Dagmar Smreková

Predmetom tejto práce je skúmanie vybraných etických pojmov z hľadiska ich dvojznačnosti, ba niekde aj viacznačnosti. Termíny ako zodpovednosť, neresť, odpustenie, autenticita, spravodlivosť alebo uznanie sú súčasťou nášho každodenného jazyka, často ich však používame bez rozlíšenia významových rovín v nich obsiahnutých. Napríklad na otázky Čo je zodpovednosť? alebo Čo je spravodlivosť? nemožno odpovedať jednou definíciou, a to nielen preto, že ide o pojmy relevantné tak pre oblasť práva, ako aj etiky, ale aj preto, že aj na pôde etiky sa každý z týchto pojmov reflektuje z viacerých zorných uhlov. Etický subjekt je zodpovedný za svoje činy, ale aj za druhých, pričom v tomto druhom prípade má zodpovednosť predzmluvný základ v záväzkoch, ktoré nie sú predmetom vyjednávania, ale ktoré sú dané ešte pred jej vlastným výkonom (napr. záväzky rodiča k dieťaťu alebo záväzky subjektov poverených chrániť bezpečnosť a majetok iných). Pokiaľ ide o pojem uznania, je známe, že má oporu v Hegelovej filozofii, kde bol vnímaný v súvislosti s konštituovaním subjektivity; nezriedka však prehliadame aj jeho druhú stránku: Uznanie v jeho rôznych formách sa dnes pokladá za jednu z podmienok utvárania sociálne spravodlivej spoločnosti. Odpustenie asociujeme s termínmi prepáčenie, ospravedlnenie, milosť, zhovievavosť a často ignorujeme fakt, že ich nemožno stotožňovať; ba dokonca že v samotnom odpustení fungujú dve odlišné, a pritom navzájom prepojené formy etického vzťahu s druhými. Slovo neresť zvyčajne evokuje niečo negatívne, len zriedka však pripustíme, že môže mať aj pozitívnu konotáciu. Aj samotné termíny morálka a etika sú poznamenané príznačnou významovou konfúznosťou, keď pokladáme za celkom prirodzené používať ich ako zameniteľné. Autorky konkrétnymi rozbormi upozorňujú na to, že práve zohľadnenie polysémickosti etických pojmov je cestou, ako lepšie porozumieť našej etickej skúsenosti, ako si uvedomiť napätie prítomné v týchto pojmoch, implikujúce na jednej strane ich vnútornú obsahovú rozvrstvenosť, a tým aj dynamickosť, a na druhej strane hranice, ktorými sú jednotlivé významové aspekty jedného a toho istého pojmu od seba oddelené.

Kolektívna monografia sa sústreďuje na štyri modely morálnej filozofie, štyri podoby reflexie bytostne vzťahového charakteru ľudskej existencie: existencialistickú verziu etiky S. de Beauvoirovej, koncepciu človeka ako sebainterpretujúcej sa bytosti Ch. Taylora, etickú koncepciu V. Hösleho zohľadňujúcu širšie spoločenské, politické a prírodné kontexty ľudského života, a environmentálnu etiku H. Rolstona. Cieľom publikácie (ktorá môže zachytiť len výsek z celého spektra aktuálnych filozoficko-etických prístupov, je prispieť k objasneniu povahy súčasného etického myslenia na pozadí otázky, aká etika by bola primeraná našej dobe. Autori sa snažia ukázať jedinečnosť analyzovaných koncepcií v ich prístupe k ľudskému étosu, ich nezastupiteľnosť a súčasne sa vyrovnávajú s otázkou, v akom zmysle možno uvažovať o ich komplementarite. Výsledkom skúmania je poznanie, že analyzované koncepcie poukazujú na nebezpečenstvo inštrumentalizácie, a to tak vo vzťahoch človeka k sebe samému a k spoločnosti, ako aj k prírode. Zároveň sú nezastupiteľné pri objasňovaní otázky, ako dnes - v kontexte súčasných morálnych problémov - chápať antropologickú problematiku: koncepcia S. de Beauvoir svojím dôrazom na dvojznačnosť ľudskej situácie nútiacej človeka riešiť otázky, prečo a v akých podmienkach chce žiť; Taylorova koncepcia svojím chápaním človeka ako bytosti, k povahe ktorej patrí nesamozrejmosť, a tým aj nutnosť samu seba interpretovať; koncepcia V. Hösleho svojou tématizáciou zakotvenia človeka v spoločenských (zvlášť inštitucionálnych) i prírodných súvislostiach; Rolstonova koncepcia vyzdvihnutím pozemšťanstva človeka ako člena širšieho spoločenstva obyvateľov Zeme.

Jadrom práce je analýza statusu, povahy a predmetu podnikateľskej etiky na jednej strane a enviromentálnej etiky na strane druhej, doplnená poukázaním na väzby medzi životným prostredím a svetom podnikania. Zároveň sa autorky zamýšľajú nad otázkou, a kú nádej na presadenie v praktických ľudských záležitostiach majú disciplíny zdôvodňujúce starosť o morálne hodnoty vo sférach, kde sa individuálne a spoločenské dobro či súkromné a verejné záujmy nezriedka dostávajú do konfliktu.