Pavol Rankov strana 2 z 3

Do zbierky My a oni / Oni a my je zaradených 15 poviedok. Ich ťažiskom je dôraz na vybudovanie silného príbehu, ktorý nepostráda prvky tajomstva a napätia, vyznačuje sa majstrovským prepracovaním detailov a prekvapivou, neraz až šokujúcou pointou. Spoločným menovateľom textov je však sviežosť, čítavosť a originalita. Autor sa pri svojej tvorbe necháva inšpirovať predovšetkým literárnou fantastikou, hororom a psychologickou prózou. Z rozhovoru Pavla Rankova pre denník Pravda (15.5.2001). Otázky kládla Sylvia Pálková: Text Big Brother and The Holding Company, uverejnený v zborníku finalistov súťaže Poviedka 2001 je iný ako rovnomenný text zaradený do vašej pripravovanej druhej zbierky Oni a my / My a oni. Prečo? V tejto súťaži som štyri roky neuspel. Napríklad po prvom ročníku som garanta súťaže poprosil, aby sa pozrel, kde som vlastne vypadol. Zistil, že som sa nedostal ani medzi najlepších 128 poviedok. Teraz som jeden z hotových textov upravil do čitateľsky rýchlo a ľahko konzumovateľnej podoby. Porotcovia denne musia mnoho čítať a asi im lezie na nervy, keď sú texty menej komunikatívne. Určite potrebujú, aby bol príbeh priamočiary. Chcel som dosiahnuť, aby po druhej vete pocítili zvedavosť, ako príbeh dopadne a prečítali si ho až do konca. V poviedke ocenenej jednou zo štyroch hlavných prémií opisujete príbeh dievčatka, ktorého rodičia sa nevedia spamätať zo smrti svojho syna, vidia ho dokonca aj vo vnukovi. Na rozdiel od vašich ostatných textov je trochu viac reálna. Aj preto ste ju zaslali do súťaže? Možno. Som si istý, že žiadnemu porotcovi nezišlo na um, že som to písal. Viem napríklad, že Vlado Balla čítal moju prvú knihu, ale som si istý, že ani jemu nezišlo na um, že by som to mohol písať ja. Mimochodom, keď už hovoríme o Ballovi, jeden rok vyhral s takou typickou ballovčinou, že to muselo byť každému jasné. To, samozrejme, nevadí, autor sa, nemusí ukrývať pred porotou. Ja som to však chcel urobiť. Z vašich textov cítiť snahu viac či menej zábavným spôsobom pred niečím vystríhať čitateľov. Je tento zámer na začiatku písania? Nie. Na začiatku je môj strach pred niečím. Nesnažím sa ani vystríhať čitateľa, ale robím to tak, že keď to napíšem, tak sa toho už o niečo menej bojím. Ako keby som to spoznal. Takže do poviedok dostávam svoje strachy a vystríham pred abstraktnými vecami. No nemyslím si, že by to niekomu pomohlo v konkrétnej životnej situácii. Problémy v poviedkach nie sú až také abstraktné. Naopak, sú z bežného života, ale zabalili ste ich do iracionálneho prostredia a okolností. Do akej miery je pre vás dôležitý nápad a do akej miery spracovanie témy, teda remeslo? Píšem veľmi málo. Nie preto, že na to nemám čas, ale preto, že musím mať najskôr silnú tému alebo námet. Moje poviedky musia obsahovať iracionálne prvky, pretože ak by ste z nich iracionálno vyškrtli, tak tam zostanú dve-tri vety úplne banálneho príbehu. Napríklad – muž sa nevie vyrovnať s tým, že sa s ním rozviedla žena.

