Silvia Šalatová
autor
Kufor
Špekulanti, flákači, pašeráci i celkom obyčajní alkoholici - také sú postavy a postavičky pestrého panoptika absurdnej sovietskej každodennosti v autobiografických poviedkach Sergeja Dovlatova.
Hlavným hrdinom autobiografických poviedok Sergeja Dovlatova je obyčajný doštený kufrík, s ktorým autor v roku 1978 opustil brežnevovský Sovietsky zväz a emigroval do USA. Znova ho objaví až sedem rokov po emigrácii ukrytý pod posteľou a v ňom zopár starých harabúrd - celý absurdný majetok, s ktorým opustil svoju vlasť. Kôpka vecí a vecičiek v ňom vyvolá spomienky na život v ZSSR. Každá z tých starých, nepotrebných vecí je totiž pre autora zdrojom spomienok, v každej z nich sa ukrýva jeden príbeh - tragikomický, pripomínajúci boj s veternými mlynmi, plný irónie i sebairónie. Krepsilonové ponožky, nomenklatúrne poltopánky, či bunda Fernanda Légera - každá z týchto rekvizít ho vracia späť o niekoľko rokov, o niekoľko tisíc kilometrov cez oceán do sovietskeho Ruska.
Do povedomia ruskej literárnej verejnosti sa Dovlatov dostal až počas svojej emigrácie, keď začal publikovať v slávnom časopise New Yorker. Jeho poviedky boli neskôr preložené do viac ako tridsiatich jazykov. V roku 2018 mal premiéru biografický film, ktorý mapuje jeho život v čase pred emigráciou do USA.
Príťažlivé poviedky napísané v duchu umného čechovovského humoru vychádzajú mimo edície v preklade Silvie Šalatovej.
O autorovi
Sergej Dovlatov (1941 - 1990), ruský novinár a spisovateľ arménsko-židovského pôvodu. Patrí medzi najpopulárnejších a najprekladanejších ruských spisovateľov druhej polovice dvadsiateho storočia. Slúžil ako dozorca v pracovnom tábore, neskôr si na živobytie zarábal ako novinár v rôznych novinách a časopisoch. Jeho prózy v Sovietskom zväze nemohli oficiálne vyjsť, kolovali len v samizdate a v exilových časopisoch. V roku 1979 Dovlatov spolu so svojou matkou emigroval do USA, kde spolupracoval s ruskojazyčnými liberálnymi emigrantskými novinami The New American. V roku 1980 sa konečne dočkal uznania aj ako spisovateľ, keď jeho texty publikoval slávny časopis The New Yorker. Zomrel v roku 1990 v New Yorku, je pochovaný na cintoríne Mount Hebron.
Z bibliografie: Zóna. Príbehy dozorcu v pracovnom tábore (1982), Puškinove vrchy (1983), Pochod jedného človeka (1983), Naši (1983), Cudzia žena (1986), Kufor (1986) a iné.
dostupné aj ako:
Dvojité priezvisko
Dina Rubina sa pred viac ako dvoma desaťročiami vysťahovala z Ruska do Izraela a na pomedzí týchto krajín a kultúr sa pohybuje aj jej najznámejšia kniha Dvojité priezvisko.
Tri kratšie prózy sa odohrávajú v Izraeli, rozsiahlejšia titulná próza je zasadená do ruského prostredia. Manželskému páru sa narodí dlho očakávané dieťa, jeho otcom je však niekto iný. Žena rozhodne, že sa dieťa môže dozvedieť pravdu až potom, ako jeden z dvoch mužov umrie. Krehký príbeh o medziľudských vzťahoch, láske a odcudzení patrí medzi najlepšie autorkine texty.
Dina Rubina (1953) je rusko-izraelská spisovateľka. Vyrastala v Taškente, debutovala už ako šestnásťročná, v prekvapivo mladom veku ju prijali aj do Zväzu spisovateľov. V polovici osemdesiatych rokov sa presťahovala do Moskvy, krátko pred zrútením Sovietskeho zväzu spolu s rodinou emigrovala do Izraela. Jej literárnym jazykom zostala ruština. Je autorkou mnohých románov, noviel, poviedok a esejí, jej texty boli preložené do dvadsiatich jazykov.
dostupné aj ako:
Poslední svedkovia
Detská nevinnosť a vojnové besnenie. Tieto dve veci v žiadnom prípade nejdú dokopy. A predsa v každom konflikte trpia najmä bezbranné deti. Tak je to dnes v Sýrii či Afganistane, a tak to bolo aj pred viac ako sedemdesiatimi rokmi počas Veľkej vlasteneckej vojny v Sovietskom zväze.
Kto iný by mohol spracovať túto nesmierne ťažkú tému, ak nie laureátka Nobelovej ceny za literatúru, fenomenálna Svetlana Alexijevič? Už viackrát dokázala, že na vojnu a ľudské utrpenie sa dokáže pozrieť z najrôznejších uhlov pohľadu a nikdy pri tom nestratiť z očí aj obyčajného človeka. Po mimoriadnej knihe Vojna nemá ženskú tvár, v ktorej skúmala účasť žien v predných líniách sa rozhodla preskúmať aj to, ako vojnové utrpenie ovplyvnilo deti. V knihe Poslední svedkovia rozpráva príbehy ľudí, ktorí boli v čase Veľkej vlasteneckej vojny ešte malými deťmi. Ich dediny boli vypálené. Rodičia zastrelení priamo pred ich očami. Vojna sa ich dotkla svojou slizkou rukou, poznačila ich a tým, ktorí prežili, sa navždy vyryla do sietnic i myslí. Nikdy na ňu nezabudli. Nikdy na ňu nezabudnú.
Poslední svedkovia sú zavŕšením hrôzostrašnej pentalógie Svetlany Alexijevič, v ktorej zaznievajú tisíce zlomených hlasov. Vypočujeme ich?
Vypredané
16,90 €
dostupné aj ako:
Černobyľská modlitba
Fenomenálny seriál Černobyľ je inšpirovaný pamäťami Ľudmily Ignatenko, manželky hasiča Vasilija Igantenka, ďalších hasičov a likvidátorov, ktorých príbeh popísala práve Svetlana Alexijevič v Černobyľskej modlitbe. Zaslúžene patria k najlepšie zobrazeným scénam v seriáli.
26. apríla 1986 o 1:24 zaznela v černobyľskej jadrovej elektrárni séria výbuchov. Bol to začiatok najväčšej jadrovej nehody 20. storočia.
Černobyľská katastrofa sa stala jednou z najsilnejších tém, ktorú vo svojej tvorbe spracovala laureátka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič. Dvadsať rokov po tejto jadrovej apokalypse sa vracia na miesta, ktoré boli Černobyľom najviac postihnuté, rozpráva sa s ľuďmi, ktorých sa bytostne dotkla a fatálne zasiahla do ich životov. Pozostalí, hasiči, bývalí zamestnanci – každý z nich má vlastný „černobyľský príbeh“. Svetlana Alexijevič svojím nenapodobiteľným spôsobom skladá kroniku nedávnej minulosti, aby tak vytvorila knihu, ktorá je pre nás všetkých varovaním najmä do budúcnosti.
dostupné aj ako:
