Nikolaj Leskov

90 classic titles celebrating 90 years of Penguin Books 'I decided that my trip had evidently been in vain, since nothing of interest could possibly occur on this visit. I was mistaken.' Condemned to sleeplessness by the chatter permeating his guesthouse room, a forlorn traveller turns his ear to the riotous tale spun by the garrulous, meddlesome, inane and utterly unprincipled Márya Martýnovna next door. Her exuberant deformations of morality and language scandalized Tsarist society, and she remains one of Russian literature’s most uproarious anti-heroes.

Lady Macbeth z Mcenského okresu z roku 1865 je dramatický príbeh jednoduchej ruskej ženy, ktorá bola vďaka otrockému manželskému zväzku uvrhnutá do zatuchnutého kupeckého prostredia a snaží sa z neho vymaniť sériou krvavých zločinov. Novelu niekoľkokrát úspešne sfilmovali, ale celosvetovo ju preslávila najmä rovnomenná opera Dmitrija Šostakoviča. Ruská a neskôr sovietska kultúrna byrokracia Leskova považovala za otravného (buržoázneho) spisovateľa, ktorý svojou „surovou, erotickou a zločineckou“ novelou škodí dobrému menu ruskej literatúry a prózu bola ochotná akceptovať len ako odstrašujúci príklad neprístojnej ženskej zmyselnosti. Nepomohlo ani hudobné spracovanie a operu po niekoľkých reprízach stiahli z repertoáru moskovského Bolšovo teatra, pretože krátko po jej uvedení vyšiel v komunistickom denníku Pravda článok s názvom Chaos namiesto hudby. V texte, ktorého autorom bol zrejme sám Josif Stalin sa okrem iného píše: „Skladateľ zrejme úplne zabudol, čo od neho sovietski poslucháči očakávajú. Podľa všetkého úmyselne zašifroval svoju hudbu a zamotal jej znenie tak, aby ju ocenili len estéti-formalisti, ktorí stratili zdravý vkus.“ Tento postoj na dlhé desaťročia poznačil aj vnímanie samotnej predlohy. Aj ďalšie tri rozsiahle poviedky v tomto výbere zobrazujú zložité osudy žien v „tradičnej“ ruskej rodine a spoločnosti. Rozhodne sa však nedajú považovať za romantický pohľad do zákutí širokej ruskej duše, ale skôr za potvrdenie jej zlovestnej podstaty.

Lady Macbeth z Mcenského okresu z roku 1865 je dramatický príbeh jednoduchej ruskej ženy, ktorá bola vďaka otrockému manželskému zväzku uvrhnutá do zatuchnutého kupeckého prostredia a snaží sa z neho vymaniť sériou krvavých zločinov. Novelu niekoľkokrát úspešne sfilmovali, ale celosvetovo ju preslávila najmä rovnomenná opera Dmitrija Šostakoviča. Ruská a neskôr sovietska kultúrna byrokracia Leskova považovala za otravného (buržoázneho) spisovateľa, ktorý svojou „surovou, erotickou a zločineckou“ novelou škodí dobrému menu ruskej literatúry a prózu bola ochotná akceptovať len ako odstrašujúci príklad neprístojnej ženskej zmyselnosti. Nepomohlo ani hudobné spracovanie a operu po niekoľkých reprízach stiahli z repertoáru moskovského Bolšovo teatra, pretože krátko po jej uvedení vyšiel v komunistickom denníku Pravda článok s názvom Chaos namiesto hudby. V texte, ktorého autorom bol zrejme sám Josif Stalin sa okrem iného píše: „Skladateľ zrejme úplne zabudol, čo od neho sovietski poslucháči očakávajú. Podľa všetkého úmyselne zašifroval svoju hudbu a zamotal jej znenie tak, aby ju ocenili len estéti-formalisti, ktorí stratili zdravý vkus.“ Tento postoj na dlhé desaťročia poznačil aj vnímanie samotnej predlohy. Aj ďalšie tri rozsiahle poviedky v tomto výbere zobrazujú zložité osudy žien v „tradičnej“ ruskej rodine a spoločnosti. Rozhodne sa však nedajú považovať za romantický pohľad do zákutí širokej ruskej duše, ale skôr za potvrdenie jej zlovestnej podstaty

Stylizovaná románová kronika Až se hnou vody (v definitivní podobě vydaná rusky roku 1872) zůstala u nás na rozdíl od Leskovových známých povídek a románů stranou pozornosti – česky vyšla poprvé a naposledy před více než sto dvaceti lety (1903). Nový překlad Jana Machonina potvrzuje neobyčejnou živost a modernost této prózy, v níž Leskov více než jinde opustil formu románu, využíval odcizené perspektivy jakoby filmového vypravěče a ve střídání různých stylových rovin výrazně obohatil jazyk prvky odposlouchané reci. Do bezmála idylického prostředí jednoho ruského městečka, zvláště malého společenství jeho pravoslavných duchovních, proniká atmosféra moderní doby, volnomyšlenkářství a nihilismus, jak se tehdy nové myšlenkové proudy v Rusku označovaly. Tyto střety probouzejí k životu zápletky, jejichž bizarnost nabývá místy až absurdních poloh. Tak Leskov utkal podivuhodnou sít směšných i dojemných příhod, z níž vyvstává působivý obraz duchovní a materiální podstaty Ruska 19. století v celé jeho složitosti.