Božena Rolková strana 3 z 3

B. Pribylincová debutovala v roku 1999 zbierkou krátkych próz Na brehu oceána. Potom nasledovali – novela Pri vode (VSSS, 2001), knižočka noviel Románik (VSSS, 2006). A do tretice vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov vychádza aj jej tretia knižka – A Boh stvoril muža... – s osobitými kresbami talentovaného, iba 18-ročného študenta Súkromnej strednej školy dizajnu v Bratislave Miroslava Turtáka. O autorke sa literárny kritik A. Halvoník vyjadril: „Svižné prózy Barbary Pribylincovej vedia prekrásne a jednoducho lietať.“ A s ostatným minirománom A Boh stvoril muža... by si čitatelia mali sadnúť do mäkkého kresla, vyložiť nohy a uletieť spolu s rozprávačkou hriešnou aj svätou Cicíliou B., ktorá si za svoje nerozvážne úlety vypije spravodlivý kalich horkosti až do dna.

Trýznivá sebaspoveď je zároveň výpoveďou o stave dnešného sveta. Hutne podané obrazy a zovreté výrazovo uvedú čitateľov do prostredia, ktoré je mnohým z nich blízke až nadmieru, vtiera sa pod kožu a nedá pokoj. Nepokojný text je viac-menej generačnou výpoveďou, tých, ktorí dorastali na prelome, ktorý sa prelomom viac zdal, než sa ním stal. Obdobie 90-tych rokov je tu podané zo vzácne nestranného uhla, pretože nad akoukoľvek politickou straníckosťou víťazí a prehráva zároveň samým sebou determinované ľudské telo. Polónyiho text je väčšmi subjektívnou biografiou než románom. Jeho pôsobivosť je však porovnateľná s kvalitnými textami tohto žánra vo svetovej literatúre a svojou otvorenosťou môže, miestami cez šok a zhnusenie, zaujať širšie čitateľské vrstvy. Literárny kritik a básnik I. Balaž poznamenáva: „... Mladý autor prejavil pozorovací talent, schopnosť nenásilne spriadať niť svojho príbehu, často i s nevšedným, nenásilným humorom, iróniou i sebairóniou...“

Autor, povolaním lekár, rodák zo Slovenska, momentálne Viedenčan, ktorý si našiel trochu času aj na nadčasovú úvahu o živote, píše svoju knihu práve v tom dôvernom štýle na tému rodiny a jej večných zápasov, s jej veľkými emóciami, poblúdeniami i návratmi, s nostalgiou v detskej duši, presne tak, ako sa zvyklo písať v európskej literatúre 20. storočia v medzivojnovom období a ešte aj po ňom. Za všetkých hovoria mená ako F. Mauriac, S. Lagerlöfová, B. Tecchi, H. Bordeaux a ďalší. Z tohto kresťanského pohľadu na ľudskú skutočnosť a najmä na pohľad svedomia dnes nezostalo v súčasnej literatúre skoro nič. To, čím sme pre zmenu každý deň sýtení, sú bezduché televízne rodinné seriály. Kniha sa nie náhodou začína citátom C. Carretta a končí jeho pripomenutím. Žijeme naozaj na púšti, ako znie jedna z Carrettových meditácií a prozaické dielo M. Jančušku je možno malým upozornením pre nás všetkých, že tie najväčšie víťazstvá a tragédie sa neodohrávajú v nejakom svete, ale v našich rodinách, ktoré zvyknú tie púšte premeniť na životodarnú zem.