Lucia Žilíková

Kompánkove diela v zbierke Galérie Nedbalka sú ukážkou jeho obľúbených námetov od zasnežených dediniek a fašiangových sprievodov až po únosy, milujúce sa dvojice a modelky v maliarovom ateliéri. Či už sa v zemitých farbách pred naším zrakom rozprestrie známa dedinka, alebo sa roztancujú masky, príbehy vyrozprávané vlastnou umeleckou rečou sú zrozumiteľné a nesmrteľné. Katalóg k výstave podáva Kompánkovu tvorbu ako rozpomínanie, ktoré je kľúčom k výberu tém a k spôsobu zachytenia skutočnosti pretavenej do výtvarnej skratky. Vladimír Kompánek sa narodil 28. októbra 1927 v Rajci. Študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave na oddelení kreslenia a maľovania u prof. Gustáva Mallého, Jána Mudrocha a Kolomana Sokola. V roku 1949 nastúpil na novozaloženú Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (prof. Dezider Milly a Jozef Kostka). Ako jeden zo zakladateľov Skupiny Mikuláša Galandu nadviazal vo výtvarnom prejave na dielo najprogresívnejších umelcov slovenskej výtvarnej moderny. Kompánek uvedomelo razil cestu modernému umeniu, pričom dokázal pravdivo čerpať z vlastných koreňov – rajeckých, národných aj ľudských. Publikácia slúži ako katalóg k výstave v Galérii Nedbalka.

Kroky Andreja Barčíka (1928-2004), výtvarne aj organizačne aktívnej osobnosti, neboli nesmelým balansovaním, ale zanechali v slovenskom umení nezmazateľnú stopu. Jeho meno je späté so Skupinou Mikuláša Galandu, v ktorej sa stretli názorovo nekonformní umelci s dobovými estetickými doktrínami. Barčík vytvoril jedinečnú výtvarnú techniku a zdokonaľoval ju s intuíciou vášnivého človeka a s vedomou taktikou konštruktívneho umelca. V zadaní priestoru naznačeného čiarou horizontu budoval z vypočítaných línií a kontrastov zátišia dobre známych kuchynských predmetov, lámp, fliaš, rukavíc a hracích kariet. Od polovice päťdesiatich rokov 20.storočia vznikali v jeho ateliéry premyslené kolážové konfigurácie bez popisných detailov, na ktorých dáva vyniknúť kontrastom a štruktúre papiera upraveného monotypiou. Okrem zátiší zobrazoval aj figúry a časť svojej tvorivej energie sústredil na skratkovité zachytenie čŕt ženskej postavy. V súlade so životnými skúsenosťami sa jeho dielo stalo dobre namierenou reflexiou v obraznej podobe terčov, ktoré sú osobným dramatickým mementom, ale aj komplexnejšou výtvarnou úvahou.