Laco Kerata

Divadelná hra zakladateľa divadla STOKA, ktorá v naštudovaní Divadla A. Bagara v Nitre získala Cenu Alfréda Radoka.

Zbierka je od slovenského spisovateľa Laca Keratu, ktorý je jedným zo zakladateľov avantgardného divadla Stoka. Je taktiež herec, dramatik, spisovateľ, režisér, prekladateľ a básnik. Jeho tvorba vyšla v najrôznejších zahraničných aj domácich periodikách. Slovenský text

Román súčasného slovenského herca, dramatika a režiséra. Jedného z pôvodných členov autorského divadelného zoskupenia STOKA.

Strhujícím jazykem zapsaný komicko tragický obraz novodobého "zbytečného člověka". Na malém prostoru, ve všedních souřadnicích je představeno drama zralého muže, který je nespokojen sám se sebou, se svou pozicí při práci druhořadého dabingového herce, se svou rozpadlou rodinou, s přáteli z profesního kruhu (záměrně nechci použít slovo branže, protože by to Keratovu knihu řadilo tam, kam nepatří, není o branži, je o lidech, o člověku). S velkým odstupem a přitom takřka důvěrně je zachyceno specifické prostředí dabingových herců, a herců obecně, s mediálními dominantami i outsidery. V okamžiku, kdy by alespoň mladá žena mohla do života stárnoucího herce přinést novou životní sílu, přichází, v parafrázi slov jisté filmové postavy povzdech: "Proč sakra musí být vždycky a všude tam, kde o něco jde, nablízku nějaká svině." To ale není zdaleka katastrofa tohoto urbánního dramatu. Ta přichází až v okamžiku nečekaného, ale nikoliv postavě nepřirozeného a nepřiměřeného vyjádření občanského postoje…

Láskavé a humorné spomienky starca, ktorý prežil bohatý život v kruhu svojich blízkych a priateľov. Spomienky, predstavy a realita sa mu už v mysli zlievajú. Napriek neľahkému životu pociťuje naplnenie, spokojnosť a dobrácky pristupuje ku každému, koho stretne. Akoby nám dával nádej, že existuje harmónia vedomia, sveta a vesmíru. Len my vnímame, že za jeho chrbtom sa dejú čudné veci.

