Božena Rolková strana 2 z 3

Spomienky na Paríž, mesto, ktoré malo krstiny v roku 212, ožívajú v príbehu debutujúceho autora (nar. 1982) ako prvosienky, pokropené rannou rosou. Aj keď mnohí tento svätostánok západnej kultúry neraz navštívili, radi sa nechajú sprevádzať zákutiami tohto mesta práve Romanom Čerňanským, ktorý svoje dojmy a zážitky neopísateľne a ozaj majstrovsky stvárnil do umeleckej podoby. Momenty a chvíle, ktoré autor zažíva pri „dotykoch“ s realitou i históriou francúzskej metropoly, však priam nabádajú hneď a teraz nasadnúť do lietadla a prežiť v Paríži nezabudnuteľné okamihy, ako ich vyrozprával autor: „Telo sa mi zatriaslo, keď si nočný Paríž ľahol podo mňa ako nahá milenka všetkých umelcov zahalená do studeného oparu, ktorého sa zrýchlený dych žiadostivo dotýkal, pritom ako čarokresbou bielych obláčikov vizuálne znázorňoval zvuk slov.“

Spomienky na Paríž, mesto, ktoré malo krstiny v roku 212, ožívajú v príbehu debutujúceho autora (nar. 1982) ako prvosienky, pokropené rannou rosou. Aj keď mnohí tento svätostánok západnej kultúry neraz navštívili, radi sa nechajú sprevádzať zákutiami tohto mesta práve Romanom Čerňanským, ktorý svoje dojmy a zážitky neopísateľne a ozaj majstrovsky stvárnil do umeleckej podoby. Momenty a chvíle, ktoré autor zažíva pri „dotykoch“ s realitou i históriou francúzskej metropoly, však priam nabádajú hneď a teraz nasadnúť do lietadla a prežiť v Paríži nezabudnuteľné okamihy, ako ich vyrozprával autor: „Telo sa mi zatriaslo, keď si nočný Paríž ľahol podo mňa ako nahá milenka všetkých umelcov zahalená do studeného oparu, ktorého sa zrýchlený dych žiadostivo dotýkal, pritom ako čarokresbou bielych obláčikov vizuálne znázorňoval zvuk slov.“

Poetka I. Lukáčová (autorka zbierok Slnko šetrí zápalkami, 1996, Písmovízia, 2002, Láskolam, 2004, Duo s ozvenou, 2006, Dotyky nehy, 2009, Deň celý láskavý, 2011) prichádza s pomerne nezvyčajným dielkom v súčasnej poézii – s ucelenou básnickou kompozíciou, ktorá je vystavaná na pôdoryse prírodnej lyriky. Predstavuje nám les ako organizmus, ktorý nám môže byť partnerom. No zároveň vnikajúc do jeho štruktúry ho predstavuje ako zázrak stvorenia, cez ktorý je možné pocítiť veľkosť Stvoriteľa. Ezoteriku lesa vedome či podvedome vníma každý, kto doň vstúpi. Vyjadriť to slovami je schopný len básnik a zároveň dobrý pozorovateľ, ktorý chápe les nielen zmyslovo, ale aj intuitívne. Lukáčová vie navyše vynikajúco tvoriť básnické obrazy, ktoré jednoznačne dokazujú schopnosť jej nadzmyslového vnímania pri viditeľnom duchovnom rozmere.

Poetka I. Lukáčová (autorka zbierok Slnko šetrí zápalkami, 1996, Písmovízia, 2002, Láskolam, 2004, Duo s ozvenou, 2006, Dotyky nehy, 2009, Deň celý láskavý, 2011) prichádza s pomerne nezvyčajným dielkom v súčasnej poézii – s ucelenou básnickou kompozíciou, ktorá je vystavaná na pôdoryse prírodnej lyriky. Predstavuje nám les ako organizmus, ktorý nám môže byť partnerom. No zároveň vnikajúc do jeho štruktúry ho predstavuje ako zázrak stvorenia, cez ktorý je možné pocítiť veľkosť Stvoriteľa. Ezoteriku lesa vedome či podvedome vníma každý, kto doň vstúpi. Vyjadriť to slovami je schopný len básnik a zároveň dobrý pozorovateľ, ktorý chápe les nielen zmyslovo, ale aj intuitívne. Lukáčová vie navyše vynikajúco tvoriť básnické obrazy, ktoré jednoznačne dokazujú schopnosť jej nadzmyslového vnímania pri viditeľnom duchovnom rozmere.

