Kateřina Tučková strana 3 z 3

Dnes už kultový román z Česko-slovenského pohraničia Bielych Karpát od českej autorky Kateřiny Tučkovej vyšiel iba pred tromi rokmi a doteraz sa ho predalo viac ako 100.000 výtlačkov. Žitkovské bohyne boli vychýrené veštkyne, liečiteľky, ale aj zaklínačky, ktorých povesť si doteraz pamätá mnoho ľudí od Záhoria až po Žilinu, pričom ich velehlasná povesť siahala až do Viedne. Vedeli pričarovať lásku vytúženej osoby, ale aj rozohnať divokú búrku. Ľudia ich nazývali bohyňami a ich umenie bohovaním. Umenie, pre ktoré sa v 21. storočí už nenašlo miesto. Ůžasný príbeh, za ktorý získala autorka literárnu cenu Josefa Škvoreckého, vychádza teraz aj v skvelom slovenskom preklade, aby priblížil časť aj našich dejín slovenským čitateľom.

Druhá kniha dnes už známej a úspešnej českej autorky Kateřiny Tučkovej sa vracia v čase do dní na konci druhej svetovej vojny a rozpráva príbeh nemeckých obyvateľov Brna. Povojnová obnovená Československá republika uplatnila princíp kolektívnej viny a nemecká časť obyvateľstva sa musela z hodiny na hodinu zbaliť a pešo vydať na pochod k rakúskym hraniciam. Mužov schopných pracovať uväznili v meste, ženy, deti a starí ľudia v transporte umierali na choroby a od vyčerpania. Pôsobivý román kladie dodnes bolestné a nevysvetlené otázky viny, odplaty a odpustenia medzi Čechmi a Nemcami a opisuje vzťah matky Gerty a jej dcéry Barbory, ovplyvnený prostredím, v ktorom sa ako české Nemky odsunuté na okraj spoločnosti smeli pohybovať. Noc z 30. na 31. mája 1945. Gerta Schnirch tlačí kočík s niekoľkomesačnou dcérkou a spolu s ostatnými brnianskymi Nemcami kráča v pochode smrti v ústrety neistej budúcnosti. Transport smeruje k rakúskym hraniciam, no tam ich tiež nečakajú s otvoreným náručím. Stovky vyhnancov podľahnú epidémii týfusu a úplavice. Gerta a niekoľko ďalších nemeckých žien s deťmi napokon skončia na nútených prácach na južnej Morave. Ich osudy sú rôzne, niektoré odídu do Rakúska, iné zostanú v juhomoravskej dedinke alebo sa vrátia do Brna. Gerta znovu získa československé občianstvo a po návrate do rodného mesta tam prežije búrlivé udalosti druhej polovice dvadsiateho storočia. Dej nezvyčajne plastického románu pokračuje cez päťdesiate roky a udalosti roku 1968 až po zmenu režimu v roku 1989. Čitateľ je svedkom zložitého vzťahu matky a dcéry, deformovaného nielen obmedzenými možnosťami, ktoré im ako českým Nemkám ponechal komunistický štát, ale aj vzájomným nepochopením dvoch generácií, komplikovanou komunikáciou a márnym úsilím matky sprostredkovať osobnú skúsenosť ďalším generáciám.

Dnes už kultový román z Česko-slovenského pohraničia Bielych Karpát od českej autorky Kateřiny Tučkovej vyšiel iba pred tromi rokmi a doteraz sa ho predalo viac ako 100.000 výtlačkov. Žitkovské bohyne boli vychýrené veštkyne, liečiteľky, ale aj zaklínačky, ktorých povesť si doteraz pamätá mnoho ľudí od Záhoria až po Žilinu, pričom ich velehlasná povesť siahala až do Viedne. Vedeli pričarovať lásku vytúženej osoby, ale aj rozohnať divokú búrku. Ľudia ich nazývali bohyňami a ich umenie bohovaním. Umenie, pre ktoré sa v 21. storočí už nenašlo miesto. Ůžasný príbeh, za ktorý získala autorka literárnu cenu Josefa Škvoreckého, vychádza teraz aj v skvelom slovenskom preklade, aby priblížil časť aj našich dejín slovenským čitateľom.

Dnes už kultový román z Česko-slovenského pohraničia Bielych Karpát od českej autorky Kateřiny Tučkovej vyšiel iba pred tromi rokmi a doteraz sa ho predalo viac ako 100.000 výtlačkov. Žitkovské bohyne boli vychýrené veštkyne, liečiteľky, ale aj zaklínačky, ktorých povesť si doteraz pamätá mnoho ľudí od Záhoria až po Žilinu, pričom ich velehlasná povesť siahala až do Viedne. Vedeli pričarovať lásku vytúženej osoby, ale aj rozohnať divokú búrku. Ľudia ich nazývali bohyňami a ich umenie bohovaním. Umenie, pre ktoré sa v 21. storočí už nenašlo miesto. Ůžasný príbeh, za ktorý získala autorka literárnu cenu Josefa Škvoreckého, vychádza teraz aj v skvelom slovenskom preklade, aby priblížil časť aj našich dejín slovenským čitateľom.

Tvorba Dobroslava Folla (1922-1981)se stala málo známou epizodou v historii českého poválečného umění, neboť autorova činnost zůstává uzavřena v době 60. let, v nichž jediných se mohl aktivně účastnit domácích a zahraničních výstav a organizovat veřejný umělecký život. Dnes je jeho dílo nepřístupné především proto, že jeho pozdější vývoj, v němž mu byla znemožněna samostatná výstavní činnost, se odehrával v soukromí ateliéru a v úzkém kruhu přátel. A to přesto, že Dobroslav Foll patřil k autorům, kteří se účastnili dobového rozvoje modernistických tendencí a na konci 60. let dospěl k velmi osobitým výtvarným řešením a stal se rozhodně jedním z účastníků boje za svobodný výtvarný názor. Jeho umění se odchýlilo od oficiálně prosazovaného socialistického realismu a tudíž nebyl preferován normalizační estetikou ani kulturní politikou. Opětovného uvolnění poměrů v 90. letech se už nedožil a nedočkal se tak ani nové iniciativy k znovuobnovení činnosti Skupiny Radar, jíž byl v 60. letech členem.