Ivan Klohna

Zriedka sa básnikovi podarí byť hlavou v oblakoch, a pritom nohami na zemi. A Klohnova poézia, zjavne pod vplyvom beatnickej generácie a so silnými existenciálnymi tendenciami, balansuje vo vlastných mýtoch obozretne a triezvo. Neraz s iróniou, ktorá, skôr ako obranná reakcia než cynický postoj, umožňuje vynájsť sa v utrpení. Náznaky rezignácie v kontexte svedčia o zápase. Autor sa našťastie neštylizuje ako služobník diela či kajúcnik ducha, ani nenavádza na ďalší kurz pozitívneho myslenia. Momentky stvárňuje citlivo a úprimne, bez sentimentu, afektov a koketovania s módnymi experimentmi. Pomáha si aj holistickým prístupom orientálnych koncepcií, veď už stoici spájali kozmológiu s etikou, a vykračovanie za veci, napriek osvietencom, ktorí sa básnictvu vysmievali, akoby novorodenec nezapadal do tohto sveta, naliehavo patrí mentálnej skutočnosti.