Zoltán Rédey

Rédeyova monografia sa usiluje prispieť k účinnejšej recepcii a komplexnejšiemu literárnoteoretickému zhodnoteniu básnického diela Ivana Laučíka ako člena jedinečného zoskupenia Osamelí bežci. Nesnaží sa iba o prierezové zmapovanie básnikovej tvorby, ale o hĺbkový interpretačný prienik do jej poeticko-estetickej a významovej podstaty. Zohľadňuje pritom výsledky doterajších literárnovedných výskumov diela Ivana Laučíka, rozhodne však nereprodukuje to, čo už v týchto súvislostiach existuje v dostupnej literatúre. Naopak, osobitnú pozornosť venuje tým relevantným aspektom básnikovho diela, ktoré pri jeho doterajšej reflexii zostali nepovšimnuté. Monografia prináša zásadne nový pohľad na poéziu Ivana Laučíka, principiálne inak koncipovaný, vo vzťahu k existujúcim zdrojom skôr komplementárny a v niektorých aspektoch azda i polemický, výkladový, resp. interpretačný model, ktorý ju čitateľom poézie vhodne a efektívne sprístupňuje. Zvolená výkladová koncepcia na základe dôkladného interpretačno-analytického postihnutia a objasnenia jej poetologických a literárno-estetických osobitostí presvedčivo zdôvodňuje a ilustruje význam a prínos tvorby Ivana Laučíka pre slovenskú literatúru a kultúru.

V prípade osamelého bežca i rytiera stredovekej dvornej epiky je rozhodujúca cesta - vytrvalostný beh "po dlhej trati" i putovanie - v prenesenom význame. Obaja zdoloávajú trasu svojej prmeny a bytostného napĺňania a zdokonaľovania. Rytierstvo v tomto zmysle - ako individuálnym hrdinom vykonávaná "služba štátu" a dobrodružné putovanie - hľadanie (princím "quest") - nemá svoje "naplnenie", je to a priori nezavŕšiteľný, nikdy sa nekončiaci proces napĺňania, nekonečného realizovania sa, "stávania sa". Rytier má pred sebou stále "otvorenú cestu" - akékoľvek ušľachtilé činy a hrdinstvá práve vykonal, resp. má už za sebou, nemôže považovať svoje pôsobenie či službu za zavŕšenie a uzatvorenie, zakaždým ide ďalej (ísť stále ďalej - má u Štrpku (a Osamelých bežcov vôbec) od začiatku, t.j. od vzniku a profilovania sa skupiny a prvých skupinových manifestov, zmysel či hodnotu životného "motta", "programového vyhlásenia".

Rédeyova monografia sa zameriava na interpretáciu, resp. výklad lyriky Štefana Strážaya, ktorý svojím básnickým dielom predstavuje ojedinelú a celkom osobitú výrazovú polohu, so zvláštnym zreteľom práve na poetologické špecifiká jeho tvorby. Práca nie je poňatá ako tradičný literárno-historiograficky prehľadový výklad problematiky, ale má vyslovene interpretačný charakter, jej cieľom literárnoteoretická interpretácia resp. analýza konkrétnych textov. Prostredníctvom interpretačných sond sa snaží analyticky postihnúť a charakterizovať proces pozvoľna realizovaných premien a posunov v autorskej poetike od jeho knižného debutu po ostatnú zbierku Interiér (1992), ktoré robia jeho tvorbu v kontexte slovenskej lyriky osobitou, predovšetkým od zmyslovo bezprostredne evidovaných vecí ku konceptualizovanej vecnosti, od fenomenality životného sveta, ktorý sa javí v tematizovaných predmetoch každodennosti, k existenciálnej perspektíve nazerania na život. Zámerom je priblížiť tvorbu jedného z najpozoruhodnejších slovenských básnikov, ktorá zatiaľ nebola literárnovedne systematicky a komplexne reflektovaná, objasniť špecifické i význačné postavenie jeho poézie, v ktorej sa markantným a vyhranenýmspôsobom uplatňuje princíp civilnosti, gnómickosti a prozaizácie výrazu v básnickom texte ako jedna z najpríznačnejších progresívnych vývinových tendencií domácej lyriky poslednej tretiny 20. storočia.