Jaroslava Roguľová

Publikácia sa prostredníctvom analýzy činnosti Slovenskej národnej strany (SNS) v rokoch 1918 – 1938 zameriava na vzťah politiky a ideológií na Slovensku v medzivojnovom období. Na tomto základe približuje profil strany, ktorá po prvej svetovej vojne v zmenených spoločensko-politických pomeroch prešla významnou programovou, personálnou i organizačnou transformáciou. Politiku založenú na slovenskom nacionalizme v medzivojnovom období rozvíjala aj v konfrontácii s pravicovými i ľavicovými prúdmi a na slovenskej scéne sa tak vyhranila ako zaujímavá a originálna, aj keď pomerne slabá politická sila. Cieľom sond do jej vnímania a postoja k nacionalizmu, autonomizmu, fašizmu, nacizmu, komunizmu i klerikalizmu, ako aj do oblasti praktickej spolupráce s inými subjektmi politického spektra ČSR je priblížiť čitateľovi dosiaľ nespracované témy našich dejín. Práca vznikla na základe výskumov v slovenských a zahraničných archívoch (Česká republika, Poľsko) a s použitím najnovšej literatúry. Úvod knihy približuje stav výskumu danej problematiky, poskytuje prehľad literatúry a v stručnom priereze pomáha čitateľovi zorientovať sa v základných časových, personálnych a programových otázkach vývoja SNS od jej povojnovej transformácie až po jej faktický zánik na konci roka 1938. Samotná téma knihy je obsiahnutá v troch blokoch s príslušnými podkapitolami. Prvý blok vysvetľuje základné politické a ideologické východiská strany, ktoré určovali jej politiku, vzťah k štátu, k politickému systému i k ostatným stranám. Ide predovšetkým o slovenský nacionalizmus, ako aj o vnímanie a formulovanie slovenskej otázky. Dôležitou súčasťou programu strany bola požiadavka autonómie Slovenska v rámci ČSR, v ktorej naplnení SNS videla potrebnú zmenu postavenia Slovenska v republike. Realizáciou samosprávy by sa podľa nej vytvorili dobré možnosti na riešenie pretrvávajúcich hospodárskych, sociálnych, kultúrnych i politických problémov Slovenska. Ťažiskovou témou druhého bloku je ideologická interpretácia medzinárodného vývoja po prvej svetovej vojne. V povojnovom nástupe ľavice a internacionalizmu SNS videla predovšetkým ohrozenie záujmov národného celku, pričom kritizovala uplatňovanie internacionálnych, ako aj stavovských princípov pri rozhodovaní o otázkach Slovenska. Argumentovala sociálnou a hospodárskou biedou Slovenska, ako aj kritikou šíriaceho sa komunizmu, jeho neverectva a materializmu, ktoré principiálne odporovali jej profilu. Preto pozitívne reagovala na myšlienkové prúdy, ktoré akcentovali národ a národné záujmy. Išlo predovšetkým o fašizmus v polovici 20. rokov a nacizmus na začiatku 30. rokov. Vnímala ich ako renesanciu národných ideálov a ich silnejúci vplyv považovala za prejav víťazstva nacionalizmu a pravice nad ľavicou a internacionalizmom. Na druhej strane však odlišovala myšlienkovú bázu pravicových diktatúr od praktickej politiky týchto štátov. Pri interpretácii ideologických stretov pravice a ľavice sa v tejto časti dáva priestor zahraničnopolitickým úvahám strany, otázkam foriem vlády – od parlamentnej demokracie po diktatúru, politického zriadenia či antisemitizmu. Tretí blok zachytáva postavenie SNS v stranícko-politickej štruktúre na základe vzťahov, kontaktov a spolupráce s nacionalistickými stranami a skupinami v ČSR. V prvom rade ide o autonomistickú Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. Analýza ich vzťahu v 20. a 30. rokoch približuje úsilie dvoch autonomistických strán o spoluprácu, v ktorej však v konečnom dôsledku prevážili koncepčné i náboženské rozdiely, odlišné vnímanie autonómie Slovenska, ako aj rozdiely vyplývajúce z nerovnocenného postavenia oboch strán v slovenskej politike. Na báze nacionalizmu sa SNS usilovala spolupracovať aj s českými, resp. československými stranami a skupinami. Brzdou kooperácie sa stali odlišné predstavy a ambície týchto subjektov, predovšetkým však postoj k samobytnosti slovenského národa a k riešeniu otázky nemeckej menšiny. Prierez vzťahmi SNS k Československej národnodemokratickej strane, k Národnej obci fašistickej, k Národnej lige, k Vlajke, ako aj priblíženie úsilia o vytvorenie spoločného národne orientovaného opozičného bloku v ČSR s ambíciou prevziať moc a budovať národný štát pri splnení požiadaviek slovenských autonomistov, prináša nové pohľady na česko-slovenskú spoluprácu na báze nacionalizmu, ktorej dosiaľ slovenská historiografia venovala minimálnu pozornosť. Záver knihy prináša sumarizáciu politiky SNS a naznačuje východiská činnosti jej politikov (najmä mladšej generácie) po zániku strany (účasť v odboji, založenie a pôsobenie v Demokratickej strane).

Slováci a Československá socialistická republika ďalší zväzok exkluzívnej edície Prameňov k dejinám Slovenska a Slovákov XIII d zachytáva bezmála tridsať rokov najnovšej slovenskej histórie obdobie Československej socialistickej republiky. Začína sa roku 1960 prijatím novej ústavy, ktorá deklarovala víťazstvo socializmu v krajine. Nádeje na demokratizáciu režimu sa skoncentrovali do roka 1968, ktoré zastavila intervencia vojsk Varšavskej zmluvy. Kniha sleduje spletitý vývoj na Slovensku počas týchto troch dekád až do pádu režimu v novembri 1989. Vedúcou autorského kolektívu je PhDr. Jaroslava Roguľová, PhD., editorom PhDr. Pavel Dvořák.

Kniha približuje prvú polovicu storočia a zameriava sa na dva režimy, ktoré v tomto období vládli na Slovensku. Od roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Československej republiky, ktorá sa budovala na zásadách parlamentnej demokracie. Po zriadení autonómie Slovenskej krajiny na jeseň 1938 sa na Slovensku zavádzal autoritatívny režim. Dobudoval sa po vzniku samostatného Slovenského štátu v marci 1939, rozšíril sa o totalitné prvky a trval do konca druhej svetovej vojny. Desať kapitol knihy prináša pestrú paletu tém, faktov, paralel a úvah, ktoré sa prepletajú rôznymi sférami. Porovnávame život na Slovensku v oboch obdobiach a zameriavame sa na otázky kontinuity a diskontinuity, teda na dedičstvo, ktoré prešlo alebo, naopak, neprešlo do nastupujúceho štátu.