Matúš Mikšík

Matúš Mikšík v monografii venovanej predstaviteľovi skupiny Osamelých bežcov analyzuje jeho zbierky, interpretuje básne a objasňuje princípy jeho poézie. Ivan Laučík (1944 - 2004), básnik zo skupiny Osa­melých bežcov, bol životom a tvorbou nerozlučne spätý s Liptovom. Stredom Laučíkovej poézie je čistota, prepojenie hlasu prírody s hlasom človeka. Básnikove jaskyniarske zostupy či polárne výpravy a horolezecké trasovania sú podobenstvami sebahľadania, ktoré nám umožňujú prejsť za hranicu po­čuteľnosti vnútorného hlasu. Otvárajú metafyzický prechod do duchovných sfér, kde naše náhlivé cesty obnovujú stopy tých, čo žili v čistej, znejúcej sklovine rána. Laučíkova pozvánka do prekríženia človeka a krajiny poskytuje priestor na meditáciu o vlastnej identite, nabáda k hľadaniu zmyslu vlast­ného života a neprestáva byť naliehavá. Monografiu tvoria analýzy zbierok, interpretácie básní a opis štyroch princípov autorovej poézie, tieto tri väčšie celky sú navzájom prepojené množstvom odkazov a vytvárajú interpretačnú sieť, nie nepodobnú osamelobežeckej téze o básni sieti.

Kniha obsahuje dve poviedky. Dej prvej z nich, nazvanej Slnečnice, sa odohráva z väčšej časti na záhadnom slnečnicovom poli, uprostred ktorého je uväznená osamelá dievčina, ktorá so žltými kvetmi prežíva viac ako milostný vzťah, hlbší a dôležitejší, ako s jej priateľom, ktorý zahynul pri autonehode, ako aj s nevyspytateľným mladíkom, ktorý sa v jej živote objaví celkom náhodou. Druhá poviedka, Vyhláška o človeku, sa zaoberá reálnym problémom v utopistickej spoločnosti, smerujúcej k zániku. Ľudia sa totiž rozdelili na dva tábory, obyčajných ľudí a takzvaných humanoidov, ktorí majú zopár uší, očí, alebo končatín navyše. Hlavný hrdina sa pokúša rozprávať príbeh tak rozsiahly, že v ňom pláva ako kvapka slanej vody v mori. No aj v dejinách vždy existoval jedinec, ktorý dokázal ovyplyvniť ľudí, teda v našom prípade humanoidov, okolo seba a strhnúť obrovskú vlnu, ktorá zmení svet. Alebo je na to až príliš zbabelý?