Ján Márton

V poradí jedenásta básnická zbierka od Jána Martona, kultového avantgardného básnika zo Svitu. Povedali o zbierke Nektár: "Jankova zbierka nám v tomto povrchnom konzumnom svete dáva nádej, že poézia a umenie ešte stále žije, že hĺbka ducha trpezlivo vyčkáva na hladné a zvedavé duše po poznaní, po nahliadnutí za oponu. Básnici boli pre mňa vždy fascinujúci myslitelia srdcom, gentlemani, ktorí kašlú na to, aká je doba a držia sa svojich spôsobov; pripomínajú nám tak skutočné hodnoty veľmi diplomatickým spôsobom. A konkrétne v týchto básňach všetkým ženám Janko láskavo pripomína a vyvracia domnienku, že „všetci muži sú rovnakí“. Je to veľmi osviežujúce." Barbora Švidraňová – herečka a speváčka "Janove básne ma dostali – vedia prekvapiť, sú nežné aj odvážne zároveň, plné lásky, ktorá sa nezmestí do tradičných metafor. Každý verš dýcha obrazmi, čo sa striedajú medzi jemným humorom a tichým smútkom, medzi každodennosťou a vesmírom. Raz hravé, inokedy bolestne úprimné, dokážu spomaliť svet, otvoriť v nás dvere a vpustiť dnu svetlo, dotyk i otázky. Pre mňa je táto zbierka malým priestorom, kde sa dá znovu veriť v krásu slova a v cit, ktorý nepozná pózy." Vlado Krausz - textár, skladateľ a výtvarník

V poradí jedenásta básnická zbierka od Jána Martona, kultového avantgardného básnika zo Svitu. Povedali o zbierke Nektár: "Jankova zbierka nám v tomto povrchnom konzumnom svete dáva nádej, že poézia a umenie ešte stále žije, že hĺbka ducha trpezlivo vyčkáva na hladné a zvedavé duše po poznaní, po nahliadnutí za oponu. Básnici boli pre mňa vždy fascinujúci myslitelia srdcom, gentlemani, ktorí kašlú na to, aká je doba a držia sa svojich spôsobov; pripomínajú nám tak skutočné hodnoty veľmi diplomatickým spôsobom. A konkrétne v týchto básňach všetkým ženám Janko láskavo pripomína a vyvracia domnienku, že „všetci muži sú rovnakí“. Je to veľmi osviežujúce." Barbora Švidraňová – herečka a speváčka "Janove básne ma dostali – vedia prekvapiť, sú nežné aj odvážne zároveň, plné lásky, ktorá sa nezmestí do tradičných metafor. Každý verš dýcha obrazmi, čo sa striedajú medzi jemným humorom a tichým smútkom, medzi každodennosťou a vesmírom. Raz hravé, inokedy bolestne úprimné, dokážu spomaliť svet, otvoriť v nás dvere a vpustiť dnu svetlo, dotyk i otázky. Pre mňa je táto zbierka malým priestorom, kde sa dá znovu veriť v krásu slova a v cit, ktorý nepozná pózy." Vlado Krausz - textár, skladateľ a výtvarník Ukážky zo zbierky Nektár: Boh zlomil palicu Si hladina v mojej krvi a ja úctyhodne ustupujem. Tváriš sa, že Zem starne. A ona dochne na nedostatok zeme. V tebe sa mi drieme. Počúvam Hnilicu. Boh zlomil palicu, keď oceán vytekal ako naivný potok. Niekam do ďalšej cudzej tváre. Bola tma, keď sa skončil mier. Už si spomínam Svet bol zovretý ako hrdlo obesenca, von zúril život a ja som hľadal druhý kúsok. Seba. Už si spomínam, vietor praskal ako suché lístie a tvoje oči sa leskli mojimi. Dlho som si myslel, že je to kométa zatúlaného pôvodu alebo iný odraz môjho lesku. Mýlil som sa. Bola si to ty. Máš šaty a krásne vlohy Si taká krásna, až Bohu mrzne internet. Slnko si zlomilo kľúčnu kosť a hviezdam sa tiež nejako rýchlo zapaľujú lýtka. V nebi bude bitka. Kto ti skôr pošle prvý sen, ako počítaš slnečnice a vlak okolo píska ako opitý rozhodca v ôsmej lige. V Kubachoch alebo v Barcelone. Ktovie, čo je hore? A čo tam pod matičkou Zemou. V dole baníckeho potu, vraj čert predáva zlotu. Ale ja som anjel a ty taká krásna, už ťa iba napísať. Máš šaty a krásne vlohy, hodíš sa mi do prvej slohy. Aj do refrénu, a vlastne všade. Budem ťa hľadať v prvom rade. Budem stáť a písať prstom na oblohu tvoje meno. Potom sa zobudím a bude už veľmi neskoro. Na všetko.

