Štefan Lazorišák

Román Príbeh bez konca (2024) je druhým dielom trilógie Kruhy osudu. Prvým je próza Veľká hra v meste o životných osudoch neznámych ľudí na pozadí významných dejinných udalostí v jednom slovenskom meste. Posledná časť trilógie s názvom Federalisti je zatiaľ v koncepte. Autor žije a tvorí v Košiciach. Príbeh bez konca nás zavedie do jedného krajského mesta na východe Slovenska. Končia osemdesiate roky 20. storočia, no systémové opatrenia socialistického režimu sú stále tvrdé. Na vlastnej koži ich pocíti aj miestny doručovateľ tlače, ktorý sa náhodou stane súčasťou antirežimovej skupiny, čím sa odštartuje sled udalostí, ktoré nečakal a neplánoval. Príbeh sledujeme nielen očami doručovateľa, ale aj prostredníctvom postavy kapitána krajskej správy ŠtB Stacha, ktorý vstúpil do tajných služieb s istým osobným poslaním. Ako zamieša karty November´89? Život nie je čierno-biely, ani bývalí či budúci hrdinovia nemusia byť bez viny...

Obsiahlu literárnu monografiu, pod názvom Osud skrytý v kufríku, uviedol jej zostavovateľ spisovateľ Štefan Lazorišák, ktorý Francistyho poznal osobne. Jedná sa o dosiaľ nepublikované texty objavené v jednom z archívov košickej správy ŠtB po Novembrovom prevrate 1989 Francisty sa totiž pokúšal niektoré texty kritizujúce pomery v socialistickom Československu na počiatku 80.rokov vrcholiacej normalizácie, vyniesť ilegálne na Západ. Francistyho ilegálny pokus, preniesť disidentské texty na Západ, bol odhalený agentmi tajnej polície v Košiciach a všetky rukopisy skonfiškované. Našťastie však nie navždycky.

Texty Štefana Lazorišáka – ktoré on sám nazýva poetizmami – významovo čerpajú z napätia medzi túžbou po ľudskej blízkosti, porozumení a bezvýhradnom prijatí a nemožnosti vstúpiť do vzťahov a stať sa súčasťou spoločnosti, ak sú tieto plytké, skorumpované a okliešťujú slobodu subjektu byť sebou samým. Kulisou pre tieto deje je mesto s jeho ulicami, kaviarňami, výstavnými sálami, nočným osvetlením, davmi ľudí a melodickým hlukom. Subjekt rieši vykorenenosť pripomínaním si hodnôt, v mene ktorých nezľaví zo svojich nárokov na spoločnosť a na seba. Kritika spoločnosti má v čase vydania knihy ďalšie súvislosti. Autor je jeden z protagonistov novembra 89 v Košiciach a ešte aj tridsať rokov po tomto historickom míľniku sú jeho postrehy aktuálne. Civilný, beatnický, protestný charakter výpovede vyviera aj zo skúsenosti z prostredia politického disentu a občianskeho aktivizmu po roku 1989.

Košického literáta Štefana Lazorišáka v 70. rokoch odviali životné okolnosti na istý čas do pražského prostredia nezávislej kultúry, nasledujúcich desať rokov sa pohyboval v prostredí undergroundovej scény, v novembri 89 bol činný v košickom centre OF-VPN, kde sa angažoval za zmeny. Bezprostredná nežnorevolučná skúsenosť mu umožnila tvoriť autentickú literatúru, prezentovať sa publicisticky. Teraz sa pripomenul knihou Koniec služobnej cesty. Časť Denník nezvestného je rekonštrukciou čiastočne stratených textov z polovice 80. rokov, časť Čas rozjímania publikoval roku 1986 v českom samizdatovom periodiku VOKNO, ktoré reprezentovalo undergroundovú kultúru. Rovnomenná časť Koniec služobnej cesty je novelou s kafkovskými črtami. „Vrcholila normalizácia, kafkovský svet a realita mi splývali v jedno,“ povedal autor o novele, ktorá reflektuje životný pocit ľudí v totalitnom režime. Postavy sa tu pohybujú v labyrinte neprehľadných pomeroch, vzťahy medzi účinkujúcimi osobami sú nejasné. Dejová línia podčiarkuje stratenosť jedinca, jeho pocit bezmocnosti voči cudzím a nepochopiteľným mocnostiam. Prítomné sú zvláštne a nesúvislé dejiská – vlak, byt, hotel, vlaková či policajná stanica. V priebehu deja sa čitateľ dozvedá o temnom charaktere moci, priebehu vyšetrovania hlavnej postavy, ktorá nepozná dôvod prenasledovania. Napokon sa búri proti byrokratickej, bezcieľnej, zmyslu zbavenej mašinérii. Novela má blízko k expresionizmu a treba ju chápať ako parabolu. Namiesto úvodu je v knihe uverejnený rozhovor Dozrel čas na objektívne svedectvá. Lazorišák v ňom odkrýva fakt, že „na Slovensku sa v poslednom čase dodatočne vytvorenými osobnosťami lokálneho ´disentu´ len tak hemží. Kde-kto sa chce na tom priživiť. Život v neoficiálnej kultúre pred novembrom 89 bol o hľadaní slobody a jej obsahu, bol o dialógu, ktorý je základom každej slobody. Teraz slobodu nespochybniteľne máme, no mnohí ešte stále nevedia, čo s ňou. Nenaučili sa viesť dialóg.“

Trilógia o menej známych udalostiach a zamlčaných osudoch ľudí. Faktograficky poňatý román má dve línie. Prvá je o kronikárovi, ktorý zapisuje osudy mesta a historické udalosti od augusta roku 1968 po nedávnu minulosť. Druhá línia približuje hlavnú postavu muža, ktorý sa dostal do osídiel moci, a to ho doslova zomlela. Záver príbehu je otvorený.