Hľadanie: Mokrá hrobka
zobraziť:
Prekliate dni
Ivan Bunin bol popredný predstaviteľ ruskej prózy prvej polovice 20. storočia. Vo svojich prácach s nostalgiou zachytil nenávratne stratený svet patriarchálneho Ruska a postupný úpadok jeho svojbytnej kultúry, spôsobený rozkladnými spoloženskými zmenami, pričom klasickú rozprávačskú techniku ruskej prózy obohatil o modernistické, najmä existencialistické motívy.
Ivan Bunin principiálne odmietal všetky revolúcie, či to bola veľká francúzska revolúcia, alebo Ruská revolúcia v roku 1905. Samozrejme neprijal ani VOSR v roku 1917. Najprv pred ňou utiekol na Krym a potom na začiatku roka 1920 s manželkou opustil aj samotné Rusko a usídlil sa v Paríži, kde žil v emigrácii až do svojej smrti.
V knihe Prekliate dni, ktorá je jeho denníkom, zachytáva krutosť a nemilosrdnosť ruskej revolúcie 1917. Písal ho v Moskve a v Odese v čase, keď sa chystal do emigrácie, uvedomujúc si, že Rusko už asi nikdy viac neuvidí. Pri jeho čítaní v nás skrsne pocit, ako keby na pozadí „večnej“ ruskej prírody oživli figúrky z jeho dedinských próz. Hrdinom denníka je ale v skutočnosti odľudštený, zmanipulovaný dav, niekdajší „svätý ruský ľud“. Bunin neúprosne odhaľuje sebaklam, tak charakteristický pre ruskú inteligenciu, a síce zbožňovanie ľudu, za ktorým sa v skutočnosti skrývala hlboká ľahostajnosť k nemu. Bunin píše o tom, že ruská inteligencia, žijúca v očarení kolektivistických ideálov, snívajúca iba o ľude a ľudstve, sedliaka vôbec nevnímala.
V Buninovom chápaní ruská revolúcia znamenala jednoznačný koniec historického Ruska. Preňho to bola apokalypsa, katastrofa, ktorú prežíval na vlastnej koži. Preto bol presvedčený, že tú pohromu nemôže ospravedlniť nijaký utopický sen, či osobná mytológia.
Ivanovi Buninovi v roku 1933 udelila Švédska akadémia Nobelovu cenu za literatúru so zreteľom na jeho celoživotné dielo, ako aj na prekrásny lyrický autobiografický román Arsenievov život. Ivan Bunin sa tak stal prvým ruským spisovateľom, ktorý túto prestížnu cenu dostal, a ako to vyplýva z citátu rozhodnutia akadémie, udelili mu ju „za prísne umelecké majstrovstvo, ktorým nadviazal na ruské klasické tradície v písaní prózy“.
Pračlovek a neskorá kultúra
Predkladaná kniha patrí k základným dielam zaoberajúcim sa filozofiou inštitúcií; má najmä sociologický a antropologický charakter. Skladá sa z troch častí: Prvá je venovaná problému inštitúcií ako takému a zohľadňuje aspekty tejto problematiky v teoretickom aj historickom pohľade. V druhej časti sa píše o archaických kultúrach, pričom sa autor dotýka aj takých, na prvý pohľad exotických otázok, akými sú totemizmus, mágia, extáza, opojenie, askéza a podobne. Tretia, záverečná časť je akýmsi zhrnutím (prírodné náboženstvá, úlohy filozofie, výhľady). Kniha je dodnes jedným z najviac inšpirujúcich zdrojov pre sociologickú analýzu inštitúcií. Nikto neprepracoval symbolickú štruktúru stabilizácií vyplývajúcich zo spoločných ľudských činností cestou rituálneho sprítomnenia lepšie ako Gehlen. Autor sa najmä v neskorších rokoch zaoberal dejinami ľudskej kultúry a jej ohrozením modernou technikou. Patril tak k výrazným postavám kultúrnych kritikov modernity.
