Pavol Oliva

„Prosím vás, odpusťte mi, že moje básne majú taký temný, smutný ráz. Rád by som písal veselé, ale cítim, že také nie sú ani len ozvenou srdca a znejú mi jaksi prázdno. Bieda a zloba ma naučili milovať búrlivosť, temnotu, čiernu noc… Odpusťte mi teda moju pochmúrnosť, kvílenie, jakúsi tajnú baladičnosť, čo ma chce, tuším, i naďalej sprevádzať…“

„Prosím vás, odpusťte mi, že moje básne majú taký temný, smutný ráz. Rád by som písal i veselé…, ale cítim, že také nie sú ani len ozvenou srdca a znejú mi jaksi prázdno. Bieda a zloba ma naučili milovať búrlivosť, temnotu, čiernu noc… Preto milujem noc tú tmavú / i ruže čierne, ruže vonné — / ony ma tešia, pejú mi, hrajú, / či v radosti žijem alebo bôľne.“ Poézia zo Zlatého fondu SME.