Pavol Rankov strana 2 z 3

Snad už příští rok vypukne na jižním Slovensku Malá dunajská válka. Do konfliktu mezi slovenskou domobranou a velkomaďarskými separatisty se zapojí také čeští dobrovolníci. Mnoho lidí, mezi nimi řezník ze Šamorína, olympionička z Nových Zámků a odborník na minová pole z Novák, bude postaveno před volbu, zda se podílet na zabíjení, anebo ohrozit vlastní život. Krizi by mohl vyřešit snad jen zázrak, protože vojska Evropské unie stejně jako mírové sbory OSN přicházejí jako vždy pozdě

Středověká legenda o Janu Nepomuckém se prolíná s fikcí i skutečnými historickými událostmi roku 1972 Okupační sovětská armáda se v normalizačním Československu cítí jako doma a v podnicích, úřadech a školách právě skončily stranické prověrky a nastala vlna propouštění. Zato u Státní bezpečnosti se dá vybudovat skvělá kariéra.Do Prahy se ze slovenského hornického městečka Handlová stěhuje rodina Júliuse Dobrotky, který se touží podílet na velké, ostře sledované stavbě československo-sovětského přátelství — pražského metra. Jeho devatenáctiletého syna Tomáše však mnohem více zajímá historie. Se svými novými spolužáky Táňou, Martinem a Klárou z pražské filozofické fakulty poznávají Prahu, poslouchají bigbít, na přednáškách se noří do středověkých sporů a zkoumají legendu o Janu Nepomuckém. Dychtivě přitom očekávají, zda se ve zlatém relikviáři, který má být otevřen při rekonstrukci Svatovítského chrámu, opravdu ukrývá zachovalý jazyk tohoto středověkého světce. Dokonce kvůli tomu osloví mladého francouzského antropologa, stážistu v Národním muzeu, a chystají se s ním udělat rozhovor do univerzitního časopisu. Netuší však, že jejich počínání zpovzdálí sleduje ještě někdo další.

Středověká legenda o sv. Janu Nepomuckém ožívá v normalizačních kulisách roku 1972. Okupační sovětská armáda se v normalizačním Československu cítí jako doma a v podnicích, úřadech a školách právě skončily stranické prověrky a nastala vlna propouštění. Zato u Státní bezpečnosti se dá vybudovat skvělá kariéra. Do Prahy se ze slovenského hornického městečka Handlová stěhuje rodina Júliuse Dobrotky, který se touží podílet na ostře sledované stavbě pražského metra. Jeho devatenáctiletého syna Tomáše však mnohem víc než metro a politika zajímá historie. Se svými novými spolužáky Táňou, Martinem a Klárou z filozofické fakulty poznávají Prahu, poslouchají bigbít, na přednáškách se noří do středověkých sporů a zkoumají legendu o Janu Nepomuckém. Dychtivě přitom očekávají, zda se ve zlatém relikviáři, který má být otevřen při rekonstrukci Svatovítského chrámu, opravdu ukrývá zachovalý jazyk tohoto středověkého světce. Dokonce kvůli tomu osloví mladého francouzského antropologa, stážistu v Národním muzeu, a chystají se s ním udělat rozhovor do univerzitního časopisu. Netuší však, že jejich pátrání zpovzdálí sleduje ještě někdo další

Jeseň 1972. Vlasy hipíkom stále dorastajú a bigbít je čoraz tvrdší. Okupačná sovietska armáda sa v ČSSR cíti ako doma a súdruh Biľak vystupuje na zasadnutí ÚV KSČ so zásadnou správou. Palestínske komando zavraždí na olympiáde niekoľko športovcov, ľavicoví teroristi Baader a Meinhofová sedia v nemeckom väzení, z Československa je unesené ďalšie lietadlo. Táňa, Tomáš, Martin a Klára majú devätnásť a zvedavo pozorujú svet okolo seba. Sú v prvom ročníku štúdia histórie, takže najviac ich zaujíma, či honosný relikviár, ktorý bude otvorený v rámci rekonštrukcie Svätovítskeho chrámu, naozaj ukrýva jazyk Jána Nepomuckého. Komu sa kniha môže páčiť: Milovníkom kvalitných románov s netradičnou zápletkou. Tento titul nájdete v našej ponuke aj s podpisom autora.

Jeseň 1972. Vlasy hipíkom stále dorastajú a bigbít je čoraz tvrdší. Okupačná sovietska armáda sa v ČSSR cíti ako doma a súdruh Biľak vystupuje na zasadnutí ÚV KSČ so zásadnou správou. Palestínske komando zavraždí na olympiáde niekoľko športovcov, ľavicoví teroristi Baader a Meinhofová sedia v nemeckom väzení, z Československa je unesené ďalšie lietadlo. Táňa, Tomáš, Martin a Klára majú devätnásť a zvedavo pozorujú svet okolo seba. Sú v prvom ročníku štúdia histórie, takže najviac ich zaujíma, či honosný relikviár, ktorý bude otvorený v rámci rekonštrukcie Svätovítskeho chrámu, naozaj ukrýva jazyk Jána Nepomuckého.