Čitateľa by napadlo, že Filip, domased a debutujúci spevák, čo vyrástol bez rodičov, sa vo svojom živote neposúva. Stále sa motá v mindrákoch chlapca, ktorý v ňom nevie dospieť. Pokrok však nie je lineárny. Každý malý krok, ktorý Filip urobí vpred, katapultuje jeho rast a on sa dostáva oveľa ďalej, než by v skutočnosti čo i len pomyslel. Sny, ktoré túži dosiahnuť, sú reálnejšie, než by uveril. Cieľ, ku ktorému kráča, nie je vzdialené miesto. Je to spôsob bytia, ktorým je presiaknutý každý krok jeho jedinečnej cesty. V príbehu nie je dôležité, koho Filip stretol. Dôležité je, koho našiel, a ešte dôležitejšie, koho stratil. Kniha je pretkaná všadeprítomnou hudbou, ktorá dáva hlboký zmysel každému kroku hlavného hrdinu, a aj v tom sú Dejiny ľudského gýča iné než hocičo, čo ste doteraz čítali. Piaty román v poradí od Janka Martona, poetu a prozaika zo Svitu. O autorovi: Ján Marton je hudobník a básnik zo Svitu, ktorý občas zabŕdne aj do prózy. Básnik, ktorý skúma život a skáče doň denne šípku. Stále hovorí, že opakovanie chýb je matkou sprostosti, a miluje muziku. Veď o muzike je aj tento jeho román... Stretnúť ho môžete v Tescu, v lese alebo na bicykli niekde v okolí Popradu. Ako sám s obľubou hovorí: „Svet sa lepší.“ Dajte mu za pravdu alebo to úplne vyvráťte. Verte mi, že jemu to bude úplne jedno.

Požičovňa ticha nie je vypožičaná. Je moja. Premýšľal som, koho by som oslovil na túto anotáciu na druhú stranu knihy. Nebolo by to fér. Pre mňa, ani pre osobu, ktorú by som oslovil. Buď by ostala ticho, alebo by si požičala slová, ktoré by vlastne strácali výpovednú hodnotu. Keďže požičovňa ticha je naozaj moja. Je podčiarknutá mlčaním a večnosťou básní, ktoré sú v ukryté hlboko dnu. Nachádzal som ticho a strácal ho. Prepožičiaval a dostával späť na mocné doby. Nakoniec som priznal mier vo všetkých metaforách, veršoch, nadpisoch a bodkách. Táto zbierka vznikala ako retrospektívny pohľad na svet okolo mňa. Na život a lásku v mojom vnútri. Na nálezy a hlavne všetky tie straty, ktoré ma posúvali a vždy budú posúvať vpred. Ak sa Vám páčil čo i len jeden verš, dajte mi to vedieť tichom. Odpoviem Vám rovnako, ale budem to cítiť. Niekde v samotnej hlbočine mĺkvych jaskýň ostáva prepojené, to čo prepojené byť má. Asi skôr naveky, ako iba na čas. A to potrhané? To sa dozaista stratí v hluku márnotratne plytkých dejín. Ján Marton

Básnická zbierka od Janka Martona z roku 2021, jeho desiata v poradí.

