Miloš Žiak

Autobiografický text Miloša Žiaka podrobne zaznamenáva jeho básnický a osobnostný vývoj v čase vrcholiacej normalizácie až po zánik komunistickej totality. Otvorená a úprimná výpoveď sa odohráva v rokoch 1975 až 1989, mapuje jeho básnické začiatky, detailne opisuje ako prebiehalo „miškovanie mozgov“ v Mihálikovom Novom slove mladých, literárny život v bratislavských krčmách a kaviarňach, štúdium na Filozofickej fakulte UK, aj jeho prvé zamestnania a kontakty s bratislavským disentom. Text je pozoruhodný nielen množstvom zaznamenaných reálnych postáv a udalostí (najmä z prostredia literatúry) podaných živo a autenticky, ale aj dokumentárnou hodnovernosťou. Vďaka tomu čitateľovi pred očami ožije literárny a spoločenský život generácie, dospievajúcej na Slovensku v čase po okupácii Československa vojskami tzv. spriatelených armád pod vedením Sovietskeho zväzu (1968), jej vyrovnávanie sa s realitou a hľadanie cesty, ako sa z toho dostať – kolaborovať s po-okupačným normalizačným totalitným režimom, alebo sa postaviť na odpor? Na rozdiel od prvého vydania (2003) je z knihy vyradená záverečná kapitola, zaoberajúca sa politickými konfliktmi autora po novembri 1989, ktoré však už s literatúrou nemali nič spoločné. Tento text je prepracovaný a doplnený o ďalšie pôsobivé detaily, fotografie editora Dušana Taragela a poznámkový aparát.

Najnovšia kniha básnika, spisovateľa a úspešného obchodníka Miloša Žiaka je rozsiahlou historickou freskou, autorovou rodinnou kronikou a zároveň románom, popisujúcim udalosti a individuálne osudy  počas obdobia dvetisíc rokov od príchodu Židov k strednému toku Dunaja až po blízku minulosť. Žiakova kniha predstavuje rozsiahlu historicko-životopisnú esej. Zachytáva množstvo vzájomne sa prelínajúcich osobných i historických rovín. Zaznamenáva najprv historické korene aj (svojho) židovstva, potom príchod i pobyt Židov v Karpatskej kotline a následne peripetie svojej rodiny za posledných tristo rokov. Podstatnú časť diela tvorí aj jeho najosobnejší „holubník“. Odráža svoju cestu cez dospievanie, školy až k Novembru 1989. Ba dokonca aj udalosti zamatovej revolúcie a „našej modernej slobody“ do roku 2003. Žiak potreboval napísať túto knihu, aby si jej prostredníctvom uvedomil ešte viac a podstatnejšie, kto je, o čo sa snaží, kde smeruje. Jeho korene sú dané jeho židovstvom. Pred nami sa v knihe rozprestiera rozsiahla farebná freska života a smrti, veselosti i tragiky, ktorou jeho židovskí predkovia (už tritisíc rokov) ale aj jeho „osobní“ predkovia v zdokumentovaných 300 rokov podstatne „opečiatkovali“ jeho osobnosť. Jeho životný príbeh tak stráca len osobný rozmer a stáva sa súčasťou niečoho väčšieho, má svoje židovské ukotvenie. Žiakov „holubník“ tak získava štatút, po ktorom túži „väčšina“ ľudí, ktorí sa chcú stať súčasťou niečoho väčšieho – komunity, konfesie, národa, štátu. Na druhej strane tí istí chcú vedieť, prečo prijali racionálne i citovo tento rozmer svojho osobného, ale aj kolektívneho ja. Žiak v svojej subjektívnej výpovedi hľadá odpovede práve na tieto otázky. Jeho kniha je proste cesta. Prof. E. Nižňanský, CSc., historik