar Benický.

Ako kvapky vody sú poviedky, z ktorých pozostáva Portrét Alexandra. Každá zrkadlí vlastný príbeh, ale spolu vytvárajú prúd spoločného plynutia času od konca devätnásteho storočia až po súčasnosť. Čas vo vnútri jednotlivých textov sa neraz skrúti do protipohybu, vráti na scénu vedľajšiu postavu alebo inak zmieša prítomnosť s minulosťou — barónsku nadradenosť s tajomstvom falzifikátu, víťaza prvých motocyklových pretekov s jeho poslednou milenkou, podvedeného emigranta s budúcim premiérom či amputovanú nohu s Van Goghovým odrezaným uchom. To hlavné je však rozprávanie o ubiehaní Alexandrovho života, ktorý koreňmi čiastočne siaha do vymretého aristokratického rodu, on sám je však priemerný človek dneška, ktorý nič významné nedosiahol, hoci sa o to pokúšal. Aj preto nostalgická konfrontácia toho akí sme boli, o čom sme snívali, s tým, čo sme urobili a kam sme dospeli, je v knihe neustále prítomná. Portrét Alexandra je fragmentárny neromán o pominuteľnosti a o náhodách, ktoré sa stávajú osudom. Je mozaikou skomponovanou z rozhodujúcich okamihov Alexandrovho života, ktorým často nerozumel, keď sa mu diali, z jeho najintímnejších spomienok, ale aj z toho, čo sám nezažil, z paralelných príbehov ľudí, ktorí mu skrížili cestu. Všetky postavy v knihe vlastne tvoria Portrét Alexandra. „Tých na druhom brehu rovnako pri sebe cítim ako tých, ktorých vidím očami,“ hovorí príznačne jeden z Alexandrových predkov, potulný maliar Benický.

Zo všednosti sa vykľuje fatálne prekvapenie a za banalitou sa skrýva dráma. Vážne veci sa zmenia na hru a veľké pravdy sa ukážu ako podvod. A zo života vychýlení hrdinovia poviedok sa utiekajú k ilúzii starých, dobrých čias, ktoré azda nikdy neboli.

Zo všednosti sa vykľuje fatálne prekvapenie a za banalitou sa skrýva dráma. Vážne veci sa zmenia na hru a veľké pravdy sa ukážu ako podvod. A zo života vychýlení hrdinovia poviedok sa utiekajú k ilúzii starých, dobrých čias, ktoré azda nikdy neboli.