Humoristické poviedky a prozaické miniatúry, v ktorých sa mieša irónia, skepsa, smútok i grotesknosť. Druhé vydanie knihy je ilustrované kresbami vynikajúceho slovenského maliara Mareka Ormandíka, ktoré znásobuje a jedinečne dokresľuje charakter Keratovej tvorby. Ústrednou témou zbierky poviedok Laca Keratu Malé domov je hľadanie dobrého človeka. Spisovateľ, herec, divadelný a rozhlasový režisér Laco Kerata v nej so sebe vlastnou dávkou irónie a sarkazmu vychádza zo všeobecne rozšíreného presvedčenia, či skôr ľudovo prijatej premisy, že tým príslovečným dobrým človekom je každý z nás. S tou výnimkou, že o tých druhých si to už nikto z nás nemyslí. Z tohto bodu, z tejto ideovej základne, sa ako nite zo zamotaného klbka odvíjajú všetky Keratove smutno smiešne príbehy. V krátkych textoch zahrnutých do zbierky Malé domov sa stratégia znázorňovania obyčajnosti a obyčajného človeka celkom logicky prejavuje v istej familiarizácii sveta. Kerata svoje poviedky zaľudňuje známymi bytosťami: susedmi z paneláku, predavačkami, poštármi, kolegami z práce, otcami, matkami, milencami, dcérami a synmi. Na úrovni textu sa familiarizácia sveta uskutočňuje ako prísna miniaturizácia plochy, na ktorej dobrý človek prežíva svoj krátky obyčajný život. Je zúžený na opakujúce sa sekvencie, ktoré sa cyklicky rozvíjajú. K týmto dvom výrazným aspektom Keratových krátkych prozaických textov, ktoré sú so sebou vnútorne úzko prepojené, treba pridať ešte tretí aspekt, ktorý ich dopĺňa a završuje univerzalizáciu sveta. Svet Keratových postáv je totiž výrazne štandardizovaný. Všetky postavy žijú obyčajné životy v obyčajných mestách, ani nie veľkých, ani nie malých, v prostredí známom, ničím sa nevymykajúcom z priemeru. Hrdinovia Keratových poviedok nemajú veľa ani málo. Nie sú to boháči ani bezdomovci, väčšina z nich, pokiaľ to nie sú penzisti, pracuje, vykonáva nutnú pracovnú činnosť, ktorá im zabezpečuje prostriedky na prežitie. Žijú pokojne bez väčších vzruchov a emocionálnych výkyvov. V bežnej sivej rutine, v nudnom opakovaní každodenných rituálov, v nemenných rozpoloženiach a situáciách, ktoré sa však na existenciálnej úrovni často menia na boj o život. Obyčajný život, ktorý charakterizuje dobrého človeka, často získava v Keratových poviedkach nečakaný rozmer. Ukazuje sa, že sivá skutočnosť každodenných zvykov a rituálov je nezriedka oveľa fantastickejšia ako akákoľvek dobre vymyslená fikcia. Dobrí ľudia v Keratových poviedkach riešia bežné ľudské problémy: partnerské vzťahy, opravy v byte, kvapkajúcu toaletu, hlasných susedov, chodia na liečenia, do práce, jazdia na motorke, píšu listy, pijú víno, schádzajú sa a rozchádzajú. Tieto činnosti však svojim pravidelným opakovaním nadobúdajú akýsi temný, absurdný rozmer. Veci v mysli postáv ožívajú a poľudšťujú sa: motorka chodí na nákupy, mačka pije víno, andulky a psy rozprávajú ľudskou rečou a konajú ako ľudia. Zvyčajnosť v nezvyčajnosti, prehliadnuteľná mikroudalosť v mechanizme trvalej stereotypnosti. Keratove postavy žijú v akomsi bezčasí, či mimo času; ich životy sú chudobné na udalosti, na podnety; zmena je v nich vítaná, ale na druhej strane neželaná, pretože by mohla narušiť ustálený kolobeh života, cviku, práce, režimu spánku a bdenia. Ich život je komornou mikrodrámou bez príbehu odohrávajúcou sa za stenami bytu, hľadaním ľudskej blízkosti, ktoré sa často končí rozčarovaním. Keratovi dobrí ľudia sú podobne ako hrdinovia z klasickej ruskej literatúry uväznení v paradoxoch života, prešľapujú na prázdnych miestach, hľadia do hluchých kútov, ktoré ich postupne úplne do seba vtiahnu a ovládnu. Neskrývajú sa za nimi však žiadne veľké ideály. Sú skromní, pracovití, obyčajní. Na rozdiel od postáv v knihách ruských klasikov 19. storočia Keratovi hrdinovia o svete príliš nepremýšľajú. Dokonca ani nekonajú, a ak konajú, konajú ako nerozumné deti, ktoré nie sú schopné posúdiť dôsledky svojich činov. Používajú detskú logiku, majú naivné videnie sveta, ktoré je takmer priezračné. Zdá sa, že nechápu súvis

Smutno smiešna groteska. Jediný pravdivý príbeh o budúcnosti. V kalendároch sa píše rok 2222. Nič nie je na svojom mieste. Všetko je šedé, nielen nekonečné ulice, chodby, bludiská v budovách, ale aj predstavy v mysliach, bez žiadnych veľkých očakávaní. Hlavný hrdina Vilo je jedným z mnohých riaditeľov obrovskej firmy, v ktorej už nik netuší, aká je v nej pracovná náplň, načo má slúžiť a najmä aký má zmysel jej existencia.

Smutnosmiešne poviedky o nezvyčajných osobných príbehoch, prerozprávané vnútornými hlasmi ľudí so zvláštnym pohľadom na svet. Na Keratovi spisovateľovi je fascinujúce to isté, čo na Keratovi človekovi priam neuveriteľné prepojenie hravého vnímania sveta a prvkov nonsensu, surreálna a dada. A to všetko spojené do funkčného celku živým záujmom o všetko okolo seba a veľmi špecifickým humorom, ktorý nemá väčšinu zdrojov v humorne nastavenej situácii, ako býva dobrým zvykom, ale v samotných slovách. Vďaka nekonečnému množstvu neologizmov, čarovných prirovnaní, oxymoronov a iných trópov vo forme aj v obsahu šikovne oscilujú na hranici medzi poéziou a prózou. Kerata nie je autor, ktorý exhibuje príbehom, šokujúcim slovníkom alebo opismi na desať normostrán. On iba natoľko zručne žongluje so slovami, až čitateľ vnímavý viac na lexiku a syntax než na príbehy vkĺzne do prúdu slov a nechá sa doniesť do bizarne zábavných jazykových svetov autora Keratu. (Karol D. Horváth)

