Pavol Vitko

Netypické memoáre, ktoré dotvára množstvo historických, ale aj súčasných fotografií, majú dve roviny: V prvej Vitko senior rozpráva svoj životný príbeh od detstva cez roky štúdií a prvé zamestnanie až po útek z komunistického Československa roku 1948 spolu s rodinou do americkej zóny v Rakúsku, odkiaľ emigroval do Austrálie. V druhej rovine publikácie Vitko junior v poznámkach v kurzíve vysvetľuje synovi Samuelovi a vnučke svojho menovca Vanese dejinné udalosti, na pozadí ktorých sa odohrávali príbehy Vitka juniora. V závere knihy prináša ukážky zo svojich novinárskych článkov z operácie ISAF v Afganistane, najmä zo spolupráce austrálskych a slovenských vojakov Tarin Kowt, čo svedčí o väzbách medzi našimi geograficky vzdialenými národmi, ktoré si však môžu byť blízke v rôznych situáciách.

Kniha Princ a krása zeme prináša rozprávky z vyše tridsiatky krajín, v ktorých pôsobili slovenskí vojaci od roku 1993 v misiách a operáciách na podporu mieru, pričom rozprávky sú publikované v slovenčine aj v angličtine a ilustroval ich renomovaný výtvarník Martin Kellenberger. Knihu vydala Vojenská podporná nadácia Bratislava a zostavil ju správca nadácie Milan Gajdoš. Prerozprávali ich vojaci, ktorí v zahraničnom nasadení pôsobili, no aj diplomati, novinári, charitatívni pracovníci či cestovatelia. Súčasťou 378 stranovej knihy je príloha s údajmi o slovenskom zastúpení v jednotlivých operáciách medzinárodného krízového manažmentu, ktorú zostavil publicista Pavol Vitko. Na ilustráciu: rozprávka Začarované bociany je z Iraku, Dedova rada z Lotyšska, o tom že Dom bez ženy je ako pec bez cesta sa hovorí v rozprávke z Afganistanu, cyperská rozprávka má názov Hodža Aslant – drevorubač, Muž, ktorý robí dobro je zo Sýrie, Hadí kráľ a statočný roľník Vasva z Ugandy, Princ a jeho osud je z Egypta, Teklova koza z Eritrei, Malin Kundag a jeho mamka z Východného Timoru, Kráľov roh je zo Severného Macedónska, Starenka bylinkárka a zlodej z Kuvajtu, Dievča – žabka z Chorvátska a trebárs Princ a krása zeme je z Kosova. Dodajme, že slovenská rozprávka je autorská, napísal ju Ľubomír Feldek a volá sa Keď Pán Boh a Svätý Peter chodili po Slovensku. Ľubomír Feldek pre deti jednu z rozprávok aj prebásnil. Jej názov je Prečo sa opica podobá človeku a pochádza z Mali.

Netypické memoáre, ktoré dotvára množstvo historických, ale aj súčasných fotografií, majú dve roviny: V prvej Vitko senior rozpráva svoj životný príbeh od detstva cez roky štúdií a prvé zamestnanie až po útek z komunistického Československa roku 1948 spolu s rodinou do americkej zóny v Rakúsku, odkiaľ emigroval do Austrálie. V druhej rovine publikácie Vitko junior v poznámkach v kurzíve vysvetľuje synovi Samuelovi a vnučke svojho menovca Vanese dejinné udalosti, na pozadí ktorých sa odohrávali príbehy Vitka juniora. V závere knihy prináša ukážky zo svojich novinárskych článkov z operácie ISAF v Afganistane, najmä zo spolupráce austrálskych a slovenských vojakov Tarin Kowt, čo svedčí o väzbách medzi našimi geograficky vzdialenými národmi, ktoré si však môžu byť blízke v rôznych situáciách.