Zbierka poviedok, za ktorú Pavol Rankov (1964) v roku 1995 získal Cenu Ivana Kraska 1995 za najlepší debut roka. "S touto knihou krátkych próz sa dostalo na trh dielo, ktoré je trhákom v tom najlepšom zmysle slova. Naša literatúra už dlho nezaznamenala takúto udalosť. Autor má popri dare rozprávania najmä dar imaginácie. Ako strieda prostredia, kde sa príbehy odohrávajú, tak strieda aj prostriedky, ktorými ich tlmočí. Rankovova tvorivá metóda má čosi spoločné s vynálezectvom. Už samotná téma je vždy zvláštna, hoci navonok a spočiatku celkom bežná. Autor ju však rozvíja do bizarnosti, neskutočnosti, nadskutočnosti, takže v jeho poviedkach sa dejú neuveriteľné veci. Táto knižka pôsobí ako súhrn dokonale premyslených hlavolamov, v ktorých sa ponúkajú najrozličnejšie riešenia a výklady." (Jozef Bžoch) "Pavol Rankov rozpráva krátke, vtipné a nekomplikované príbehy, ktoré pokojne rezignujú na svoju ukotvenosť v malých domácich pomeroch; ktoré sa rozbiehajú do sveta, aby našli svoju pointu. Jemným posunom mimo schémy praxou neustále overovaných súvislostí ukazujú svet širší a zábavnejší, než je ten, ktorý zvykneme každodenne žiť. Čitateľ je svedkom pokusu o renesanciu príbehu, rozprávačstva." (Peter Darovec) "Mať estetický zážitok z čítania slovenskej poviedky – viac sa vari ani nedá." (Róbert Kotian)

Zbierka 12 dramatických poviedok s prekvapivými pointami. Pavol Rankov v rozhovore pre Knižú revue odpovedal na otázku: Najnovšia zbierka V tesnej blízkosti sa mi javí ešte experimentálnejšia, ešte viac hravá ako predchádzajúce. Vnímate to tak aj vy, prípadne v čom je podľa vás iná ako tie predchádzajúce? "Stále si myslím, že najviac experimentov bolo v prvej zbierke. Mal som tam napríklad poviedku bez slovies a poviedku s nedokončenými vetami. Táto tretia zbierka je skôr o hre, je v nej viac nadsázka a irónie. Ale problém je v tom, že časť slovenskej literárnej kritiky je zúfalo nehravá a navyše chorobne vzťahovačná. Do jednej z poviedok som napríklad vkladal také fiktívne pripomienky „akože“ od jazykovej korektorky. A dve recenzentky si to vyložili tak, že si vyrovnávam účty s literárnou kritikou, teda s nimi. Pritom toto je zjavná dezinterpretácia môjho literárneho textu, zameniť kritičku a redaktorku je lož. Redaktor a kritik majú v schéme literárnej komunikácie úplne odlišné postavenie a poslanie. Redaktor (jazykový redaktor) je tvorivý prvok a je funkčný pred vydaním diela, keďže text pomáha konštruovať. Kritik je len jeden z čitateľov, vytvára spätnú väzbu a text buď rekonštruuje, alebo deštruuje. Deštruuje ho napríklad lživou interpretáciou (o tom, že interpretácia môže byť aj neadekvátna, dobre píše Eco). Dokonca si myslím, že na Slovensku ani nemáme až tak veľa literárnych kritikov a kritičiek, ktorí či ktoré by boli zároveň jazykovými redaktormi či redaktorkami. Ale ešte dokončím na tému konkrétnej poviedky Psy. Je pravda, že v nej parodujem nejakú vymyslenú jazykovú redaktorku, ale urobil som to práve preto, že som mal šťastie na veľmi vnímavé a citlivé korektorky. Môj vydavateľ by potvrdil, že som veľmi disciplinovaný a akceptujem takmer všetky korektorské pripomienky. Napokon, slovenčina je ich džob, tak prečo sa nezveriť do rúk profesionálov. Vieru Prokešovú považujem za najlepšiu korektorku na Slovensku a som si istý, že poviedka Psy ju nijako neurazila, na rozdiel od už spomenutých zádrapčivých a precitlivelých literárnych kritičiek.

Každá z nich je dcera a každá z nich je matka. Hrdinky tohoto románu prožívají mateřství v hraničních situacích. Zuzana Lauková počne na sklonku druhé světové války dítě s ruským partyzánem Alexejem, který je vzápětí zastřelen německými vojáky. Zuzana je po válce falešně obviněna ze zrady a těhotná odvlečena do ruského gulagu, kterému velí fanatická důstojnice. Táborová existence je zkouškou přežití pro ostatní, o to víc pro zranitelnou matku s malým dítětem. Po Stalinově smrti je Zuzana díky amnestii propuštěna a konečně se může vrátit domů, jenže její syn je už sovětský občan a kolem krku nosí pionýrský šátek. Zuzanin osud je zároveň provázaný se současností. Vypráví svůj příběh studentce Lucii, která jej chce použít jako zdroj pro svou diplomovou práci. I Lucie řeší vlastní těhotenství a komplikovaný vztah ke své matce, která si pro dceru přála lepší život. Muži hrají v Matkách jen okrajovou úlohu, je to ženský svět, v jehož středu stojí dvě silné ženy, rebelky ve vztahu k matkám, ale nejisté, pochybující bytosti ve vztahu ke svým dětem.

