Juraj Šebo strana 2 z 2

Socializmus skončil. Deväťdesiate roky priniesli eufóriu politických zmien. Zrazu sme mohli bez problémov cestovať do zahraničia, protestovať na uliciach, pozrieť si filmy či kúpiť knihy označované ako trezorové alebo zakázané. Emigranti mohli po rokoch znovu navštíviť svoju vlasť. Mnohí ľudia sa chopili šance a začali podnikať či pôsobiť v politike. Národ sa rozdelil na úspešných a menej úspešných. Luxusné auto sa stalo znakom úspešnosti. Nastalo trhové hospodárstvo, liberalizácia cien a uťahovanie opaskov. Idolmi doby boli hviezdy seriálu Beverly Hills – Brandon a Brenda, bola to éra krikľavých farieb, sympatických mladých ľudí z televíznych obrazoviek, ktorí sa nám snažili predať „WS krouhač“, éra pevných liniek a mikín obviazaných okolo pása. V deväťdesiatych rokoch naklonovali dinosaury a potopili filmový Titanik. Bola to doba, keď deti skákali medzi panelmi gumu, kým ich rodičom skákali po hlavách iné „gumy“. Bol to čas šiltoviek, diskiet, chlapčenských a dievčenských skupín. Desaťročie nádeje, polarizácie a gýču.

Po zlatých 60., normálnych 70. prichádzajú reálne 80. roky. Málokto ešte do polovice 80. rokov veril v zmenu. Niečo však viselo vo vzduchu. Starú garnitúru v Kremli vystriedal Gorbačov, na západe Reagan s Thatcherovou pritvrdili, pápež Ján Pavol II. prinášal nádej nielen veriacim. Šebo nám však podáva aj množstvo detailov z každodenného života. Jeho kniha vystihuje farby, vône, chute a pocity tej doby.

Vrátime sa o viac ako štyridsať rokov späť, aby sme vychutnali pôvaby a atmosféru staršej a veru aj originálnejšej Bratislavy ako je dnes. Zažijeme neopakovateľný závan slobody a nádeje, ktorú potom tak brutálne potlačili sovietske tanky a doničil normalizačný komunizmus. Autor spomína mnoho vecí, na ktoré sme už dávno zabudli, miesta, kam sa chodievalo, ľudí, udalosti, detaily každodenného života, ktoré odvial čas do nenávratna. Ako spomína Milan Lasica: `Šesťdesiate roky boli lepšie ako päťdesiate a lepšie ako sedemdesiate - to je moja charakteristika 60. rokov. V roku 1967 ma najviac ovplyvnilo, že som si kúpil Fiat 600 D. Na to, že som nikdy predtým žiadne auto nemal, to bolo dobré auto. Vtedy leteli Beatles - je jasné, že to počúval každý, tomu sa nedalo uniknúť. Pokiaľ ide o módu tohto obdobia, nosili sa úžasné košele, ktoré nebolo treba žehliť - len sa vyvesili na vešiak a uschli. Volali sa dederónové lebo boli z DDR. To bol posledný výkrik módy z východného Nemecka. Okrem to

Voľné rozprávanie o dobe, zážitkoch, významných miestach, postavách a postavičkách, ktoré pomaly upadajú do zabudnutia. Aké vlastne boli 70. roky? Po zlatých 60. rokoch boli pre mnohých obdobím beznádeje. Začali sme sa uzatvárať pred svetom a v súkromí sme trpeli sklamaním z nenaplnených ideálov. Život sa spomalil. Práca, krčma, cez víkend chata alebo záhradka. 70. roky mali nové modly: Sex pistols, Black Sabath, Doors, ABBA, u nás Varga, Ursiny, Elán, Marika Gombitová, Modus, Karol Duchoň a ďalší. Rusi s Američanmi podpísali dohody o odzbrojení v Helsinkách, vo Vatikáne zvolili nového pápeža, o Charte 77 sa dozvedáme, až keď Gott a Pilarová podpísali Antichartu, počúvame Slobodnú Európu. Deti vyrastali v panelákoch a vedia, že v škole nemajú hovoriť to, čo počuli doma. Reálne sa pracovalo iba na fuškách a všade sa kradlo. Mladí mali nové priority: plagát z Brava, nahrávky z burzy, rifle z Tuzexu za bony od veksláka, počúvali Rádio Ö3 a na koncerty chodili do Budapešti. 60 km vzdialená Viedeň bola ďalej ako Ulanbátar. Namiesto socializmu s ľudskou tvárou tu bol "socializmus plného taniera". Začalo fungovať RVHP "(Radujme sa, Veseľme sa...H...o máme, Podeľme sa!). Humorný, ale pravdivý pohľad na jedno desaťročie.