Kým Marek a Natália študujú v Olomouci, vyzerá to na celkom obyčajný život slovenských vysokoškolákov v blízkom zahraničí. Možno sú občas nezdravo intelektuálni a inokedy príliš naivní, ale v podstate sú ešte normálni. Potom však prídu prázdninovať na rodné Slovensko a ich vzťah je čoraz komplikovanejší. Ako jedovaté plyny sa uvoľňujú Marekove traumy z detstva a čoraz upnutejšia Natália nechce hľadať cestu na ich prekonanie. Lenže kto z nich viac klame a kto si lepšie vymýšľa? Rozprávanie sa mení ako chameleón uväznený medzi krivými zrkadlami. Pred štvrťstoročím Rankov vstúpil do slovenskej literatúry záhadnými a iracionálnymi poviedkami, teraz na románovej ploche rozohráva podivný príbeh, v ktorom nič nie je také, ako by malo byť, lebo možno ani nič nie je.

Kým Marek a Natália študujú v Olomouci, vyzerá to na celkom obyčajný život slovenských vysokoškolákov v blízkom zahraničí. Možno sú občas nezdravo intelektuálni a inokedy príliš naivní, ale v podstate sú ešte normálni. Potom však prídu prázdninovať na rodné Slovensko a ich vzťah je čoraz komplikovanejší. Ako jedovaté plyny sa uvoľňujú Marekove traumy z detstva a čoraz upnutejšia Natália nechce hľadať cestu na ich prekonanie. Lenže kto z nich viac klame a kto si lepšie vymýšľa? Rozprávanie sa mení ako chameleón uväznený medzi krivými zrkadlami. Pred štvrťstoročím Rankov vstúpil do slovenskej literatúry záhadnými a iracionálnymi poviedkami, teraz na románovej ploche rozohráva podivný príbeh, v ktorom nič nie je také, ako by malo byť, lebo možno ani nič nie je.

Do zbierky My a oni / Oni a my je zaradených 15 poviedok. Ich ťažiskom je dôraz na vybudovanie silného príbehu, ktorý nepostráda prvky tajomstva a napätia, vyznačuje sa majstrovským prepracovaním detailov a prekvapivou, neraz až šokujúcou pointou. Spoločným menovateľom textov je však sviežosť, čítavosť a originalita. Autor sa pri svojej tvorbe necháva inšpirovať predovšetkým literárnou fantastikou, hororom a psychologickou prózou. Z rozhovoru Pavla Rankova pre denník Pravda (15.5.2001). Otázky kládla Sylvia Pálková: Text Big Brother and The Holding Company, uverejnený v zborníku finalistov súťaže Poviedka 2001 je iný ako rovnomenný text zaradený do vašej pripravovanej druhej zbierky Oni a my / My a oni. Prečo? V tejto súťaži som štyri roky neuspel. Napríklad po prvom ročníku som garanta súťaže poprosil, aby sa pozrel, kde som vlastne vypadol. Zistil, že som sa nedostal ani medzi najlepších 128 poviedok. Teraz som jeden z hotových textov upravil do čitateľsky rýchlo a ľahko konzumovateľnej podoby. Porotcovia denne musia mnoho čítať a asi im lezie na nervy, keď sú texty menej komunikatívne. Určite potrebujú, aby bol príbeh priamočiary. Chcel som dosiahnuť, aby po druhej vete pocítili zvedavosť, ako príbeh dopadne a prečítali si ho až do konca. V poviedke ocenenej jednou zo štyroch hlavných prémií opisujete príbeh dievčatka, ktorého rodičia sa nevedia spamätať zo smrti svojho syna, vidia ho dokonca aj vo vnukovi. Na rozdiel od vašich ostatných textov je trochu viac reálna. Aj preto ste ju zaslali do súťaže? Možno. Som si istý, že žiadnemu porotcovi nezišlo na um, že som to písal. Viem napríklad, že Vlado Balla čítal moju prvú knihu, ale som si istý, že ani jemu nezišlo na um, že by som to mohol písať ja. Mimochodom, keď už hovoríme o Ballovi, jeden rok vyhral s takou typickou ballovčinou, že to muselo byť každému jasné. To, samozrejme, nevadí, autor sa, nemusí ukrývať pred porotou. Ja som to však chcel urobiť. Z vašich textov cítiť snahu viac či menej zábavným spôsobom pred niečím vystríhať čitateľov. Je tento zámer na začiatku písania? Nie. Na začiatku je môj strach pred niečím. Nesnažím sa ani vystríhať čitateľa, ale robím to tak, že keď to napíšem, tak sa toho už o niečo menej bojím. Ako keby som to spoznal. Takže do poviedok dostávam svoje strachy a vystríham pred abstraktnými vecami. No nemyslím si, že by to niekomu pomohlo v konkrétnej životnej situácii. Problémy v poviedkach nie sú až také abstraktné. Naopak, sú z bežného života, ale zabalili ste ich do iracionálneho prostredia a okolností. Do akej miery je pre vás dôležitý nápad a do akej miery spracovanie témy, teda remeslo? Píšem veľmi málo. Nie preto, že na to nemám čas, ale preto, že musím mať najskôr silnú tému alebo námet. Moje poviedky musia obsahovať iracionálne prvky, pretože ak by ste z nich iracionálno vyškrtli, tak tam zostanú dve-tri vety úplne banálneho príbehu. Napríklad – muž sa nevie vyrovnať s tým, že sa s ním rozviedla žena.