Osamelé cédre
Zámerom knihy Osamelé cédre je priblížiť čitateľovi život a tvorbu troch umelcov v Slovensku zabúdaných, ktorí napriek tomu, že boli rôzni, hľadali Krásu, Pravdu a Dobro.Všetci traja dosiahli svetové uznanie v zahraničí. Kniha predstavuje najmä vnútorný život a duchovné hľadanie Ladislava Mednyánszkeho, Tivadara Kosztku Csontváryho a Bohuslava Reyneka. Na ich životnom zápase a úsilí o autentickosť nielen v umení, ale aj v bytí, chceme poukázať na hodnoty, ktoré nie sú limitované časopriestorovým horizontom. Autor knihy sa sústreďuje na duchovnú podstatu umenia, ktorá v jeho vlastnej tvorbe tvorí primárne miesto, poznatky čerpá teda z vlastných skúseností výtvarníka, pričom sa odvoláva aj na autorov z okruhu Sophia Perennis. Podtitul knihy Sprirituálne poslanie ako umenie, umenie ako spirituálne poslanie prezrádza, že autentické umenie je spirituálnou cestou a že spirituálna cesta je umením života. Bez tohto prepojenia je umenie redukované na zábavu, sebaprezentáciu a jeho hodnota sa devalvuje. Životy L. Mednyánszkeho, T. K. Csontváryho a B. Reyneka sú neustálym hľadaním dokonalosti na základe sebavzdania a pokory, ktoré sa odrážajú v ich tvorbe. Kniha sa stavia odvážne na stranu Krásy a Pravdy ako objektívnych princípov obhajuje teda hodnoty, ktoré postmoderna relativizovala.
Staroveké viery a moderné povery
Kniha Martina Lingsa Staroveké viery a moderné povery odhaľuje ilúzie, na ktorých je postavená moderná spoločnosť, ako napr. idea pokroku, a poskytuje kľúč k nastoleniu rovnováhy medzi omylmi dnešnej doby a múdrosťou dávnej minulosti. Neobhajuje však minulosť na úkor prítomnosti, ale oceňuje klady oboch za podmienok, že vidíme dnešnú dobu takú, aká skutočne je, a nie takú, ktorú nám prezentujú jej ctitelia. Dr. Martin Lings vo svojej knihe odhaľuje svet, v ktorom možno preklenúť staroveké viery a moderné povery múdrosťou odovzdávanou od staroveku až po dnešné časy. Predkladané dielo je snahou o nastolenie rovnováhy medzi kultom dnešnej doby a minulosťou. Kult dnešnej doby, ktorý je naozaj kultom nás samých, vytvára kolektívnu štruktúru mysle, znemožňujúcu orientáciu človeka a spôsobuje infláciu duše, ktorá je nekompatibilná so skutočnou inteligenciou a už vôbec nie so spiritualitou. Martin Lings pôsobil dlhé roky na univerzitách v Káhire, Litve a v Londýne (doktorát získal na Oxfordskej Univerzite), kde neskôr pracoval pre britské múzeum a knižnicu ako správca východných manuskriptov. V islamskom svete sa stal uznávanou autoritou (prijal meno Abú Bakr Siradž al-Din) a získal titul šejk súfijského rádu. Ako popredný predstaviteľ Sophie perennis nábožesnkofilozofického smeru, známeho aj ako tradicionalizmus vydal desiatky kníh, zaoberajúcich sa transcendentnou jednotou náboženstiev, súfizmom, tradičným umením, Shakespearom a poéziou.
Z večerných kontemplácií
Táto knižná publikácia má poeticko-reflexívny charakter. Text knihy je rozdelený na rad kratších navzájom voľne súvisiacich kapitoliek, v ktorých sa kontrapunkticky striedajú esejistické úvahy z oblasti filozofie, estetiky, literatúry a náboženstva s čisto beletristickými útvarmi, ktoré majú charakter krátkej poviedky alebo básne v próze. Celý kontemplatívny cyklus predstavuje moderného človeka ako rozštiepenú a rozporuplnú bytosť, zároveň však poukazuje na jeho duchovný a tvorivý potenciál, vďaka ktorému môže jednotlivec tieto svoje ohraničenia prekonávať. Autor sa okrem iného pokúša hľadať najhlbšie motívy ľudského konania a aj analyticky spochybňovať viaceré z tzv. tradičných, resp. etablovaných právd a naznačovať možnosti ciest tvorivého a samostatne mysliaceho človeka k dosiahnutiu vnútornej slobody.
V reflexívnych častiach dominujú témy kozmického rozmeru človeka a existenciálnej revolty, v beletristických sekvenciách je zasa častý motív spoločenského outsidera a pútnika, pričom pútnictvo sa tu dá chápať aj ako metafora duchovného hľadania. Kniha myšlienkovo nadväzuje na viaceré prúdy staršieho aj novšieho európskeho, sčasti aj ázijského myslenia (starogrécka filozofia, židovsko-kresťanská duchovná tradícia, hinduizmus, budhizmus, filozofia Schopenhauera, Nietzscheho, existencializmus, psychoanalýza a i.).