Bratislavská lýra, Džezové dni, koncerty, Dunajský pohár, Incheba, Flóra, divadlá, tradičné aj netradičné plesy a bály, tanečné večierky, venčeky, stužkové, beánie, súťaže v spoločenskom tanci, šachové turnaje, hvezdársky krúžok a množstvo iných spoločenských podujatí je úzko spätých s PKO. V týchto priestoroch vznikala slovenská populárna hudba, mnohí speváci, speváčky a skupiny začínali práve tu. Vypredať koncert v PKO bolo snom pre každého. Po vyše polstoročí je PKO – Park kultúry a oddychu – odsúdený na zbúranie. Juraj Šebo zachytil genius loci tohto výnimočného miesta, zozbieral množstvo fotografií, autentických spomienok a výpovedí osobností.

Obdobie rokov 1940 až 1950 hlboko zasiahlo do novodobých dejín nášho života. Poznačilo nielen politickú tvár Európy a sveta, ale zasiahlo aj do osudov miliónov ľudí. Po rozpade demokratickej štruktúry slobodných národov a štátov, Hitler mocensky ovládol takmer celú kontinentálnu Európu. Slovensko na tom bolo ešte relatívne dobre. Vyfasovalo „nezávislosť“ pod krídlami Nemecka. Ani po druhej svetovej vojne nebolo u nás veľa dôvodov na radosť. Z jednej totality sme unikli, a vzápätí sme zapadli do druhej. Víťazstvo demokracie, ktoré sa v roku 1945 zdalo na dosah ruky, sa stalo čoskoro po víťaznom februári len krátkozrakou ilúziou.

Úspěšný slovenský autor netradiční literatury faktu Juraj Šebo, který vtrhl na slovenský trh s publikacemi, které popisují jednotlivé dekády minulého století, napsal knihu, jež by měla být blízká i českému čtenáři. Už v knize Zlaté 60. roky, která se na Slovensku stala bestsellerem, autor čtivým, vtipným a lehce ironickým způsobem ukázal, v čem je jeho síla. Píše o životě v socialismu z pohledu obyčejného člověka. Jak sám říká, do mrtvého psa se nekope. Dá se o tom ale psát. Kniha O socialismu s láskou zahrnuje autorův pohled na 50. a 60. léta, která jako dospívající mladík částečně prožil v Praze. Vyprávění sice není uspořádáno podle dějepisných pravidel, ale určité fanfaronství faktů je úžasné. Ocitneme se přímo ve víru událostí, potkáváme typické postavy a postavičky našich mikrodějin, navštěvujeme staré pražské hospůdky, chodíme po Starém Městě, plaveme i bruslíme po Vltavě, hrajeme stolní fotbal, zažíváme rozhlasová nedělní rána, sovětské filmy, vzpomínáme na Karla Vlacha i na Kučerovce. Juraj Šebo je chlapík se skutečně výborným archivem paměti. Čtenáře zasvěceně provází po žebříku originálních vzpomínek, plném informací, dokumentárních, dobových i osobních a rodinných fotografií, novinových výstřižků, popisů a kratičkých úryvků vyprávění účastníků doby až k vrcholně absurdním osobním zážitkům. Autorova paměť a schopnost vytáhnout z ní to charakteristické pro popisovaný čas přináší vzpomínky nejen na zlobu, nespravedlnost a rizika, ale hlavně na drobné radosti, které zpestřovaly šedivý život, kde takřka všechno „zakázané“ a originální bylo dobré.

Spomienky na štadión, ktorý bol mekkou nielen bratislavského, ale i československého a neskôr slovenského futbalu. Hrali tu najlepšie svetové mužstvá a známe futbalové hviezdy. Na Tehelné pole som začal chodiť s mamou. Otec príliš nefandil futbalu. Otec nikdy neprotestoval, akoby chcel dať najavo, že matkine nedeľné výlety chápe ako súčasť harmonického manželstva. Neskôr ako desaťročný som chodieval na Tehelné pole spolu s kamarátmi. V tej dobe televízia nebola, takže poriadny futbal sa dal pozerať len na Tehelnom poli. Pamätám si na ovešané električky i na jednotlivých hráčov. Boli to zlaté časy! Milan Lasica

Tentoraz sa autor spomienkových kníh zameral na Bratislavské korzo, čo bol voľakedy pojem. Nebola to len náhodná spleť niekoľkých na seba nadväzujúcich ulíc. Korzo – to bol fenomén. Korzo bolo spontánnym, živým spoločenským organizmom a preto bolo obľúbené. Čím bolo výnimočné? Korzo bolo vrcholom mnohouholníka, kde sa stretávali všetci. Večer čo večer sa priestory medzi Michalskou bránou a Hviezdoslavovým námestím a ďalej až k Dunaju zapĺňali stovkami mladých ľudí. Prechádzali sa tu - korzovali z jedného konca na druhý. Stretávali tu svojich známych, spoznávali sa, vytvárali sa dvojice, či hlúčky debatovali o všetkom možnom. Na blízku boli zaujímavé miesta spojené so zábavou, ale i kultúrou (krčmy, Divadlo na Korze, výstavy). Kniha Bratislavské korzo prináša atmosféru pohody, akéhosi pozitívneho vyžarovania, priestor na otvorenú výmenu názorov, čo bolo v tých čosi viac ako dnes nákupy v supermarketoch. Pôvab korza bol najmä v tom, že ste tam mohlo stretnúť priateľov rovnakej krvnej skupiny, že ste tam s nimi mohli diskutovať. Bolo vlastne prvou globalizovanou inštitúciou na našom území. Chodiť na korzo bol životný štýl, posun k väčšej slobode. U nás so zvláštnym nádychom spojeným so zákazmi, príkazmi a nariadeniami.

