Dario Edoardo Viganó

Obsahuje rozhovor s pápežom Františkom o kinematografii Neorealizmus patril k základom kinematografickej kultúry, ktorú pápež František neskôr rozvíjal a obohatil počas svojho vývoja a o ktorej vydáva jasné svedectvo aj jeho magistérium: nechýbajú totiž početné príležitosti, v ktorých sa pápež odvoláva na ten či onen film vo svojich príhovoroch a homíliách a nachádzame ich dokonca aj vo významných textoch jeho magistéria. Preto vznikla myšlienka rozhovoru s pápežom Františkom, ktorej cieľom je vytvoriť ucelený obraz jeho vzťahu ku kinematografii, no zároveň ísť i ďalej. V tomto rozhovore Svätý Otec potvrdzuje silu svedectva a dokumentácie filmových obrazov, priznávajúc niektorým z nich univerzálne hodnoty a schopnosť klásť otázky ľudskému srdcu. Okrem rozhovoru s pápežom Františkom sa v knihe nachádza úvaha, ktorá ponúka zamyslenie nad dôležitosťou vzťahu medzi pamäťou a dejinami, a ktorá vychádza zo skúsenosti neorealizmu: analýza, ktorá pozerá na fenomén neorealizmu bez filologických predsudkov ale zámerne rozširuje interpretáciu vo svetle aktuálnych udalostí a osobitne s prihliadnutím na úvahy pápeža na tento druh kinematografie. Na záver je dielo obohatené o doteraz nepublikované diela umelca Waltera Capriottiho, ktoré sa snažia o interpretáciu niektorých veľkých diel neorealizmu, rozširujúc pohľad aj za hranice kinematografie. Hľadieť je činnosť konaná čisto očami, ale na to, aby ste videli, sú potrebné oči a srdce. Neorealistické filmy nie sú dokumentárnymi filmami, ktoré by podávali jednoduchý očný záznam reality; podávajú ho, to áno, ale v celej jeho drsnosti, cez pohľad, ktorý strháva, ktorý pohne človekom v hĺbke, vyvoláva súcit. Rozdiel je v kvalite pohľadu, vtedy i dnes. Neorealistický pohľad nie je pohľadom z diaľky, ale pohľadom, ktorý približuje, dotýka sa reality takej aká je, ujíma sa jej, a to znamená, že uvádza do vzťahu. Pápež František