Básnická zbierka od Janka Martona z roku 2021, jeho desiata v poradí. "V tme, čo oberá nás o svetlá lámp Sadajú úkradmo k čaši tušu Bez obáv vyzliekať pravde háb Ochotní vykostiť pred nami dušu ... Tú vlastnú... Prazvláštni alchymisti Snílkovia - sú Realisti! ... Ján Marton? - je taký istý..." Sveťo Vladař (spevák skupiny HT) Ukážky básni z knihy: Rana nad ľavé obočie môjho zmyslu Si ako slnko nad temným výjavom neurčitej viery. Rana nad ľavé obočie môjho zmyslu. Si Vianocami mojich pohrebov v gurmánskych papuliach lásky. Si batoľa i starena. Stena prekrásneho výjavu nad utrpením tmy. Si premena mojej doby, môjho rytmu i tónu. Hlas mojich pochodní, zrodu i smrti. Skutočne existuješ. A to je na tom to najstrašnejšie.. Dlhá a nežne blčanlivá I. Chcel by som byť tvojim pohárom. Tesne pred pol štvrtou v ďalšej básni. Cez okno však len lámem lúč, a vravím slnku ešte nezhasni tú prekliatu vec: Deň. II. Ohnivé dunenie mojich stotín, iba napája tušenia a podobne poslednú nádej na nové ráno a tú istú teba. Len tak, akoby bola noc nad čakanie vzácnejšia. Dlhá a nežne blčanlivá. Ako ohne v tvojich studniach. Je ráno plné okien Všetko, čo mám, vo svojej sopke, sú obrazy. Bez rámov a ochranných skiel. Všetko, čo mám, je ráno, keď sa nadýchnem vetra, čo mi posiela tvoje vlasy. Tvoje ruky. Po vetre v tom istom obraze bez rámu. Lebo je ráno v opuchnutých očiach. V úsmeve motýľa, čo sa ukryl do rozprávkovej knihy. Je ráno teba a mňa. Sopiek a slnka. Usmej sa. Hovorím si a v dlaniach lámem kamene. Je ráno plné okien a teba. Strácam dych a slová. Znova v priamom prenose, keď ti hladím vlasy. Oknami, čo ostali mi namiesto očí.

Požičovňa ticha nie je vypožičaná. Je moja. Premýšľal som, koho by som oslovil na túto anotáciu na druhú stranu knihy. Nebolo by to fér. Pre mňa, ani pre osobu, ktorú by som oslovil. Buď by ostala ticho, alebo by si požičala slová, ktoré by vlastne strácali výpovednú hodnotu. Keďže požičovňa ticha je naozaj moja. Je podčiarknutá mlčaním a večnosťou básní, ktoré sú v ukryté hlboko dnu. Nachádzal som ticho a strácal ho. Prepožičiaval a dostával späť na mocné doby. Nakoniec som priznal mier vo všetkých metaforách, veršoch, nadpisoch a bodkách. Táto zbierka vznikala ako retrospektívny pohľad na svet okolo mňa. Na život a lásku v mojom vnútri. Na nálezy a hlavne všetky tie straty, ktoré ma posúvali a vždy budú posúvať vpred. Ak sa Vám páčil čo i len jeden verš, dajte mi to vedieť tichom. Odpoviem Vám rovnako, ale budem to cítiť. Niekde v samotnej hlbočine mĺkvych jaskýň ostáva prepojené, to čo prepojené byť má. Asi skôr naveky, ako iba na čas. A to potrhané? To sa dozaista stratí v hluku márnotratne plytkých dejín. Ján Marton

Tetris. Autor ako dieťa zbožňoval túto hru a rovnako tak do dnešného dňa nemení záľuby. Napísal svoj tretí román Spod striech, na ktorý musel dozrieť a dorásť. Na ktorý musel párkrát vstať z mŕtvych a zase umrieť. Spod striech je príbeh o odkrývaní neviditeľného svetla. Je o bežných ľuďoch, ktorým sa dejú bežné veci len na oko. Dejú sa im vzácnosti a prekvapenia. Smútok a láska. Radosť a plač. Nič nie je definitívne a len málo vecí je večných. Presne o tom je táto kniha. Lebo to, čo nevidieť, je najmocnejšie a najtrvácnejšie.„Keď sa mi bolesť preženie každé ráno ako stádo po mojom doráňanom tele, viem že žijem. Keď zavriem oči, vidím, ako sa jeden v druhom hojíme a pretekáme zo spoločných snov až na našu skutočne vyliečenú Zem. Ďakujem, že sme sa stretli.“ Autor

Tetris. Autor ako dieťa zbožňoval túto hru a rovnako tak do dnešného dňa nemení záľuby. Napísal svoj tretí román Spod striech, na ktorý musel dozrieť a dorásť. Na ktorý musel párkrát vstať z mŕtvych a zase umrieť. Spod striech je príbeh o odkrývaní neviditeľného svetla. Je o bežných ľuďoch, ktorým sa dejú bežné veci len na oko. Dejú sa im vzácnosti a prekvapenia. Smútok a láska. Radosť a plač. Nič nie je definitívne a len málo vecí je večných. Presne o tom je táto kniha. Lebo to, čo nevidieť, je najmocnejšie a najtrvácnejšie. „Keď sa mi bolesť preženie každé ráno ako stádo po mojom doráňanom tele, viem že žijem. Keď zavriem oči, vidím, ako sa jeden v druhom hojíme a pretekáme zo spoločných snov až na našu skutočne vyliečenú Zem. Ďakujem, že sme sa stretli.“ Autor

Marton sa vo svojej ôsmej zbierke básní postavil do role samého seba. Vyzliekol sa z kože. Totálne. Prezentuje sa v nej „prózou vo veršoch“. Niektoré nezvyčajne dlhé básne, sú vlastne akoby príbehmi, ktoré vypovedajú o sile čo sa ukrýva v nemennom pocite. Vo večnosti. Láska, ako hlavný motív v tejto zbierke dostáva priestor na každej strane. Jej pohladenie je rovnako silné, ako jej trieštenie v boľavých lúčeniach. Nemenná je výnimočná tým, že si ju autor odžil. Od prvej strany až po poslednú. V autentických veršoch bez vaty a prifarbenia nájdete ľahučkú stratosféru vánku, ale aj nečakané pády na tvrdú zem. Večné. Dopísané. Nemenné: „Čas letí ako uschnuté lístie na jeseň, niečo sa mení a niečo vôbec nie..“

Marton sa vo svojej ôsmej zbierke básní postavil do role samého seba. Vyzliekol sa z kože. Totálne. Prezentuje sa v nej „prózou vo veršoch“. Niektoré nezvyčajne dlhé básne, sú vlastne akoby príbehmi, ktoré vypovedajú o sile čo sa ukrýva v nemennom pocite. Vo večnosti. Láska, ako hlavný motív v tejto zbierke dostáva priestor na každej strane. Jej pohladenie je rovnako silné, ako jej trieštenie v boľavých lúčeniach. Nemenná je výnimočná tým, že si ju autor odžil. Od prvej strany až po poslednú. V autentických veršoch bez vaty a prifarbenia nájdete ľahučkú stratosféru vánku, ale aj nečakané pády na tvrdú zem. Večné. Dopísané. Nemenné: „Čas letí ako uschnuté lístie na jeseň, niečo sa mení a niečo vôbec nie..“

Jaroslav Vitkovský sa narodil v roku 1974. Nevedno, či jeho rodný list symbolizoval rok prekliatia, lásky, alebo len zvitok pergamenu, čo sa utopil v krvi. Jaroslav Vitkovský a jeho duálny odraz zrkadla ponúka pohľad do duše na oko obyčajného muža. Na druhej strane pohľad do hlbočizného kráteru jeho zvrátenej podstaty. Do duše lásky a čistoty. Do rieky pokory i smrti. Do tichých krokov a márneho vzlyku. Do bolesti a hlbočizných rán. Jaroslav Vitkovský je jedinečný. Tak ako každý. Má rád bizarnejšie miesta a topí sa v úplne iných predstavách, ako iný jedinci v jeho veku. Presne tak sa aj prezentuje a zanecháva v tomto príbehu za sebou krvou nasiaknuté stopy. Klamár je príbeh o Jarovi. Klamár je o láske a červených vlnách nenávratna. Klamár je o prečudesnom šťastí. Klamár je o tajomne. Klamár sa stal, aj nie... Vyberte si. „A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodné porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“. (Biblia – List Rimanom)

Marton nemusel dlho premýšľať nad názvom svojej siedmej zbierky básní. Vesmírna. Aj tak sa dá v skratke nazvať. Hlbočina pocitová, sloboda a odvaha plná zvláštneho strachu zo svojich snov sa v nej strieda s oslobodením vlastnej mysle. Keby Marton nepísal, neprežil by. V spomínanej zbierke nájde čitateľ vo veršoch veľmi silné odkazy na jemnú lyriku. Zbierka je písaná so slobodou v duši a čistotou myšlienok tam dnu. Básne v nej plávajú voľným veršom, občas rýmom, ale kladú hlavne dôraz na vzťahovú rezonanciu prežitého. Autor sa v básňach vyzlieka donaha a ponúka silný motív, ktorým je slobodné vyjadrenie o jeho vlastnom duchovne. O jeho vlastných pocitoch. O jeho vlastných hodnotách. A tá najvyššia hodnota je určite vzťah dvoch ľudí. Tá najčistejšia láska, aká len existuje. Marton o sebe hovorí, že je básnik s dušou pankáča. Miluje hudbu. Má dva paralelné svety, v ktorých žije súčasne. Zatiaľ to nie je diagnóza, iba pocit. Do hlavy sa mu však určite nedostanete, no do jeho básní môžete skúsiť. Možno sa na poéziu budete pozerať z trochu iného uhla, z inej strany a z iného pohľadu. Akoby ste nazerali na vesmír. Je predsa nekonečne pestrý. Ako každý pohľad na báseň, ktorá každým prečítaním zahreje.

