Vladimír Reisel

Pane Ježišu, ty si prijal údel pšeničného zrnka, ktoré padá do zeme a zomiera, aby prinieslo veľkú úrodu. Pozývaš nás nasledovať ťa na tejto ceste, keď hovoríš: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život" (Jn 12, 25).My však lipneme na našom živote. Nechceme sa ho vzdať, pustiť ho z ruky. Chceme ho podržať pre seba, celý ho vlastniť a nie obetovať. Ty nám však ukazuješ, že si môžeme zachrániť svoj život len vtedy, keď ho darujeme. Tým, že ťa sprevádzame na krížovej ceste, nás chceš priviesť na cestu obilného zrna, na cestu plodnosti, ktorá siaha až do večnosti.

Spomienky básnika, prekladateľa, člena skupiny nadrealistov Vladimíra Reisela (1919 – 2007) na ľudí, literárne, spoločenské a politické okolnosti, ktoré utvárali jeho život. Už na gymnáziu publikoval svoje básne. Neskôr, počas štúdia na Karlovej univerzite v Prahe, sa zoznámil s významnými českými literátmi a zapojil sa do kultúrneho diania. Po nútenom odchode z Prahy pokračoval v štúdiu na bratislavskej filozofickej fakulte. Básnicky vyzrel a stal sa jednou z vedúcich osobností avangardného nadrealistického hnutia. Po vojne pôsobil na veľvyslanectve v Paríži, kde sa zoznámil s predstaviteľmi francúzskeho surrealizmu a pokrokovými umelcami. Koniec vojny a päťdesiate roky zavŕšili obdobie avantgardy a predurčili aj ďalšie smerovanie Reiselovej básnickej tvorby.