Anna Švecová

Názov zbierky Kvapky duše je veľmi príznačný, pretože duša je jedným z hlavných motívov, ktorý sa v autorkiných textoch vyskytuje. Duša je niečo, čo človeka odlišuje od zvierat a neživých vecí, robí ho výnimočným, je to dar, ale aj prekliatie – keďže vďaka nej cítime bolesť a smútok. Všetko to sa objavuje v Anninej poézii. Do opozície sa tu dostáva duša a telo ako večný protiklad duchovného a materiálneho. Autorka samozrejme preferuje duchovno, čo sa odráža napríklad v jej básňach. Duša – psyché spôsobuje, že lyricky subjekt v jej textoch nezapadá do konformity okolitého sveta, že je iný, exkluzívny a originálny: „Nemám šaty ako ony, / no mám to, čo im chýba. / Dušu.“. Pomocou duše sa zároveň dokáže vymaniť z morálneho marazmu okolitého sveta: „A stolička netúži / byť taká / ako ostatné. / Použitá a nahradená.“ Duša je, podľa autorky, to jediné, čo človeku zostáva, aj keď zo seba zhodí pozlátko šiat.