Zbierka Mám sa... je súborom krátkych humoristických čŕt i dlhších poviedok. Laco Kerata dokáže na obmedzenej ploche rozohrať sériu absurdných, humorne smutných a smutno humorných príbehov, vo väčšine prípadov len náčrtov príbehov, ktorých spoločným menovateľom je infantilný pohľad na svet rôznych bláznov a rojkov zaskočených realitou, pričom argumentom na obhajobu ich bláznivého konania je rovnaká bláznivosť, ako konanie samé. O AUTOROVI Laco Kerata (1961) je autorom viac ako dvadsiatich realizovaných divadelných a rozhlasových hier. Knižne vydal dve zbierky poézie (Hriešny spánok; Prišiel som, videl som), dve zbierky dramatických textov (Rádiové hry; Večera nad mestom), tri romány (Zlý herec; Ešte som tu a zostanem; Suché roky) a tri zbierky poviedok (Mám sa...; Malé domov; Na okraji mojej hory). Do finále prestížnej literárnej Ceny Anasoft litera sa dostal so svojimi knihami dvakrát. Prostredníctvom svojich poviedok sa snažím vyjadriť ľudské vzťahy, ktoré majú nekonečne mnoho podôb. Zároveň je v nich čosi stereotypné, pretože, keď človek nemá lásku, jednoducho ochabuje. Nemyslím tým iba romantickú lásku. Človek potrebuje niekoho, kto je naňho dobrý, kto ho pochopí, počúva, má o neho záujem, to je tá najzákladnejšia potreba v našich životoch. Z nej vychádzam. Vzťahy sú pre mňa hlavnou nosnou témou a inšpiráciou. Laco Kerata

Laco Kerata je známy ako bývalý herec legendárnej Stoky, autor divadelných hier, prozaik a rozhlasový autor. Jeho dramatickej tvorbe sa v predslove venuje Patrik Oriešek s keratovsky charakteristickým nadhľadom a groteskným prístupom. A úvodné slovo patrí aj Lacovi Keratovi, ktorý sa nám prihovára zo svojho zápisníka. Súčasťou knižky je aj súpis inscenácií a jeho názov Laco Kerata autor, spoluautor, herec a textár napovedá, aký široký je register tvorby Laca Keratu. CHROBÁCI V KRABICI 1996 KVAPKY 2004 VEČERA NAD MESTOM 1997 CESTA NA SVADBU TETY ANNY 2008 NA HLADINE 1995 FANTÁZIA 2010 NEDEĽA 2011 DOBRO 2017 POSLEDNÝ DEŇ V ROKU 2016 ÚZKA IZBA 2017 VELVET 2019 Jedenásť Keratových hier v zborníku DOBRO podľa kritika Patrika Orieška dokumentuje autorovu cestu od abstraktných domén absurdnosti existencie k širšej spoločenskej perspektíve, historicky ukotvenej, k reflektovaniu kultúrnych zmien, raz pri tom využívajúc tradičnejšie symetrické estetické formy, inokedy komplikovanejšie, meniace rytmus, modernejšie, subverzívnejšie. Ich spoločnou črtou pritom ostáva groteskný až absurdný humor divadla Stoka a jeho nástupníckych súborov.

