Natália Szunyogová

Bohato ilustrovaná rozprávka o slnečnom princovi, ktorý zatúži spoznať Zem. Sníva o kamarátoch, ktorých nemá a vydá sa ich hľadať.

Ilustrovaná pohádka o slunečním princi, který zatouží poznat Zemi. Sní o kamarádech, které nemá a které se vydá hledat.

Počet ľudí s rakovinou rastie. Rastie aj počet iných ochorení, ako aj psychických problémov. Môžeme sa poďakovať všetkým znečisťovateľom. Chemickí vojaci sú ukrytí vo vode, ktorú pijeme, v potravinách, ktoré konzumujeme, vo vzduchu, ktorý dýchame, chemickí vojaci sú všade. Pomaly a smutne kráčame v objatí trojuholníka smrti, lebo tušíme, že niečo nie je v poriadku. Mlčky sa na to prizeráme. Je to také verejné tajomstvo. Rada by som tomu nejakým spôsobom zabránila a práve preto vznikla táto kniha. Je to príbeh, ktorý sa odohral v trojuholníku smrti. Prajem vám príjemné čítanie.

Vtedy dávno, keď sa písal tento krátky príbeh, kráčala krásna Kráľovná Príroda pomalým krokom tak, aby nás nerušila. Ani som sa jej nespýtala, kde sa tu vzala a odkiaľ prišla. Skľúčená si sadla do plačúcej púšte, ktorá obišla spálenú dedinu a žalostne spievala smutné piesne. V mysli kráľovnej sa ukryli voňavé lesy, rozsiahle háje a zelené lúky. Každý deň si túto myšlienku chovala, chlácholila ju, starala sa o ňu ako o malé dieťa. Aj kráľovná mala svoje sny, túžby, vízie, ktoré ju hriali pri srdci a poháňali dopredu. Boli podobné, aké máme my. Videla dobre, aké to tu bude krásne, ak budeme chcieť. Videla zelené lesy, lúky plné zvery a vzdušný priestor preplnený vtáctva. Dívala sa na ten obraz každý večer, keď zaspávala. Pozerala si ten krásny film so šťastným koncom a verila mu, verila nám...

Počet lidí s rakovinou roste. Roste i počet jiných onemocnění, stejně jako psychických problémů. Můžeme poděkovat všem znečišťovatelům. Chemičtí vojáci jsou skrytí ve vodě, kterou pijeme, v potravinách, které konzumujeme, ve vzduchu, který dýcháme, chemičtí vojáci jsou všude. Pomalu a smutně kráčíme v objetí trojúhelníku smrti, protože tušíme, že něco není v pořádku. Mlčky přihlížíme. Je to takové veřejné tajemství. Ráda bych tomu nějakým způsobem zabránila, a právě proto vznikla tato kniha. Je to příběh, který se odehrál v trojúhelníku smrti. Přeji vám příjemné čtení.

Dubaj, nádherný a očarujúci Dubaj. V ten večer ma obliekli do žiarivého zlata. Dlhé zlaté šaty s vlečkou mi dôkladne zakrývali nahé telo. Namaľovanú tvár mi jemne schovával jemný závoj. Len oči mohli uvidieť svetlo sveta, len oči sa mohli na jasné svetlo pozrieť. Viečka mi výrazne namaľovali a vlasy mi do hora vyčesali, na ramená mi padalo len pár kudrliniek. Vynímala som sa v zlatom paláci, v ktorom všetko bolo dozdobené týmto drahým kovom žltej farby. Vychutnávala som si pohľady nenasýtených vlkov a opätovala som im ich obdiv jemným úklonom. Mojou úlohou večera bolo oslniť veľkého pána Dubaja, ktorý sa zúčastnil na stretnutí tých najsilnejších... Keď som vošla do paláca a samotný kráľ púšte ma uvidel, neodtrhol už odo mňa zrak... Len čo sa večer vkrádal do paláca, prizval ma ku stolu a už ma nepustil... Jeho prezieravý štipľavý pohľad ovinul moje zlaté telo a držal ho pevne v náručí. Zlato on mal veľmi rád a ženy, hlavne krásne ženy, za tie by dokázal aj bojovať, či zomrieť. Jeho čierne oči s čiernym hustým obočím boli do mňa, až do tej najväčšej hĺbky, dôkladne zaryté. Vnorili sa do tých mojich fialkových zaslzených očí, očarených zlatom a luxusom navôkol a dôkladne sa premiešali. Čierno-fialové oči, najvýraznejšie z najvýraznejších, zvedavo hľadeli okolo seba... Kráľ púšte sníval ostať sám so ženou, ktorá sedela oproti nemu. Najradšej by všetkých ostatných vymazal, aby ostal s ňou sám. Túžil len po tom, aby sa jej mohol na chvíľu dotknúť. Túžil po tej kráľovnej, ktorá sedela oproti nemu a so šarmom, akú ešte nikdy nespoznal, s ním komunikovala. Túžil sa jej dotýkať, čo v tejto spoločnosti nebolo povolené. Jeho pravidlá sa nateraz stali pre neho škodné a rád by ich porušil, ale to nešlo. To, čo nedoprial rukám, doprial aspoň jeho čiernym očiam. Snažil sa s ňou dostať do svojich komnát, ale len vo svojich predstavách, inak to nešlo. Bez svedkov sa jej mohol dotýkať tak, ako on chcel a po čom tak silno túžil. Hladil ju tak dokonalo, aby nezatúžila už nikdy po inom... V ten večer som sedela na zlatom podnose, ako veľký zlatý šperk. Okolo nás tancovali brušné tanečnice, ja som sa ani nepohla. Ale sultán sa nedíval na tie, ktoré po celý čas vábili jeho pohľad, díval sa len a len na mňa, nevedel odtrhnúť odo mňa svoj zrak. „Ste slnkom večera, ste si vôbec toho vedomá? Ste zlatým lustrom v tejto miestnosti, ktorý oslepil môj zrak. Časť úlomku z jeho cinkajúceho krištáľu padol mi do oka a ja vidím už len vás. Staňte sa mojou paňou a celá púšť bude vaša, aj moja priazeň bude iba vám patriť, zabudnem na naše pravidlá a budem iba vám slúžiť.“

Nikdy nevíme, co najdeme za otevřenými dveřmi. Někdy je lepší je neotvírat. Neuvěřitelný příběh ženy na cestě od skutečnosti k pravdě.