Snad už příští rok vypukne na jižním Slovensku Malá dunajská válka. Do konfliktu mezi slovenskou domobranou a velkomaďarskými separatisty se zapojí také čeští dobrovolníci. Mnoho lidí, mezi nimi řezník ze Šamorína, olympionička z Nových Zámků a odborník na minová pole z Novák, bude postaveno před volbu, zda se podílet na zabíjení, anebo ohrozit vlastní život. Krizi by mohl vyřešit snad jen zázrak, protože vojska Evropské unie stejně jako mírové sbory OSN přicházejí jako vždy pozdě…

Fascinujú vás poviedky s tajomstvom, bizarné príbehy a prekvapivé, silné pointy? Zbierka 45 poviedok slovenského autora, laureáta významných zahraničných ocenení, vás doslova uriekne. Táto antológia vychádza v ExEdícii, ktorá získala Národnú cenu za dizajn.. Čítanie poviedok Pavla Rankova vyvoláva vnútorný nepokoj – nedá sa len tak jednoducho zavrieť knihu a prejsť k niečomu inému. Môže to tak byť preto, že jeho postavy nám pripomínajú nás samých, s našimi túžbami, pocitmi a úzkosťami – lenže oni idú vždy o krok ďalej, ako by sme sa odvážili my. (Milena Schefs, Nowe książki, Varšava) Hlavnú úlohu tu zohrávajú obyčajné medziľudské vzťahy – „tesné“ vzťahy, ktoré prebúdzajú zvedavosť, príťažlivosť, žiarlivosť, provokatívnosť... Ale nebol by to Rankov, keby medzi riadkami nevystrkovali rožky žánre ako detektívka, sci-fi, psychologická dráma, triler. (Barbora Škovierová, Hospodárske noviny) To, čo u Rankova nazývam filozofickým tajomstvom, tkvie v nezodpovedaných a azda aj nezodpovedateľných hádankách, ktoré sa u každého dobrého autora obyčajne rodia z banálnych situácií či anekdot. Anekdota odrazu prerastie do hrôzostrašných rozmerov, jej vyústenie vyvolá existenciálnu tieseň. (Adam Bžoch, Dotyky) Schopnosť predostrieť dostatočne dramatickú zápletku, stvoriť „vierohodné“ postavy a zasadiť ich do sugestívneho prostredia a atmosféry, toto všetko Rankov vie až márnotratne a je si toho vedomý, preto si môže dovoliť urobiť onen povestný ďalší krok, ktorý jeho texty vyzdvihuje nad štandardnú produkciu. (Miroslav Zelinský, Tvar, Praha) Rankova zaujíma život človeka v zajatí obsesií, neprekonateľných tráum, v podvedomí zakorenených fixných ideí – a najmä zdĺhavé, zložité a predovšetkým bezvýchodiskové vyrovnávanie sa, presnejšie poddajná zžitosť s takýmito komplexmi. (Zoltán Rédey, Revue aktuálnej kultúry) Pod strohou vecnosťou, ktorou sa na prvý pohľad texty vyznačujú, ožíva priestor kultivovane navrstvovanej poetiky prekvapenia a šoku. Čitateľovej fantázii sa medze nekladú, naopak, bez jej účasti by sa stratila výrazná časť svojského čara Rankovových poviedok. (Dana Kršáková, Romboid)