Humor a irónia, s akou je napísaný román o dabingovom hercovi Timovi si Vás podmaní a po dočítaní sa budete s knihou len veľmi ťažko lúčiť. Román bol nominovaný medzi 10 najlepších kníh roka na cenu Anasoft Litera 2010. Hlavným hrdinom románu Zlý herec je postarší treťotriedny dabingový herec Timo, ktorého zatienili mladší, dravejší a výrazne talentovanejší kolegovia. Jeho umelecké ambície sa scvrkli na účinkovanie v nekonečných telenovelách a akčných filmoch. Už dávno prestal snívať o úlohách veľkých charakterových hrdinov, je rád, keď získa aspoň zopár podradných štekov. Aj za tieto príležitosti je však Timo vďačný. Laco Kerata v románe čerpá zo svojich bohatých hereckých a režijných skúseností, jeho dôverné poznanie dabingového a mediálneho teritória slovenskej umeleckej obce mu pomáha v presvedčivom vykreslení prostredia a vzťahov, v zobrazení plnokrvných charakterov. Ľahký autorský nadhľad s citlivo dávkovanou mierou irónie a sarkazmu patrí k jeho typickému videniu sveta Timo a Svetlana sú zborovými hercami. To znamená, že dabujú menšie postavy, prípadne tie, ktoré vravia niečo v druhom, alebo treťom pláne. Hlavná postava, napríklad, sedí v reštaurácii a rozpráva, alebo chvíľu nerozpráva, môže mať len tak otvorené ústa a v pozadí pri inom stole sa niekto z pohľadu diváka viditeľne baví, tak treba tých pri tom druhom stole „ozvučiť“. Niekedy dvaja „ozvučujú“ celú reštauráciu, alebo celý bejsbalový štadión. Šetrí sa. A úpravca je ten, ktorý láme preklad do slovenčiny a prispôsobuje počet slabík slovenského jazyka, aby bol synchrónny s originálom, s anglickým, talianskym, či venezuelským. Úpravca si doma aj stokrát pretáča video kazetu, niekedy na jednom slove aj tisíckrát, aby objavil správny ekvivalent. Úpravca, keďže nie je, zvyčajne, prítomný na nahrávaní, pretože už doma láme slovenčinu pre ďalší film, je terčom nespočetných vtipov a nadávok, a podľa hercov je pri tejto psychicky aj fyzicky náročnej práci zdrojom všetkého trápenia, chýb a zlyhaní. On môže úplne za všetko, lebo tie dialógy napísal tak debilne, že to tej renomovanej, hoci, zborovej herečke, nejde do papuľky.

Zbierka je od slovenského spisovateľa Laca Keratu, ktorý je jedným zo zakladateľov avantgardného divadla Stoka. Je taktiež herec, dramatik, spisovateľ, režisér, prekladateľ a básnik. Jeho tvorba vyšla v najrôznejších zahraničných aj domácich periodikách. Slovenský text

Zbierka je od slovenského spisovateľa Laca Keratu, ktorý je jedným zo zakladateľov avantgardného divadla Stoka. Je taktiež herec, dramatik, spisovateľ, režisér, prekladateľ a básnik. Jeho tvorba vyšla v najrôznejších zahraničných aj domácich periodikách. Slovenský text

Zbierka krátkych básní, krátkych poviedok a krátkych drám pobaví, poteší i prinúti k zamysleniu. Knihu ilustroval Milan Prekop. „Ako môžem žiť, keď píšem, písať neviem a niektorí mi to zožerú. Ako môžem písať, keď píšem, písať neviem a im je trápne mi povedať pravdu do očí. Ako môžem písať, keď oni tiež nevedia písať a my im to žerieme. Ako môžem písať, keď oni tiež nevedia písať a nám je trápne povedať im pravdu do očí. Ako môžem písať, keď mi to nikto nepovie. Ako môžem písať, keď mi to už povedali a ja nič. Ako môžem písať, keď sme im to už povedali a oni nič. Ako môžem písať, keď som taký osamelý.“ (str. 26) O AUTOROVI Laco Kerata (1961) je absolvent divadelnej réžie na VŠMU. V roku 1991 spolu s Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom založili legendárne avantgardné Divadlo STOKA (v ktorom pôsobil ako spoluautor a herec asi v 15 inscenáciách). Napísal viac ako dvadsať divadelných a rozhlasových hier (pre slovenský aj český rozhlas).Vydal niekoľko románov (kniha Zlý herec bola vo finále prestížnej literárnej ceny Anasoft litera a vyšla aj po česky) a niekoľko poviedkových kníh (zbierka Na okraji mojej hory sa taktiež dostala do finálovej desiatky ceny Anasoft litera). Žije v Bratislave.

Audiokniha Slovensko Fantastické. Slovensko Fantastické je súčasťou unikátneho multižánrového projektu Prešporského divadla. Ponúka dvadsaťjeden originálnych poviedok od stálic slovenskej literárnej scény v sprievode nových perspektívnych autorov a bonus v podobe dvoch poviedok českých autorov.