Marton nemusel dlho premýšľať nad názvom svojej siedmej zbierky básní. Vesmírna. Aj tak sa dá v skratke nazvať. Hlbočina pocitová, sloboda a odvaha plná zvláštneho strachu zo svojich snov sa v nej strieda s oslobodením vlastnej mysle. Keby Marton nepísal, neprežil by. V spomínanej zbierke nájde čitateľ vo veršoch veľmi silné odkazy na jemnú lyriku. Zbierka je písaná so slobodou v duši a čistotou myšlienok tam dnu. Básne v nej plávajú voľným veršom, občas rýmom, ale kladú hlavne dôraz na vzťahovú rezonanciu prežitého. Autor sa v básňach vyzlieka donaha a ponúka silný motív, ktorým je slobodné vyjadrenie o jeho vlastnom duchovne. O jeho vlastných pocitoch. O jeho vlastných hodnotách. A tá najvyššia hodnota je určite vzťah dvoch ľudí. Tá najčistejšia láska, aká len existuje. Marton o sebe hovorí, že je básnik s dušou pankáča. Miluje hudbu. Má dva paralelné svety, v ktorých žije súčasne. Zatiaľ to nie je diagnóza, iba pocit. Do hlavy sa mu však určite nedostanete, no do jeho básní môžete skúsiť. Možno sa na poéziu budete pozerať z trochu iného uhla, z inej strany a z iného pohľadu. Akoby ste nazerali na vesmír. Je predsa nekonečne pestrý. Ako každý pohľad na báseň, ktorá každým prečítaním zahreje.

Marton nemusel dlho premýšľať nad názvom svojej siedmej zbierky básní. Vesmírna. Aj tak sa dá v skratke nazvať. Hlbočina pocitová, sloboda a odvaha plná zvláštneho strachu zo svojich snov sa v nej strieda s oslobodením vlastnej mysle. Keby Marton nepísal, neprežil by. V spomínanej zbierke nájde čitateľ vo veršoch veľmi silné odkazy na jemnú lyriku. Zbierka je písaná so slobodou v duši a čistotou myšlienok tam dnu. Básne v nej plávajú voľným veršom, občas rýmom, ale kladú hlavne dôraz na vzťahovú rezonanciu prežitého. Autor sa v básňach vyzlieka donaha a ponúka silný motív, ktorým je slobodné vyjadrenie o jeho vlastnom duchovne. O jeho vlastných pocitoch. O jeho vlastných hodnotách. A tá najvyššia hodnota je určite vzťah dvoch ľudí. Tá najčistejšia láska, aká len existuje. Marton o sebe hovorí, že je básnik s dušou pankáča. Miluje hudbu. Má dva paralelné svety, v ktorých žije súčasne. Zatiaľ to nie je diagnóza, iba pocit. Do hlavy sa mu však určite nedostanete, no do jeho básní môžete skúsiť. Možno sa na poéziu budete pozerať z trochu iného uhla, z inej strany a z iného pohľadu. Akoby ste nazerali na vesmír. Je predsa nekonečne pestrý. Ako každý pohľad na báseň, ktorá každým prečítaním zahreje.

Názov tejto zbierky básní sa pýta do úvodzoviek. Autor veršov v nej však rád klame vo svojich pohyboch telom a preto tie úvodzovky nechal v šuplíku. Možno si poviete, že na lásku sa srať nemá, ale čo všetko sa v živote nemá a deje sa? Čo je krásne a čo naopak zvrátené? Táto zbierka balancuje niekde v strede celej tejto karmickej hrany, ktorej ostrie neotupí ani definitívne zatratenie každého slova v nej. Zalistujte si. Ukážte prstom na svoju obľúbenú báseň a na tú škaredú tiež. Buďte slobodní! A bonus? Zbierka obsahuje krásne farebné kresby talentovanej Katky Prídavkovej. Marton vydáva svoju šiestu zbierku básní, ktorá je podľa jeho slov "najsilnejším vyjadrením vlastného pocitova bez akýchkoľvek farebných doplnkov krásy a násilného lesku". Ide o reálnu výpoveď, v ktorej sa čitateľ často stretne doslova s príbehmi vo veršoch.