Čítajú: Milo Kráľ, Juraj Hrčka, Otto Culka a Jana Kvantiková Román sa začína presne rok pred vojnovým konfliktom, ktorý pripravil o život asi sedemdesiat miliónov ľudí, ale namiesto veľkých miest, kde sa o všetkom rozhodovalo, sa nachádzame na levickom kúpalisku a zoznamujeme sa s jeho hlavnými postavami - kamarátmi Židom Gabrielom, Čechom Janom, Maďarom Péterom a ich celoživotnou láskou Slovenkou Máriou. Prvý september je pre dvanásťročných chlapcov azda posledným dňom detstva, mení sa na spomienku, v ktorej sa po prvýkrát pokúsili vyhrať svoju lásku v plaveckých pretekoch. Žiaľ, pre nikoho úspešne. Boj troch kamarátov o lásku sa opakuje vari v každom z tridsiatich rokov trvania deja románu. Tridsať kapitol zachytáva život bežných ľudí, ktorí však mali tú smolu, že ho museli žiť v totalitných zriadeniach založených na nacistickej a neskôr komunistickej ideológii. Za ich osobnými tragédiami často stojí politická situácia: pokusy o likvidáciu židovského obyvateľstva, februárový prevrat a vykonštruované procesy päťdesiatych rokov, dokonca vznik izraelského štátu a emigrácia do Ameriky. Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) je román o láske, pokiaľ ju vyššia moc povolila. Audioknihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Pavol Rankov (1964) szlovák író A kis dunai háború című műve a szerző ötödik magyarul megjelenő kötete. E fiktív háborús regény, amelyet szlovákul Peter Pečonka álnéven jelentetett meg, napjainkban nagyon aktuális: egy szemléletes politikai disztópia egy olyan háborúról, amely manapság a szomszédunkban is zajlik, csak Rankov könyvében szlovákok, magyarok és romák harcolnak egymás ellen. Okos, gonoszul vicces, meglepő, de legfőképpen egy jól megírt könyvet tart kezében az olvasó. A szlovák-magyar viszony hol feszült, hol hivalkodóan heves, olyannyira, hogy az egyik nemzet tankokkal indul a másik ellen. Ez Rankov víziója arról, hogyan nézhetne ki a valóságban a dunai háború: kéksisakosok Somorján, roma gerillaharcosok csapata, a cseh önkéntesekből verbuválódott Spytihněv-század, az ostromlott Érsekújvár és az árvai szeparatisták csapata.

Pútavá kniha so sviežim humorom je určená školákom, ktorí sa stretávajú s prekvapivými výzvami súčasnosti. Hlavný hrdina žiak Peter píše denník, v ktorom zachytáva nenormálne udalosti svojich dní bez ocka, ktorého uniesli pri práci v Afrike. Peter dúfa, že sa ocka podarí zachrániť zo zajatia a bude opäť doma s ním i s mamou a súrodencom v brušku. Peter v denníku opisuje, ako stretáva novú spolužiačku moslimku, rieši potýčky s prudkým Tónom, zamýšľa sa nad neľahkými otázkami pomsty a spravodlivého trestu, uvažuje o náboženských a kultúrnych rozdieloch... Vyznať sa v súčasnom svete poznačenom covidom a vojnou mu pomáhajú svetlé vzory v okolí. Svieže a humorné zápisky Petra s ľahkosťou prinášajú vážne témy a zanechávajú u čitateľa silné posolstvo hodnôt.

Poburujúce, vzrušujúce, drsné, ale aj láskavé. Poviedky plné citu, ktoré často prekročia tabu. Zasnené texty o láske cez ružové okuliare však nečakajte. Niektoré príbehy vás pošteklia, iné rozčertia. Vypočujte si 15 poviedok vo výbere KK Bagalu, ktoré vyšli v priebehu polstoročia a tematicky rozširujú tradične ponímaný pojem láska o nové pohľady.

Audiokniha Audiokniha Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy), ktorú napísal Pavol Rankov. Román sa začína presne rok pred vojnovým konfliktom, ktorý pripravil o život asi sedemdesiat miliónov ľudí, ale namiesto veľkých miest, kde sa o všetkom rozhodovalo, sa nachádzame na levickom kúpalisku a zoznamujeme sa s jeho hlavnými postavami – kamarátmi Židom Gabrielom, Čechom Janom, Maďarom Péterom a ich celoživotnou láskou Slovenkou Máriou. Prvý september je pre dvanásťročných chlapcov azda posledným dňom detstva, mení sa na spomienku, v ktorej sa po prvýkrát pokúsili vyhrať svoju lásku v plaveckých pretekoch.