Kniha je prepracovaná verzia (remake) knihy Budovateľské 50. roky, ktorá vyšla v roku 2010 a autor za ňu dostal cenu kritiky Zlaté pero. Juraj Šebo napísal knihu o svojej rannej mladosti, ktorú prežil ako žiak základnej školy, ako pionier. Autor spoľahlivo a hodnoverne zaregistroval a zapísal mladícke skúsenosti, ale aj pochabosti, zážitky a príhody neľahkej doby, ako živé a dôveryhodné, hoci v čomsi aj náhodné svedectvo, teda akýsi intímny pohľad mladého človeka na veľké dejiny, plný chceného aj nechceného dobového humoru, ale už aj vznikajúcej okolitej socialistickej biedy. Bola to doba, keď sa stavali mosty na východ, keď sa kalila oceľ, hľadali sa rýmy na slovo Stalin, ale aj doba, keď Werich nakrúcal klasické rozprávky, počúvali sa zakázané vysielačky a počúval sa rokenrol. Kniha poslúži ako smutno-smiešny dokladový materiál o tamtej dobe, a o tom, ako bolo a ako sme žili.

Obdobie rokov 1940 až 1950 hlboko zasiahlo do novodobých dejín nášho života. Poznačilo nielen politickú tvár Európy a sveta, ale zasiahlo aj do osudov miliónov ľudí. Po rozpade demokratickej štruktúry slobodných národov a štátov, Hitler mocensky ovládol takmer celú kontinentálnu Európu. Slovensko na tom bolo ešte relatívne dobre. Vyfasovalo „nezávislosť“ pod krídlami Nemecka. Ani po druhej svetovej vojne nebolo u nás veľa dôvodov na radosť. Z jednej totality sme unikli, a vzápätí sme zapadli do druhej. Víťazstvo demokracie, ktoré sa v roku 1945 zdalo na dosah ruky, sa stalo čoskoro po víťaznom februári len krátkozrakou ilúziou.

"Budovateľské 50. roky poslúžia ako spoľahlivý a v mnohom aj smutno-smiešny dokladový materiál o tamtej dobe, a o tom, ako bolo a ako sme žili. Bolo smutno, bolo biedne, bolo veselo. A bolo aj fajn. Ako aj pri čítaní tejto knižky." Juraj Šebo je autorom publikácií Zlaté 60. roky a Normálne 70. roky.

Úspěšný slovenský autor netradiční literatury faktu Juraj Šebo, který vtrhl na slovenský trh s publikacemi, které popisují jednotlivé dekády minulého století, napsal knihu, jež by měla být blízká i českému čtenáři. Už v knize Zlaté 60. roky, která se na Slovensku stala bestsellerem, autor čtivým, vtipným a lehce ironickým způsobem ukázal, v čem je jeho síla. Píše o životě v socialismu z pohledu obyčejného člověka. Jak sám říká, do mrtvého psa se nekope. Dá se o tom ale psát. Kniha O socialismu s láskou zahrnuje autorův pohled na 50. a 60. léta, která jako dospívající mladík částečně prožil v Praze. Vyprávění sice není uspořádáno podle dějepisných pravidel, ale určité fanfaronství faktů je úžasné. Ocitneme se přímo ve víru událostí, potkáváme typické postavy a postavičky našich mikrodějin, navštěvujeme staré pražské hospůdky, chodíme po Starém Městě, plaveme i bruslíme po Vltavě, hrajeme stolní fotbal, zažíváme rozhlasová nedělní rána, sovětské filmy, vzpomínáme na Karla Vlacha i na Kučerovce. Juraj Šebo je chlapík se skutečně výborným archivem paměti. Čtenáře zasvěceně provází po žebříku originálních vzpomínek, plném informací, dokumentárních, dobových i osobních a rodinných fotografií, novinových výstřižků, popisů a kratičkých úryvků vyprávění účastníků doby až k vrcholně absurdním osobním zážitkům. Autorova paměť a schopnost vytáhnout z ní to charakteristické pro popisovaný čas přináší vzpomínky nejen na zlobu, nespravedlnost a rizika, ale hlavně na drobné radosti, které zpestřovaly šedivý život, kde takřka všechno „zakázané“ a originální bylo dobré.