Iby Knill

Jedinečný a nesmierne dojímavý príbeh, ktorý na svoje vyrozprávanie čakal šesťdesiat rokov. Iby prežila detstvo v Československu a v roku 1938 ju zvolili za najkrajšiu Bratislavčanku. Keď sa začali šíriť zvesti o prenasledovaní Židov, jej rodičom sa ju podarilo nelegálne prepašovať do Maďarska. V knihe Žena bez čísla píše o tom, ako ju zatkli príslušníci tajnej polície, ako ju uväznili a mučili nielen pre jej židovský pôvod, ale aj pre nelegálne prekročenie maďarských hraníc a pomoc odbojovému h nutiu. Nakoniec ju poslali do koncentračného tábora Osvienčim-Brezinka, kde jej na zápästie nevytetovali číslo. Dodnes netuší, či na ňu zabudli, alebo neoznačili ani ďalších z transportu. V júni 1944 sa Iby dostala do tábora nútených prác ako sestrič ka a neskôr sa stala zodpovednou za nemocničný barak. Riskovala život za slabých a bezmocných a snažila sa ich uchrániť pred plynovou komorou. Počas vojny však stretla aj veľkú lásku... Strhujúci príbeh najkrajšej Bratislavčanky očaril televíznych tv orcov BBC aj bristkú verejnosť a najnovšie sa predstavuje slovenským čitateľom. Raz po sprchách nám namiesto tvrdého, sterilizovaného odevu dali biele blúzky, tmavé sukne a pevné topánky. V ten deň sa ani z komínov krematória nevalili obvyklé kúdole zapáchajúceho dymu. K stene baraku, kde sa odohrával apel, medzitým priniesli niekoľko dlhých stolov a okolo nich poukladali drevené lavice a stoličky. Prikázali nám, aby sme si sadli. Každej dali korešpondenčný lístok a ceruzku. Píšte domov! zazne l povel. Prichádzala k nám skupinka ľudí. Doktor Mengele so svojím štábom sprevádzali preláta katolíckej cirkvi odetého do červeného kardinálskeho rúcha. Podišiel k nášmu stolu. Na chvíľu som zdvihla hlavu, upútala som jeho pohľad a povedala som: No n credite quod videte. Ecce non est veritatem. (Neverte tomu, čo vidíte, lebo to nie je pravda.)