Viera Klubertová

Či si to uvedomujeme alebo nie, ako kresťania nesieme na svojich pleciach obrovskú úlohu, za ktorej splnenie, či nesplnenie sa budeme raz zodpovedať. Tou úlohou je pretvárať svet a vydávať svedectvo života bez ohľadu na podmienky a dobu. Jedným z prostriedkov, aby sa naša viera nestala tradičná, matriková, povrchná, či nedajbože „katakombálna“ je spôsob prežívania viery v malom spoločenstve. Tematicky sa teda toto dielo zameriava na korene spoločenstva, kto je v spoločenstve podstatný, či vysvetlenie, čo to vlastne to spoločenstvo je. Môžeme povedať, že spoločenstvo nie je nejakým zanedbateľným faktom, ale takúto možnosť prežívania svojej viery, vítal nebohý pápež Pavol VI., Ján Pavol II., i terajší emeritný pápež Benedikt XVI. Autorka teda dúfa, že predložená publikácia prinesie patričné ovocie, a že si nájde svojich priaznivcov nielen v radoch katolíkov, ale aj v iných kresťanských denomináciách.

Jedna stará ľudová múdrosť hovorí: „Čo vidíš na druhom, čakaj na sebe.“ Ako si teda môžeme byť takí istí, že nás nepostihne osud tých nešťastníkov, ktorí sa ocitli na ulici a spoločnosť ich odsunula na svoj okraj? Hoci bezdomovectvo, prostitúcia, či drogová závislosť v nás už prestáva vyvolávať úžas a začíname byť voči týmto stigmám spoločnosti citovo apatickí, autorka sa snaží opätovne zamerať našu pozornosť na to, že aj títo jedinci napriek svojmu pochybeniu, nestratili svoju dôstojnosť. V duchu evanjeliového výroku, že Syn Boží prišiel hľadať, čo sa stratilo, chce autorka touto publikáciou ponúknuť návod, odporúčanie, aby sme použili aj autorkinu terminológiu možnosti akéhosi: „balzámu pre dušu i pre telo“, ako by bolo možné pomôcť týmto jedincom pri ich opätovnom zaradení sa do normálneho, bežného života. Aj keď v tejto oblasti vyšlo už mnoho publikácií, autorka verí, že spôsobom zachytenia a vyjadrenia táto problematika ešte nebola vysvetlená z takéhoto uhla pohľadu.