Román literárne činného autora Františka Jurigu Žiť cudzí život zobrazuje príbeh chlapcov Ondríka Puteru a Vlada Rančíka, ktorých starší bratia chceli, na protest proti poprave prezidenta SR ThDr. Jozefa Tisu, vyhodiť do vzduchu chemickú továreň. Polícia vec odhalila, bratov zatkla. Justícia ich odsúdila na trest smrti a boli popravení. Rodičov obidvoch odsúdených uväznili. Najviac však mali byť postihnutí Ondrík s Vladom, hoci v čase plánovanej explózie boli ešte malé deti. Nemali totiž nádej, aby sa mohli v ďalšom živote uplatniť podľa svojich schopností. Preto ich otcovia prepašovali do Francúzska, kde mal Ondríkov otec priateľa. Žiaľ, priateľ medzičasom zomrel a chlapci nenašli iné východisko, len vstúpiť do cudzineckej légie. V nej prišiel Vlado o život. Ondrík z légie utiekol a pod cudzím menom sa vrátil domov ako člen vládnucej kasty. Román sa začína krátko po páde komunistického režimu v ČSSR a návratmi do minulosti mapuje skôr psychické než spoločenské problémy jedinca v rôznych situáciách, ktoré sú navyše komplikované jeho dvojitou identitou.

Alexander Marčan bol popri svojej profesii chemika zhruba 20 rokov aktívnym členom divadelného súboru Divadlo pre Vás pri Istrocheme. Výber z jeho tvorby predstavuje akýsi básnický denník, v ktorom sú zachytené rôzne životné situácie. Verše sú zväčša rýmované a pravidelné, čomu básnik podriaďuje aj slovnú zásobu. Vo voľnom verši je slovník uvoľnenejší a výrazne vyniká silná stránka – obraznosť. Miestami básne reagujú na spoločenskú situáciu, autor sa nevyhýba politike a kritickému pohľadu na ňu. Verše venované intímnym motívom, ako je láska, vzťah k deťom a podobne, sú poznačené vedomím o plynutí času, o nemožnosti zastaviť okamih, o zmene, ktorá nezadržateľne smeruje k zániku. Preto celá zbierka vyznieva nostalgicky, hoci ňou miestami prebleskne hravá struna.

Richard Tarnas (1950, Ženeva) vyučuje filozofiu a kultúrne dejiny na Kalifornskom inštitúte integrálnych štúdií v San Franciscu, na ktorom založil aj program Filozofia, kozmológia a vedomie. Vášeň západnej mysle sa stala medzinárodným bestsellerom používaným na mnohých univerzitách ako základný študijný text. R. Tarnas vo svojej rozsiahlej knihe bravúrne podáva drámu navzájom si odporujúcich otázok spojených s mysľou a hmotou, vierou a rozumom, kozmológiou a vedou, slobodou a determinizmom. Dielo možno považovať za najkreatívnejšie a najkomplexnejšie podanie dejín západného myslenia, predstavuje brilantný prehľad vývoja západného chápania sveta v mimoriadne prístupnej forme. Len sama kapitola sumarizujúca postmodernú myseľ je hodná ceny tejto knihy. R. Tarnas sa prihovára k stavu, v ktorom ako ľudské bytosti žijeme na sklonku starého a na začiatku nového milénia. Problémy premieňa na výzvy a s konštantnou presnosťou ukazuje miesta, na ktorých je tieto výzvy možné úspešne zdolať. Autor vo svojom diele obsiahol ohromujúce množstvo informácií, no zároveň myseľ čitateľa chráni pred zmätkom, ktorý by v nej všetko toto poznanie mohlo veľmi ľahko vyvolať. Ako to dokázal? Nerozpráva nám primárne o veciach, ktoré uchopila jeho myseľ, ale o veciach, ktoré uchopili jeho myseľ. Práve preto je jeho rozprávanie pre čitateľa také okúzľujúce.

Vo vetre života je slovenský preklad úspešného autorkinho románu Solo per amore (Len pre lásku), ktorý vyšiel v Taliansku v roku 2009 pod umeleckým menom Veronika Eva Belmonte (doslovný preklad jej originálneho priezviska do taliančiny). Román sa začína spomienkami hlavnej hrdinky Ester na minulosť. Prenáša nás cez druhú svetovú vojnu, ktorej bezcitnosť zažila ako malé dievčatko. Opisuje povojnové zmeny súvisiace s nastolením komunizmu. V týchto podmienkach sa stretáva so svojou prvou láskou. Dovolí nám nazrieť do zákulisia manželstva s homosexuálnym manželom. Vystrašená z okupácie Československa vojenskými jednotkami Varšavského paktu v auguste 1968 opúšťa milovanú vlasť. Pretĺka sa životom úplne sama, v cudzej krajine, v Taliansku. Zaujímavo vykresľuje svoj život, úspechy a pády, radosti a lásku, manželstvá a rozvody, ako aj pravú tvár talianskej spoločnosti. Toto všetko je zahalené láskou k mužovi – manželovi, predstaviteľovi tajnej organizácie, ktorý bol od nej o osemnásť rokov starší. Spisovateľka nám zanecháva odkaz, že chyby, neúspechy, sklamania, choroby, víťazstvá, pády, sebeckosť a povrchnosť sa dajú zvládnuť len vtedy, keď dokážeme milovať krásy života, pre ktoré sa nám oplatí ŽIŤ. Len pre zaujímavosť, za umelecké zásluhy autorke v roku 1987 udelil prezident Talianskej republiky F. Cossiga čestný doktorát a vyznamenanie – rad Cavaliere (Rytier) Talianskej republiky. V roku 1990 sa V. Krásnohorská vrátila na Slovensko.