Zbierka poviedok, za ktorú Pavol Rankov (1964) v roku 1995 získal Cenu Ivana Kraska 1995 za najlepší debut roka. "S touto knihou krátkych próz sa dostalo na trh dielo, ktoré je trhákom v tom najlepšom zmysle slova. Naša literatúra už dlho nezaznamenala takúto udalosť. Autor má popri dare rozprávania najmä dar imaginácie. Ako strieda prostredia, kde sa príbehy odohrávajú, tak strieda aj prostriedky, ktorými ich tlmočí. Rankovova tvorivá metóda má čosi spoločné s vynálezectvom. Už samotná téma je vždy zvláštna, hoci navonok a spočiatku celkom bežná. Autor ju však rozvíja do bizarnosti, neskutočnosti, nadskutočnosti, takže v jeho poviedkach sa dejú neuveriteľné veci. Táto knižka pôsobí ako súhrn dokonale premyslených hlavolamov, v ktorých sa ponúkajú najrozličnejšie riešenia a výklady." (Jozef Bžoch) "Pavol Rankov rozpráva krátke, vtipné a nekomplikované príbehy, ktoré pokojne rezignujú na svoju ukotvenosť v malých domácich pomeroch; ktoré sa rozbiehajú do sveta, aby našli svoju pointu. Jemným posunom mimo schémy praxou neustále overovaných súvislostí ukazujú svet širší a zábavnejší, než je ten, ktorý zvykneme každodenne žiť. Čitateľ je svedkom pokusu o renesanciu príbehu, rozprávačstva." (Peter Darovec) "Mať estetický zážitok z čítania slovenskej poviedky – viac sa vari ani nedá." (Róbert Kotian)

Zbierka 12 dramatických poviedok s prekvapivými pointami. Pavol Rankov v rozhovore pre Knižú revue odpovedal na otázku: Najnovšia zbierka V tesnej blízkosti sa mi javí ešte experimentálnejšia, ešte viac hravá ako predchádzajúce. Vnímate to tak aj vy, prípadne v čom je podľa vás iná ako tie predchádzajúce? "Stále si myslím, že najviac experimentov bolo v prvej zbierke. Mal som tam napríklad poviedku bez slovies a poviedku s nedokončenými vetami. Táto tretia zbierka je skôr o hre, je v nej viac nadsázka a irónie. Ale problém je v tom, že časť slovenskej literárnej kritiky je zúfalo nehravá a navyše chorobne vzťahovačná. Do jednej z poviedok som napríklad vkladal také fiktívne pripomienky „akože“ od jazykovej korektorky. A dve recenzentky si to vyložili tak, že si vyrovnávam účty s literárnou kritikou, teda s nimi. Pritom toto je zjavná dezinterpretácia môjho literárneho textu, zameniť kritičku a redaktorku je lož. Redaktor a kritik majú v schéme literárnej komunikácie úplne odlišné postavenie a poslanie. Redaktor (jazykový redaktor) je tvorivý prvok a je funkčný pred vydaním diela, keďže text pomáha konštruovať. Kritik je len jeden z čitateľov, vytvára spätnú väzbu a text buď rekonštruuje, alebo deštruuje. Deštruuje ho napríklad lživou interpretáciou (o tom, že interpretácia môže byť aj neadekvátna, dobre píše Eco). Dokonca si myslím, že na Slovensku ani nemáme až tak veľa literárnych kritikov a kritičiek, ktorí či ktoré by boli zároveň jazykovými redaktormi či redaktorkami. Ale ešte dokončím na tému konkrétnej poviedky Psy. Je pravda, že v nej parodujem nejakú vymyslenú jazykovú redaktorku, ale urobil som to práve preto, že som mal šťastie na veľmi vnímavé a citlivé korektorky. Môj vydavateľ by potvrdil, že som veľmi disciplinovaný a akceptujem takmer všetky korektorské pripomienky. Napokon, slovenčina je ich džob, tak prečo sa nezveriť do rúk profesionálov. Vieru Prokešovú považujem za najlepšiu korektorku na Slovensku a som si istý, že poviedka Psy ju nijako neurazila, na rozdiel od už spomenutých zádrapčivých a precitlivelých literárnych kritičiek.