Ján Rozner

Autofikční román z temného období po sovětské invazi v roce 1968 nastoluje otázky o individuální a společenské paměti, traumatu a vině. Autor a jeho žena Zora Jesenská byli významnými osobnostmi slovenského kulturního života a jako tváře uvolnění 60. let byli posrpnovým režimem ostrakizováni. Pohřeb Z. Jesenské v roce 1972 se stal politickou událostí a jeho účastníci čelili exemplárním perzekucím. Kniha je detailním popisem týdne po manželčině smrti a historickým záznamem o ničivých dopadech začátku normalizace. Rozner píše s krutou upřímností nejen o sobě, svých emocích a zkušenostech z minulosti, ale i o klíčových osobnostech slovenského veřejného života. Zároveň vypráví dojemný milostný příběh nepravděpodobného páru. Kniha byla poprvé vydána až několik let po autorově smrti, v roce 2009, a vyvolala na Slovensku vlnu diskuzí. Anglický překlad je doprovozen doslovem I. Taranenkové a osobní překladatelskou poznámkou/vzpomínkou J. Sherwood.

Rozprávanie Jána Roznera, založené na zážitkoch z niekoľkých návštev hradu Devín. Spočiatku to boli výlety loďou s matkou a bratom kvôli zdravotným problémom. Potom sa tam dostal v dramatických rokoch nástupu fašizmu, keď sa bratislavskí Nemci schádz ali na Devíne na politických manifestáciách. Napokon v povojnovom období, keď sa na Devíne konali všeslovanské slávnosti s patričnými politickými prejavmi a vystúpeniami sovietskych súborov. Devín bol pre Roznera symbol dejinných zvratov a politickýc h manipulácií s ľudským vedomím pri radikálne sa meniacich režimoch. Tomu poslednému uveril aj on sám, kým sa nepresvedčil, že prax protirečí pôvodným ideám. Roznerove návraty do minulosti, na ktorú sa pozerá pohľadom účastníka a intelektuála, majú c harakter autentického svedectva o dobe valcujúcej v jednotlivých vlnách ľudské osudy.

Prózy z pozostalosti: Prvá noc po fronte, O otcovi, O matke, Martin potom a niekoľko krátkych próz z posledných rokov sú tematicky pestré, súvisia s povojnovou realitou a autor ich situoval do Bratislavy, kde sa narodil a prežil väčšiu časť života. Ukazuje sa čoraz zreteľnejšie, že Rozner bol výnimočný prozaický talent a je škoda, že jeho dielo sa slovenskej verejnosti dostáva až po autorovej smrti. Jeho texty charakterizuje vecnosť, faktografická nasýtenosť, presnosť v pomenovaní, intelektuálny nadhľad, jemný humor, zmysel pre dramatickosť a skrytá emocionalita.