Jacques Ranciére

Chekhov's fiction offers a subtle yet powerful message: another life is possible. Something can always happen to our lives – a possibility that breaks the monotony of servitude and points to a different, more liberated existence. This is the way to approach all these brief tales of lost lives, nights filled with tears and joy, landscapes, or love, against the cynicism of those who believe that time is destined to replicate the same. In these glimmers, new forms of life arise – noble and sensible shapes that we occasionally perceive and may strive to unfold if we have the courage to do so. Jacques Ranciere, using Chekhov's stories as a lens, sees literature not as a source of knowledge but as a catalyst for reshaping the fabric of being. He illuminates the profound capability of literature: positioning us within the landscape of freedom, transparent about the distance it holds from the reality of servitude, yet unwavering in the standards it sets, inviting us to strive towards them.

V knize Le maître ignorant (1987) nabízí Jacques Ranciere, prostřednictvím biografie nevšedního lektora francouzské literatury v Lovani Josepha Jacotota, originální filosofickou reflexi, která se ani tak netýká filosofie výchovy, jako filosofie a politiky. To hlavní, co nás Rancierův Jacotot učí, je, že se vzděláním je tomu jako se svobodou: nedává se, ale bere. Le maître ignorant představuje důležité dílo pro dějiny intelektuální emancipace. Kniha bude doplněna o úvodní studii, jež představí základní myšlenky díla v kontextu tehdejší i současné politické a sociální filosofie

„V deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa ťažisko Rancierovho myslenia presúva k estetike, k histórii a teórii umenia. Aj v prácach z tohto obdobia však presvitá jeho záujem predovšetkým o politické účinky umeleckých diel. Estetika a politika tak tvoria dva základné piliere väčšiny Rancierových prác. Akčný rádius tohto mysliteľa je však oveľa širší a jeho prístup je výsostne interdisciplinárny. Vďaka tomu môže byť inšpiratívny nielen pre filozofov, humanitných či spoločenských vedcov či pre teoretikov a kritikov umenia, ale aj pre samých umelcov a umeleckých pedagógov. Kniha esejí Emancipovaný divák objasňuje viaceré tézy rozpracované v Rancierových predchádzajúcich dielach a zároveň citlivo reaguje na aktuálnu situáciu v súčasnom umení: v maliarstve, sochárstve, konceptuálnom umení, ale aj vo fotografii, filme a v neposlednom rade aj v divadle. Naň Ranciere nazerá nielen ako na umelecký druh či ako na umenie s mimoriadne dlhou tradíciou, pri ktorom sa „telá dávajú do pohybu pred zhromaždeným publikom“. Vníma ho aj v oveľa v širších spoločenských a politických súvislostiach – ako performanciu, ktorá môže mať množstvo podôb, či ako spektákulum – predstavenie sveta vo všadeprítomných médiách.”