Ľudovít Števko

Svojrázny cestopis vyšiel v Rusku roku 1790. Postrehy o neprávostiach a útlaku aj v súvislosti s aktuálnymi udalosťami vo Francúzsku zapôsobili ako bomba. Radiščev bol kvôli publikovaniu diela, ktoré je ovplyvnené skvelým románom Lawrenca Sterna Život a názory Tristrama Shandyho, uväznený a odsúdený na smrť. Rozsudok bol zmiernený na desaťročné vyhnanstvo. Pohľad na reálie súdobého Ruska konca osemnásteho storočia môže byť aktuálny aj dnes. Radiščevova cesta nie je len nemilosrdnou analýzou a kritikou, ale tiež mučivým sebaspytovaním a spoveďou ruského intelektuála vracajúceho sa z Európy do vlasti. Cesta je zobrazením vonkajšieho sveta a súčasne hľadaním energie na zmenu, ktorá musí prísť zvnútra. Obrazy zvole, násilia, zaostalosti, útlaku šľachty dnes čítame s odstupom - poučení scestnosťou rýchlych riešení. Radiščevova dobovými ideami osvietenstva živená viera v pokrok môže pripadať trochu naivná, avšak úprimná. Prenikavý pohľad nadpriemerne vzdelaného človeka, svieži štýl, pôsobivé obrazy iste zaujmú i dnes tak záujemcov o dejiny, ako i milovníkov dôvtipne stvárneného slova.

Rozprávanie o podivínovi, ktorého nenaplneným snom bolo hrať v národnom divadle, je na prvý pohľad výnimočným až absurdným príbehom, ale zároveň aktuálnou sondou do duše pomýleného jedinca túžiaceho po popularite a sláve. Čitateľ má možnosť preniknúť do zákutí psychiky nešťastného človeka, sledovať jeho pohnútky až po tragický koniec hrdinu, zúfalého z neznesiteľnej reality každodenného života. Túžba vymaniť sa z pocitu bezvýznamnosti bytia a útek do fiktívneho nedosiahnuteľného sveta, do inej dimenzie, nie je vlastná len fanatikom, drieme v každom súčasnom človeku, ktorý bolestne vníma antagonizmus medzi ideálmi a realitou vlastnej existencie. V tom kniha Pavla Zeleňáka presahuje rámec obyčajnej udalosti a stáva sa filozoficko-existenciálnym zamyslením nad zmyslom života.

„V dnešnej dobe je nemysliteľné byť múdrym a sedieť za pecou“, píše L. Ťažký, nepochybne jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských spisovateľov, ktorý sa po svojej románovo známej vojnovej anabáze predstavuje čitateľom ako pútnik. Ako všímavý, citlivý pozorovateľ i pokorný kresťan putuje po Svätej zemi, navštevuje starozákonné pamiatky a všetky tie večne živé žriedla kresťanskej viery od Betlehema po Golgotu. Jeho skúsenosťami vycibrený zrak odhalí aj ďalšie pútnické miesta nielen na Blízkom východe, ale aj na bližšom európskom teritóriu, kde ho upútali nádherné katedrály v Ríme, Barcelone, Turíne, Paríži, ako aj slovenská kalvária v portugalskej Fatime či barcelonské kvetinárky alebo robotníčky mora – rybárky z Nazaré. Predmetom spisovateľových úvah sú majestátne pamätihodnosti i prostí ľudia, ktorých stretáva na svojej púti. Slovo púť vystihuje tieto cesty presnejšie, pretože jeho kniha Očami pútnika nie je iba cestopisom, je zbierkou esejí a duchovných zážitkov z putovania spisovateľa, ktorého náboženský, ale i vlastenecký cit dýcha na čitateľa z každej stránky.

Kniha Byť kajúcnikom sa oplatí nie je o vine a nevine obvinených a zatknutých ľudí, žijúcich v podmienkach mnohomesačnej kolúznej či preventívnej väzby. Autor pracuje investigatívnou metódou s dostupnými faktami, zamýšľa sa nad postupmi vyšetrovateľov a prokurátorov, ktorí využívajú aj zneužívajú spolupracujúcich svedkov, tzv. kajúcnikov, na dosiahnutie pochybných, často politických cieľov. Doteraz nikto nespochybnil verifikované informácie Slovenskej informačnej služby, odhaľujúce závažnú trestnú činnosť orgánov činných v trestnom konaní, že dochádzalo k nezákonnostiam, k manipuláciám vyšetrovateľov, prokurátorov i sudcov v systéme narafičených svedkov, ktorých výpovede postihujú bez overených dôkazov desiatky obvinených v známych medializovaných kauzách Božie mlyny, Očistec, Judáš a Mýtnik. Právna doktrína otráveného stromu hovorí, že z otráveného stromu (t. j. z nezákonnosti) nemôže byť zdravé ovocie (t. j. spravodlivý výsledok). Autor mnohé naznačuje, ale ponecháva aj na čitateľa, aby posúdil, kto na Slovensku drží v rukách nitky tohto historického justičného i politického megaškandálu.

Do histórie slovenskej spravodlivosti po roku 1989 sa vládnutie matovičovskej partokracie zapíše ako obdobie temna. Toľko sektárskeho fanatizmu, nenávisti, krivenia práva. Politickej vendety a toľko štatistických obvinení zo založenia, zosnovania a podporovania zločineckých skupín by sme nenašli ani v histórii mafiánskej enklávy na Sicílii. Akurát na Slovensku na rozdiel od Sicílie sú nositeľmi usvedčujúcich dôkazov falošní svedkovia. Kniha Súmrak právneho štátu je pokračovaním publikácie Byť kajúcnikom sa oplatí, v ktorej autor nekompromisne komentuje prax využívania nezákonných, priam obludných nátlakových prostriedkov orgánov činných v trestnom konaní voči obvineným verejným činiteľom, opozičným politikom, podnikateľom, advokátom i sudcom. To všetko sa deje v súčinnosti ministra vnútra, špeciálnej prokuratúry, skupiny vyšetrovateľov NAKA a médií hlavného prúdu v štýle Josepha Goebbelsa, ríšskeho ministra pre ľudovú osvetu a propagandu: ,, Dajte mi do rúk médiá a ja z národa urobím stádo svíň.“

Bývalý slovenský premiér Mikuláš Dzurinda sa pri desiatom výročí bombardovania Juhoslávie vyjadril takto: ,, Otvoril som slovenské nebo pre americké lietadlá, aby mohli bombardovať Belehrad. Urobil som dobre, lebo Belehrad nespadol Rusom do rúk...“ Šialené slová a šialené skutky hodné odsúdenia. Dnes tento človek zrejme nič neľutuje. Ako obžalovaný, ktorý pre súdom stráca pamäť. Sebavedomie mu nepodlomili ani početné minulé kauzy, ani trestuhodné politické rozhodnutia. Opäť počíta seberovných a organizuje návrat. Na zakladajúcom kongrese strany Modrí - Európske Slovensko zaujal úvodom svojho prejavu: ,, Som kresťanský demokrat, liberál, konzervatívec a ľudovec.“ Dzurinda tak nechtiac prezradil motto každého politického chameleóna. Menil farby podľa počasia. Klamal rovnakou mierou voličov ako koaličných partnerov. Jeho dve vlády sa navždy zapísali do novodobej politickej histórie kauzou Gorila, ktorá je synonymom zlodejskej privatizácie Slovenskej republiky.