Nikolaj Leskov

V nastojaschee izdanie voshli proizvedenija vydajuschegosja russkogo pisatelja N.S. Leskova ā€“ znamenitaja povest Ā«Ledi Makbet Mtsenskogo uezdaĀ» (na osnove kotoroj D. SHostakovichem byla sozdana opera Ā«Katerina IzmajlovaĀ», a rezhisserom R. Balajanom

Stylizovaná románová kronika Až se hnou vody (v definitivní podobě vydaná rusky roku 1872) zůstala u nás na rozdíl od Leskovových známých povídek a románů stranou pozornosti – česky vyšla poprvé a naposledy před více než sto dvaceti lety (1903). Nový překlad Jana Machonina potvrzuje neobyčejnou živost a modernost této prózy, v níž Leskov více než jinde opustil formu románu, využíval odcizené perspektivy jakoby filmového vypravěče a ve střídání různých stylových rovin výrazně obohatil jazyk prvky odposlouchané reci. Do bezmála idylického prostředí jednoho ruského městečka, zvláště malého společenství jeho pravoslavných duchovních, proniká atmosféra moderní doby, volnomyšlenkářství a nihilismus, jak se tehdy nové myšlenkové proudy v Rusku označovaly. Tyto střety probouzejí k životu zápletky, jejichž bizarnost nabývá místy až absurdních poloh. Tak Leskov utkal podivuhodnou sít směšných i dojemných příhod, z níž vyvstává působivý obraz duchovní a materiální podstaty Ruska 19. století v celé jeho složitosti.

Lady Macbeth z Mcenského okresu z roku 1865 je dramatický príbeh jednoduchej ruskej ženy, ktorá bola vďaka otrockému manželskému zväzku uvrhnutá do zatuchnutého kupeckého prostredia a snaží sa z neho vymaniť sériou krvavých zločinov. Novelu niekoľkokrát úspešne sfilmovali, ale celosvetovo ju preslávila najmä rovnomenná opera Dmitrija Šostakoviča. Ruská a neskôr sovietska kultúrna byrokracia Leskova považovala za otravného (buržoázneho) spisovateľa, ktorý svojou „surovou, erotickou a zločineckou“ novelou škodí dobrému menu ruskej literatúry a prózu bola ochotná akceptovať len ako odstrašujúci príklad neprístojnej ženskej zmyselnosti. Nepomohlo ani hudobné spracovanie a operu po niekoľkých reprízach stiahli z repertoáru moskovského Bolšovo teatra, pretože krátko po jej uvedení vyšiel v komunistickom denníku Pravda článok s názvom Chaos namiesto hudby. V texte, ktorého autorom bol zrejme sám Josif Stalin sa okrem iného píše: „Skladateľ zrejme úplne zabudol, čo od neho sovietski poslucháči očakávajú. Podľa všetkého úmyselne zašifroval svoju hudbu a zamotal jej znenie tak, aby ju ocenili len estéti-formalisti, ktorí stratili zdravý vkus.“ Tento postoj na dlhé desaťročia poznačil aj vnímanie samotnej predlohy. Aj ďalšie tri rozsiahle poviedky v tomto výbere zobrazujú zložité osudy žien v „tradičnej“ ruskej rodine a spoločnosti. Rozhodne sa však nedajú považovať za romantický pohľad do zákutí širokej ruskej duše, ale skôr za potvrdenie jej zlovestnej podstaty

Lady Macbeth z Mcenského okresu z roku 1865 je dramatický príbeh jednoduchej ruskej ženy, ktorá bola vďaka otrockému manželskému zväzku uvrhnutá do zatuchnutého kupeckého prostredia a snaží sa z neho vymaniť sériou krvavých zločinov. Novelu niekoľkokrát úspešne sfilmovali, ale celosvetovo ju preslávila najmä rovnomenná opera Dmitrija Šostakoviča. Ruská a neskôr sovietska kultúrna byrokracia Leskova považovala za otravného (buržoázneho) spisovateľa, ktorý svojou „surovou, erotickou a zločineckou“ novelou škodí dobrému menu ruskej literatúry a prózu bola ochotná akceptovať len ako odstrašujúci príklad neprístojnej ženskej zmyselnosti. Nepomohlo ani hudobné spracovanie a operu po niekoľkých reprízach stiahli z repertoáru moskovského Bolšovo teatra, pretože krátko po jej uvedení vyšiel v komunistickom denníku Pravda článok s názvom Chaos namiesto hudby. V texte, ktorého autorom bol zrejme sám Josif Stalin sa okrem iného píše: „Skladateľ zrejme úplne zabudol, čo od neho sovietski poslucháči očakávajú. Podľa všetkého úmyselne zašifroval svoju hudbu a zamotal jej znenie tak, aby ju ocenili len estéti-formalisti, ktorí stratili zdravý vkus.“ Tento postoj na dlhé desaťročia poznačil aj vnímanie samotnej predlohy. Aj ďalšie tri rozsiahle poviedky v tomto výbere zobrazujú zložité osudy žien v „tradičnej“ ruskej rodine a spoločnosti. Rozhodne sa však nedajú považovať za romantický pohľad do zákutí širokej ruskej duše, ale skôr za potvrdenie jej zlovestnej podstaty.