John Newman

Soubor tematických kázání k Antikristovi, jenž usedne v Božím chrámu a bude se vydávat za Boha, se v neutajené připravenosti odpovědně dotýká závažných momentů světových dějin v souvislosti s radikálními biblickými otázkami. Světec Newman však tady člověka těší a povzbuzuje.

Podnetom na napísanie Listu vojvodovi z Norfolku bola knižka publikovaná v roku 1874, v ktorej Gladstone kritizuje dogmu o pápežskej neomylnosti a vyzýva katolíkov, aby ju odmietli. A Newman odpovedá ? elegantne, inteligentne a presvedčivo ? podobne ako jeho Majster, ktorému takisto položili otázku o vzťahu cisára a Boha.

V diskusiách o slovenských univerzitách takmer výlučne prevládajú merateľné ukazovatele: ako na tom stoja vo svetových rebríčkoch, aká je ich publikačná a vedecká činnosť, nakoľko efektívne je ich riadenie a organizácia. Aj keď sú všetky tieto pohľady na postavenie univerzít dôležité, jeden kľúčový pohľad často chýba: aký je vlastne cieľ univerzitného vzdelávania? John Henry Newman v klasickom diele Idea univerzity argumentuje pre tvrdenie, že hlavným cieľom univerzít nemá byť ani vedecké skúmanie, ani schopnosť absolventov uspieť na trhu práce, ani vychovať zo študentov odborníkov v určitej špecifickej oblasti a dokonca ani vyformovať z nich dobrých občanov. Podľa Newmana je hlavným cieľom univerzity naučiť študentov myslieť, kultivovať ich myslenie, aby mohli správne a pravdivo poznávať realitu. Schopnosť správne myslieť a poznávať, hoci je užitočná pre mnohé iné ciele a dobrá, je totiž dobrom osebe. V deviatich prednáškach Newman tento cieľ univerzity vysvetľuje, ukazuje, ako k jeho naplneniu môžu univerzity prispieť, dáva ho do vzťahu k iným dôležitým dobrám, akými sú vedecké poznanie, ekonomická či politická užitočnosť alebo náboženská viera a ukazuje na dôsledky, ktoré možno očakávať, keď na tento cieľ univerzity rezignujú. Z odstupu vyše 150 rokov od napísania prvej časti Idey univerzity možno Newmanov text čítať ako proroctvo. Pridanú hodnotu tvorí šesť esejí od slovenských akademikov, z ktorých prvá sa zameriava hlavne na život a dielo kardinála Newmana a ďalších päť kriticky reflektuje hlavné tézy Idei univerzity zo súčasnej perspektívy.

Prehľad mojich náboženských názorov John Henry Newman (1801 1890) ako duchovný Anglikánskej cirkvi a univerzitný kazateľ v Oxforde sa stal vedúcou osobnosťou združenia (Oxfordské či Traktátové hnutie), ktorého cieľom bola mravná a náboženská obnova anglikanizmu. Jeho cieľom bolo dokázať, že Anglikánska cirkev nie je iba anglickým národným dedičstvom, ale pravou Kristovou cirkvou. Poctivé, hlboké, argumentmi podložené a čoraz bolestivejšie štúdium dejín starovekej Cirkvi ho nakoniec priviedli k istote, že skutočnou nástupkyňou prvotnej Cirkvi je Cirkev rímskokatolícka. Po siedmich rokoch ťažkých vnútorných bojov konvertoval, vstúpil do Katolíckej cirkvi, kde prijal kňazskú vysviacku od pápeža Leva XIII. V roku 2010 ho pápež Benedikt XVI. vyhlásil za blahoslaveného a 13. októbra 2019 pápež František za svätého. Jeho postoje ešte ako anglikánskeho kňaza publikované v traktátoch, neraz vyvolali prudkú odozvu zo strany anglikánskych duchovných, ktorí ho podozrievali zo sympatizovania s Katolíckou cirkvou. Najvážnejší útok vyšiel od Charlesa Kingsleyho, anglikánskeho kňaza, ktorý sa na jednej strane tešil kráľovskému titulu profesora moderných dejín na Cambridgeskej univerzite, na strane druhej to bol dobre známy a obľúbený románopisec. Bol autorom pamfletu s názvom Čo chcel Dr. Newman vlastne povedať? Išlo o verejný úrok na Newmana, ponad ktorý Newman nemohol prejsť s mlčaním. Jeho odpoveďou bolo osem pamfletov, ktoré v roku 1864 vyšli pod názvom Apologia pro vita sua, ktorá je jedinečnou odpoveďou pre všetkých, čo kritizovali jeho činnosť a spochybňovali jeho motívy. V diele Newman podáva prehľad svojich náboženských názorov s neuveriteľnou presnosťou a elokvenciou. Vo vtedajšej anglickej spoločnosti panoval názor, že Newman spor s Kingsleym vyhral a svoju integritu úspešne obhájil. Napočudovanie, najpozitívnejšie reagovali vtedy veľmi vplyvné nekonformistické kruhy, no aj samotní anglikáni boli Newmanovi vďační za to, ako veľkoryso písal o ich cirkvi. Apológia nie je len autobiografia, ktorá vznikla na základe polemiky a satiry. Je to teologický dokument a nielen to. Najmä vďaka poslednej kapitole ju možno považovať za veľmi dôležitý vklad do ekleziológie, teda do teologickej náuky o Cirkvi. Moderný vývoj či znovuzrodenie katolíckeho chápania povahy Cirkvi, ku ktorému Newman významne prispel, vyústilo do významných reforiem Druhého vatikánskeho koncilu (1962 1965), ktorý prakticky zavŕšil tridentskú epochu a začal písať novú kapitolu dejín kresťanstva.