Marián Tkáč strana 2 z 2

Osudy ľudí, ktorí spoluvytvárali našu históriu. Príbeh o hľadaní a nachádzaní úspechov na tejto zemi, o ceste k bohatstvu, o jeho užívaní a o jeho rozplývaní sa. Je to príbeh o ľuďoch z mäsa a kostí, spravodlivých i náruživých, veľkorysých aj úzkostlivých, dodržujúcich princípy i hľadajúcich výhody bez ohľadu na ne. Turzovci patrili k najvýznamnejším magnátskym rodinám v strednej Európe od konca 15. do prvej štvrtiny 17. storočia a v tom čase zastávali celý rad významných spoločenských, politických a podnikateľských pozícií. Najvýznamnejší príslušník rodu Juraj Turzo sa stal uhorským palatínom (1609) a založil slovenskú luteránsku cirkev (Žilinská synoda 1610). Kniha spája beletristický a faktografický prístup k tejto širokej historickej téme.

Autor predkladá prehľad slovenských dejín, kľúčových historických udalostí a osobností, spracovaný spôsobom prístupným mladému čitateľovi, v podobe koláže kratších textov, ilustrovaných jednak reprodukciami jestvujúcich výtvarných diel slovenských umelcov, jednak autorskými výtvarnými prácami. Dielo v jedenástich kapitolách, počnúc prvou Doba roľníkov a výrobcov železa, až po poslednú s názvom Nový začiatok, prevedie čitateľa storočiami našej histórie. Autor precízne volí štýl, slovnú zásobu, mieru detailnosť opisov, orientuje sa iba na kľúčové a zásadné udalosti, čím dosahuje potrebnú mieru prehľadnosti a zrozumiteľnosti. Publikácia má ambíciu zaujať mladého čitateľa a prispieť k lepšiemu poznávaniu národných dejín, ktoré je, aspoň podľa dostupných prieskumov verejnej mienky, na nízkej úrovni. Bude zaiste vynikajúcou pomôckou pri rozvoji duchovného rozhľadu, historického vedomia a vlastenectva mladej generácie.

Pútavo napísaný príbeh slovenských dejín od súčasnosti až po časy, v ktorých sa len hmlisto črtajú naše korene. Autor tento príbeh prerozprával svojím – slovenským – uhlom pohľadu, čo je iste podnetné, keďže interpretácia mnohých faktov bola (a čiastočne stále je) poplatná minulým mocenským a štátoprávnym pomerom. Zmyslom knihy je zamýšľať sa stále nanovo (aj pod vplyvom nových výsledkov vedeckého bádania), či mnohé nemohlo byť aj inak, ako sme si doteraz mysleli.

Kniha o osudoch ľudí, ktorí spoluvytvárali našu históriu, spája beletristický a faktografický prístup k tejto širokej historickej téme. Príbeh o hľadaní a nachádzaní úspechov na tejto zemi, o ceste k bohatstvu, o jeho užívaní a o jeho rozplývaní sa. Je to príbeh o ľuďoch z mäsa a kostí, spravodlivých i náruživých, veľkorysých aj úzkostlivých, dodržujúcich princípy i hľadajúcich výhody bez ohľadu na ne. Turzovci patrili k najvýznamnejším magnátskym rodinám v strednej Európe od konca 15. do prvej štvrtiny 17. storočia a v tom čase zastávali celý rad významných spoločenských, politických a podnikateľských pozícií. Najvýznamnejší príslušník rodu Juraj Turzo sa stal uhorským palatínom (1609) a založil slovenskú luteránsku cirkev (Žilinská synoda 1610).

Francisci nebol iba národný buditeľ, politik, básnik, publicista, redaktor, vydavateľ, zberateľ ľudovej slovesnosti, zakladateľ a funkcionár Matice slovenskej, organizátor a predseda slovenského národného zhromaždenia, organizátor slovenského peňažníctva (spoluzakladateľ Tatra banky, člen direktória martinskej Sporiteľne), predseda Kníhtlačiarskeho účastinného spolku, ale bol aj jedným z troch sokolov, bol orlom, a bola aj hrdlička či páva. Román o Franciscim je aj o jeho citoch a vzťahoch, aj o nenaplnenej láske k Aničke Jurkovičovej, herečke, priekopníčke slovenského divadla.Pod silným vplyvom Ľudovíta Štúra, ktorý od svojich stúpencov žiadal, aby nevstupovali do manželstva, lebo len slobodný muž má voľné ruky v horlivom boji za slobodu, váhal a „hľadal faru“, a medzitým si Aničkino srdce získal Jozef Miloslav Hurban. Francisci si takmer zúfal, ale napokon aj Anička, aj Janíčko sa vydali na vlastné cesty životom. No osud chcel, aby napokon ešte obaja prežili sedemnásť rokov v Turčianskom Svätom Martine. A aby tu zomreli, tridsaťtri dni jeden po druhom... Román Francisci je príbehom bývalého veľžupana Liptovskej stolice, vysokého štátneho úradníka, držiteľa Radu svätej Anny III. triedy či Štúrovho spolupracovníka, ale aj muža s bohatým vnútorným životom a veľkým srdcom, ktoré vždy bilo najmä za slovenský národ. Aj keď on väčšmi ako iní nasledoval Štúra v odriekaní sa od osobných slastí, na martinskom Národnom cintoríne odpočíva Ján Francisci neďaleko svojej veľkej lásky Anny Hurbanovej, rodenej Jurkovičovej...

Voľné pokračovanie Zemplínskeho neba (1996), knihy s detektívnym nádychom, v ktorej sa osobný príbeh (rozpad manželstva) Štefana Goru, donedávna vysokopostaveného muža vo veľkom svete (staviteľa Paláca), prelína s hľadaním príčin smrti majiteľa a osu du vzácneho obrazu, ktorý sa stratil pri búraní kaštieľa v roku 1952 v malej zemplínskej obci Valal. Návrat ku koreňom umožňuje Gorovi písanie obecnej kroniky. V Druhej epoche (Zemplínske nebo II) sa Štefan Gora vracia po rokoch do rodného Valala, aby zistil, prečo sa v súvislosti s jeho vcelku úspešnou účasťou v konkurze na miesto generálneho riaditeľa verejnoprávneho masmédia objavili informácie, že v min ulosti bol agentom tajnej bezpečnosti napriek tomu, že má hneď dve negatívne lustračné osvedčenia. Jeho spolužiak Ľudvik Klacifaj, ktorý by mohol o celom probléme vedieť viac, však záhadne umiera.