Ján Nagajda

Slovo básne je ako dobrý trójsky koník. Otvorte mu dvere do svojho vnútra! Keď vo Vás prehovorí, máte šancu cez autora vidieť svoje vlastné túžby, ale aj nepokoje, lásky i sklamania. Cítiť, kam sa pohol svet, kým sme mlčali, kým sme prehliadali, čo nám vzal a k čomu sa treba opäť vrátiť. Zbierka básní “Tak to cítim” je plná človeka. Možno aj tak sa dá pomenovať to, čím sa prihovárajú básne tejto knižky. Len na nás záleží nakoľko máme pre ne otvorené. Ján Nagajda je členom Spolku slovenských spisovateľov a je skúseným a talentovaným autorom. Niekto zažiari ako meteor a pohasne. Ďalší sa zas roky kryštalizuje. Iný po čase začne stagnovať a prešľapuje na mieste. Nagajda je však stále rovnako kvalitný. Takýchto autorov je potrebné si chrániť. A čítať! Nepíšu len pre seba. Zďaleka nie len pre seba. V dobrej poézii sa zrkadlia naše vlastné pocity, autor prenáša seba k nám, vkladá seba do nás a my sami používame jeho zrkadlo, aby sme sa zhliadli v tej najpravdivejšej podobe. Vidieť a nachádzať seba v druhom. Zvnútorňovať vonkajšie, vysielať obraz toho vnútorného. Básne Jána Nagajdu v zbierke básní Tak to cítim sú súčasné a živé. Na nič sa nehrá. „Len“ ľúbi a spomína a robí to s espritom a gráciou. Je autentický, nemôže nebyť invenčný. Inak sa nedá, pretože inak to ani nevie. Poézia Jána Nagajdu je jemnučko dráždivá, no svojou povahou cudná, ľúbostná a živelná v citovom vzplanutí, dráždivo zmyselná, ale stále vkusná, zavše aj taká, že z nej zavanie chlad trpkých výčitiek a zaznieva ozvena nezodpovedaných otázok. V týchto rovinách je Nagajda skutočne pôsobivý. Možno jeden z najpôsobivejších súčasných slovenských básnikov.

Ján Nagajda je skúseným a talentovaným autorom. Z formálneho hľadiska niet jeho básňam čo vytknúť. Vedzme, že im niet čo vytknúť ani z hľadiska obsahu a, čo je pri poézii najdôležitejšie, tej nepostihnuteľnej a nezmerateľnej citovej a myšlienkovej esencii. Niekto zažiari ako meteor a pohasne. Ďalší sa zas roky kryštalizuje. Iný po čase začne stagnovať a prešľapuje na mieste. Nagajda je však stále rovnako kvalitný. Takýchto autorov je potrebné si chrániť. A čítať! Nepíšu len pre seba. Zďaleka nie len pre seba. V dobrej poézii sa zrkadlia naše vlastné pocity, autor prenáša seba k nám, vkladá seba do nás a my sami používame jeho zrkadlo, aby sme sa zhliadli v tej najpravdivejšej podobe. Vidieť a nachádzať seba v druhom. Zvnútorňovať vonkajšie, vysielať obraz toho vnútorného. Básne Jána Nagajdu v zbierke básní Útek z tieňa sú súčasné a živé. Na nič sa nehrá. „Len“ ľúbi a spomína a robí to s espritom, gráciou, no i bonvivánstvom hodným jedného z posledných bohémov. Je autentický, nemôže nebyť invenčný. Inak sa nedá, pretože inak to ani nevie. Keby Nagajda písal o očiach modrých ako obloha – čo samozrejme nepíše – uverili by sme mu. Pretože presne tak by to i myslel. Vieme, že na to je príliš skúseným a talentovaným autorom. Z formálneho hľadiska niet jeho básňam čo vytknúť. Vedzme, že im niet čo vytknúť ani z hľadiska obsahu a, čo je pri poézii najdôležitejšie, tej nepostihnuteľnej a nezmerateľnej citovej a myšlienkovej esencii. Poézia Jána Nagajdu je v tejto zbiertke básní jemnučko dráždivá, no svojou povahou cudná, ľubostná a živelná v citovom vzplanutí, dráždivo zmyselná, ale stále vkusná, zavše aj taká, že z nej zavanie chlad trpkých výčitiek a zaznieva ozvena nezodpovedaných otázok, ktoré lemujú to mystické spolužitie muža a ženy, lebo všedný život predsa nie je zakaždým iba lúka milencov presvetlená svitom luny. V týchto rovinách je Nagajda skutočne pôsobivý. Možno jeden z najpôsobivejších súčasných slovenských básnikov.