Vo vetre života je slovenský preklad úspešného autorkinho románu Solo per amore (Len pre lásku), ktorý vyšiel v Taliansku v roku 2009 pod umeleckým menom Veronika Eva Belmonte (doslovný preklad jej originálneho priezviska do taliančiny). Román sa začína spomienkami hlavnej hrdinky Ester na minulosť. Prenáša nás cez druhú svetovú vojnu, ktorej bezcitnosť zažila ako malé dievčatko. Opisuje povojnové zmeny súvisiace s nastolením komunizmu. V týchto podmienkach sa stretáva so svojou prvou láskou. Dovolí nám nazrieť do zákulisia manželstva s homosexuálnym manželom. Vystrašená z okupácie Československa vojenskými jednotkami Varšavského paktu v auguste 1968 opúšťa milovanú vlasť. Pretĺka sa životom úplne sama, v cudzej krajine, v Taliansku. Zaujímavo vykresľuje svoj život, úspechy a pády, radosti a lásku, manželstvá a rozvody, ako aj pravú tvár talianskej spoločnosti. Toto všetko je zahalené láskou k mužovi – manželovi, predstaviteľovi tajnej organizácie, ktorý bol od nej o osemnásť rokov starší. Spisovateľka nám zanecháva odkaz, že chyby, neúspechy, sklamania, choroby, víťazstvá, pády, sebeckosť a povrchnosť sa dajú zvládnuť len vtedy, keď dokážeme milovať krásy života, pre ktoré sa nám oplatí ŽIŤ. Len pre zaujímavosť, za umelecké zásluhy autorke v roku 1987 udelil prezident Talianskej republiky F. Cossiga čestný doktorát a vyznamenanie – rad Cavaliere (Rytier) Talianskej republiky. V roku 1990 sa V. Krásnohorská vrátila na Slovensko.

Mladý autor Július Novakovič spísal v knihe zážitky zo svojho dobrovoľníckeho pobytu v Komunite Emmaüs Lescar-Pau vo Francúzsku. Urobil tak z vnútornej potreby, ba dokonca z pociťovanej povinnosti podeliť sa o svoje skúsenosti najmä, ale nielen, s rovesníkmi. Očividne je Emmaüs jeho srdcovou záležitosťou a dobrovoľníctvo vynikajúcim námetom. Veď, ako sám píše, čo-to tam zažil, čo-to popil, čo-to pochopil... Spoznal mnoho zaujímavých ľudí, postavičiek, ktoré výstižne opisuje. Naučil sa niečo o francúzskej mentalite, ale pozoroval v tejto multinárodnej komunite aj rozličné zvyklosti cudzincov. Precvičil si francúzštinu, ale nútený bol zabŕdnuť aj do iných jazykov. Vymieňal plot, sťahoval nábytok, predával, pripravoval palacinky, čapoval pivo, chystal hudobný festival, balil baby, medzitým jedol, zabával sa a spal a dokonca stihol spoznať aj kúsok okolitej krajiny. Mladíckym jazykom nám prerozprával všetky tie chvíle, ktoré stáli za námahu či prebdené noci. Avšak boli aj také chvíle, keď mu v tejto komunite veľmi do reči nebolo. Prečo, to sa dozviete v príbehu, do ktorého sa čochvíľa zahryznete...

Renomovaný autor štylisticky bravúrnym spôsobom prináša dramatický príbeh zo súčasnosti. Rozprávanie Petra Šablicu o svojom živote je strhujúce, preniká do hĺbky, je psychologicky prepracované a príjemne sa číta. Na pozadí osudov hlavných hrdinov I. Stadtrucker pomerne podrobne mapuje i dobu: časy socializmu s jeho plusmi i mínusmi a politický zlom s novými spoločenskými javmi, ktoré z predošlej ohraničenosti javov prinášajú bezhraničné, prekvapivé možnosti vývinu udalostí. Do takéhoto mlynčeka na ľudské osudy sa dostáva i Peter Šablica. Jeho pomerne pokojný, ustálený život zaznamenáva sériu zvratov, v dôsledku ktorých sa mu rozpadá rodina a všetci jej členovia končia tragicky. Román je súčasnému čitateľovi blízky, pretože v ňom spoznáva dobu, v ktorej žil, i tú, v ktorej žije dnes.

Publikácia Jána Dudáša vysokoškolského pedagóga, docenta a doktora vied prináša pozoruhodný, priam panoramatický pohľad do minulosti školstva, zvlášť vysokého, a to v európskom i slovenskom kontexte od staroveku až po súčasnosť. Rozsiahlosť získa ného materiálu umožňuje lepšie si všimnúť charakter prípravy i postavenie vzdelaného človeka, inteligencie ako spoločenskej skupiny nielen v spoločnosti, ale aj katakombách školského organizmu. Osobitne zaujímavé sú kapitoly, ktoré priam chirurgick y, ostrým rezom skalpela, odhaľujú absurdity tohto vývoja v posledných desaťročiach. Kniha o to sotva možno pochybovať vyvolá celkom iste polemiku. To je však určite lepší osud knihy, ktorá sa Vám dostáva do rúk.