Po normalizačných čistkách v armáde sa napríklad vojenský pilot a učiteľ lietania v hodnosti major živil ako taxikár, plukovník železničného vojska bol traťový robotník v hnedouhoľných baniach, podplukovník vojenskej finančnej služby prežíval ako vrátnik a trebárs inžinier armádnych rádiolokátorov, major, sa stal robotník v zlievarni a následne razič tunelov. Na Slovensku sa ešte nikto komplexnejšie nevenoval príbehom jednotlivých vojakov, ktorí boli po roku 1968 prepustení z armády z politických dôvodov. A ktorí boli za svoju činnosť po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, respektíve za svoje protiokupačné postoje, odsunutí medzi občanov druhej kategórie. Konkrétne: z čs. armády bolo začiatkom normalizácie kvôli roku 1968 prepustených až 12-tisíc vojakov a občianskych zamestnancov. Z nich 1400 na Slovensku. Prečo presne? Išlo napríklad o poskytovanie pomoci civilným orgánom a inštitúciám, ktoré vyvíjali protiokupačnú činnosť v oblasti rozhlasového vysielania, zásobovania, dopravy či tlače. Tiež boli prepúšťaní za organizovanie mítingov, nápisy na stenách, účasť na demonštráciách, verejné protesty či vytváranie kanálov na hranici k ilegálnemu prechodu našich občanov na Západ. Iste, vojenská intervencia, následná okupácia a obdobie takzvanej normalizácie v armáde až do roku 1989 je i u nás téma systematického bádania pre viacerých historikov. Prinášajú presné dátumy, počty, rozhodnutia, uznesenia, štatistiky. Ale osudy jednotlivých vojakov a ich rodín, ktoré zničili alebo poznačili okupačné pásy sovietskych tankov?... Ich príbehy prináša až Porcelánové prasiatko. Je ich 25. Sú súčasťou jednotlivých kapitol s názvami ako napr. Okupanti, tiahnite domov!, Votrelcov a agresorov nikto nevíta, Zbrane neodovzdáme!, Kamarátska vodka versus okupačné tanky, Mať poruke zbraň, asi sa vtedy odbachnem, S prepustením som sa vyrovnal skôr, ako keby som sa musel pretvarovať, že súhlasím s okupáciou či Rádiolokátory mal vystriedať za asfalt a sliepky. Ďalšie desiatky osudov sú v knihe spomenuté na kratšej ploche. No nielen to. Na pozadí týchto príbehov, akoby v druhej línii, prináša Porcelánové prasiatko aj vývoj politických udalostí a diania v spoločnosti a v armáde, ktoré súviselo s okupáciou. Spomeňme napríklad kapitoly Chronológia vojenského pokorenia, Výsadkári nachystaní na boj, Princíp odseknutej hlavy, Aj povstalci na ulici, Sovietska armáda v Československu, Samovraždy ako najsmutnejšie riešenia, Ženské obete a slzy, Lekári: biely plášť im nezobrali, uniformu áno, Tank T-54 ako symbol okupácie či Odsun sovietskych vojsk. To všetko ilustruje 380 fotografií, kresieb, karikatúr a dobových dokumentov. Od tých známych, cez dávno zabudnuté až po verejnosti predstavené prvý raz. A prečo sa kniha volá Porcelánové prasiatko? Je v nej aj príbeh dôstojníka, ktorý sa spolu s rodinou po prepustení z armády dostal do veľkej finančnej núdze. Až takej, že svojim deťom musel rozbiť porcelánové pokladničky. Porcelánové prasiatka. Bolo to pre neho symbolom maximálneho služobného a osobného poníženia. Bol to pre neho aj symbol obrovského ľudského a občianskeho sklamania. Jeho sny o „socializme s ľudskou tvárou“, nádeje na väčšiu mieru slobody a pravdy sa podobne ako spomenuté porcelánové prasiatko rozbili zároveň s príchodom okupačných vojsk na márne kusy. Kniha obsahuje štvorstranové RESUMÉ v 11 jazykoch.