Radoslav Rochallyi

Po básnickej zbierke Golden Divine (2015)autor tentoraz prichádza s Mechanikou všednosti, ktorá má svoj básnický jazyk s minimalizmom a výrazným introspektívnym pohľadom do samého seba. Rochallyiho poézia je príjemná, čitateľsky dosť náročná, s prelivom filozofického pozadia, ktoré autor má. Pozorne sleduje svoje vnútorné pocity. Má v sebe múdrosť, ktorá by skôr patrila tým, ktorí prešli svojou životnou púťou. Akosi priskoro dokáže múdro a miestami priamočiaro dať rady do života. Je autorom, ktorý svetu má čo povedať: „Ja prianie mám, nech šťastný si so sebou vnútri i navonok ty, so sebou sám...“ alebo „Hladiť vlasy, nie len tieň...“, „Vďačím vám za všetko, čím som...“. Krásne spojenia, ktoré autor, ako sám o sebe hovorí, že je milovníkom života, dáva do svojej tvorby. Je to mimoriadne vzdelaný a rozhľadený umelec, ktoré ešte nepovedal posledné slovo.

Prvá láska autorov pretavená do spoločnej básnickej zbierky je ako prvá láska. Nemali by sme zabúdať, že láska znamená dávať. Nič nemôže byť krajšie, ako stretnúť človeka a darovať mu seba: „v momentoch zubatého času sledujem to, čo na tebe milujem...“ alebo „už nikdy rovnaký a predsa mi stále blízky a dôverný.“ Tvorivá myseľ a umenie v živote môže byť motivačným nábojom tak, ako je to v tejto spoločnej zbierke. Ich šťastím je rodina, predstavujúca pocit bezpečia. Pevné rodinné zväzky a zázemie: „ja smejem sa do očí, nestrácam čas hrami, počítam hviezdy v očiach mojej ženy s prižmúrenými očami.“ Život len vtedy dáva svoj zmysel. Nemožno to krajšie vysloviť ako slovami Antoine de Saint-Exupéryho: „Láska neznamená hľadieť nežne jeden na druhého, ale pozerať sa spolu jedným smerom.“

Hľadanie odpovedí na zásadné otázky bytia je podstatou filozofie. Kto sme? Odkiaľ prichádzame? Kam smerujeme? Čo je to bytie? Stále sa pýtame, no stále nevieme. Niekedy tušíme, inokedy iba dúfame. Hľadáme a tápeme. Tak ako Caut, hrdina knihy Mythra invictus, ktorého sprevádzame cestou duchovného precitnutia a uvedomenia si zmyslu života. Chvíľu sa zdá, že to je fikcia, a chvíľu zase, že je to fakt, že niečo také tu už bolo, je... Radoslav Rochallyi je autor, ktorý dokáže na malej ploche rozvinúť veľký príbeh. Večný príbeh.

Radoslav Rochallyi v jeho Rovnicovej poézii pracuje vo vizuálnej matematickej forme. Rochallyi razí myšlienku, že forma nasleduje funkciu a preto pristupuje k vizuálu funkčne a teda jeho aranžmány aj keď na prvý pohľad schematické, intenzívne pozývajú čitateľa, aby sa presunul do priestoru špekulácií. V knihe Rovnicová poézia je viditeľný rukopis hybridnej tvorby s prvkami Novej avantgardy, Concrete poetry a čiastočne aj Neo-dada. Jeho poézia je kombináciou textu a matematického vizuálu. Jeho vizuálne poetické rovnice boli publikované časopisecky najmä v USA, napríklad v antológiách a časopisoch vydávaných na Stanford University, California State University, Dixie State University, Olivet College, alebo Las Positas College. Radoslav Rochallyi (1980), absolvent filozofie na FFPU. V rokoch 2005 2009 študoval a ukončil postgraduálne štúdium. V rokoch 2012 až 2014 študoval MBA na London International Graduate School. Priebežne študoval kurzy matematiky ako napríklad kurz lineárnej algebry na Imprerial college London. Tohto roku bude pokračovať štúdiom matematiky na Matematickom inštitúte na Sliezskej univerzite (Ak sa nerozhodne, že nebude). Rochallyi je členom spoločnosti Mensa. Autor píše filozofické eseje, prózu a poéziu, posledné roky najmä experimentálnu. Publikoval po celom svete v rôznych prekladoch mimo iného v časopisoch vydávaných na  Stanford University, California State University, Dixie State University, Olivet College, alebo Las Positas College. Publikoval experimentálnu poéziu aj v cca. 30 medzinárodných časopisoch ako napríklad v Roanoke Review (US), MAINTENANT (US), Dreich Magazine (UK), či Recours au poeme (FR).