Indická filozofia
Popredný francúzsky indológ a znalec indického myslenia François Chenet, ktorý je autorom knihy Indická filozofia, vedie jedinú katedru komparatívnej filozofie vo Francúzsku (na univerzite Sorbonna). Jeho kniha je napísaná veľmi hutným jazykom s dôrazom na sprostredkovanie čo najväčšieho množstva informácií o vývoji a charaktere rôznych filozofií, ktoré sa zrodili na indickom subkontinente, na pomerne malej ploche. V súčasnosti, ktorá je charakterizovaná globálnou povahou rôznych hospodárskych, politických a spoločenských procesov, akoby sa zabúdalo na to, že po stáročia, ba tisícročia bolo poznanie ľudských spoločenstiev s univerzálnym dosahom plodom pozorovania a ponorenia sa do hĺbky života, ktoré sa uskutočňovalo v priestorovo a kultúrne viac či menej ohraničenom rámci. Globalizácia tieto rámce prehliada, nemôže ich však poprieť. Je preto potrebné, aby sme mali možnosť oboznámiť sa s najvyššími duchovnými a kultúrnymi výkonmi iných civilizácií. Kniha francúzskeho indológa Françoisa Cheneta túto možnosť prináša. Slovenský záujemca dostane po prvý raz možnosť zoznámiť sa so všetkými hlavnými indickými filozofickými prúdmi.
Rezistencia
Ernesto Sabato vyštudoval teoretickú fyziku, ale sľubne sa rozvíjajúcu kariéru fyzika opustil, aby sa venoval literatúre, lebo bol presvedčený, že práve ona, a nie veda, dokáže poskytnúť kľúč k záhadám ľudskej existencie. Je autorom troch významných románov, z ktorých boli dva preložené aj do slovenčiny (Tunel samoty, 1965 a O hrdinoch a hroboch, 1980). Jeho eseje však doteraz v Slovensku knižne nevyšli, pričom práve v tejto oblasti bol E. Sabato mimoriadne úspešným autorom. Aj do literatúry vstúpil práve ako esejista knihou Jedinec a vesmír (Uno y el universo, 1945). V Sabatových esejach dominujú dve ťažiskové témy: človek v čase krízy a otázky o poslaní literatúry. Celé Sabatovo dielo je preniknuté hlbokými filozofickými úvahami o zmysle našej existencie, o dobre a zle, ale aj o nástrahách virtuálneho sveta a potrebe pestovania tradičných hodnôt. Kniha La resistencia (Rezistencia) obsahuje šesť esejí, v ktorých sa autor zamýšľa nad malými aj veľkými vecami každodenného života. Je napísaná sugestívnou epištolárnou formou a je svojským literárnym odkazom tohto veľkého humanistu, keďže ju písal na sklonku svojho života. Obsah: Prvý list: Malé a veľké, Druhý list: Staré hodnoty, Tretí list: Medzi dobrom a zlom, Štvrtý list: Spoločné hodnoty, Piaty list: Rezistencia. Epilóg: Rozhodnutie a smrť.
Štastie bez ilúzií
Kniha André Comte-Sponvilla Šťastie bez ilúzií je prepisom prednášky autora a diskusie v rámci filozofických pondelkov v Bouguenais vo Francúzsku. V jeho úvode sa autor zamýšľa nad pojmom šťastia, ktorý je predmetom filozofickej reflexie od čias, ako Gréci vymysleli pojem filozofia láska k múdrosti. Každý človek chce byť šťastný otázka je, ako to dosiahnuť. Spôsob, ktorý ponúka autor, je premýšľanie, ktorého predmetom je život, prostriedkom rozum a cieľom šťastie. Spolu so šťastím je v centre záujmu autora nádej (espoir) a jej opak (désespoir), pričom pojem beznádeje chápe nie vo význame zúfalstva, ale v etymologickom význame ako chýbajúcu nádej, očakávanie, stav bez túžob a ilúzií. V prvej kapitole sa autor pýta, prečo nie sme šťastní nie vtedy, keď nás stíhajú choroby, úrazy, úmrtia blízkych, ale vtedy, keď sa navonok nič zlé nedeje, keď máme všetky predpoklady byť šťastní no nie sme. V druhej kapitole nám autor ponúka stratégiu, ako sa oslobodiť od bludného kruhu túžob a sklamaní. Tretia kapitola sa opiera o Spinozovu myšlienku, že beznádej a blaženosť nie sú opozitá, ale dve strany tej istej mince, ktorou je múdrosť. Mudrc nič neočakáva, nič mu nechýba. Je šťastný. Takéto šťastie sa nazýva aj láska. Nie platónska láska, pri ktorej je láska túžbou po niečom, čo chýba, ale spinozovská láska, pri ktorej je láska radosťou z toho, čo je.
Základné motívy fenomenológie cudzieho
Centrálnymi témami fenomenológie cudzieho sú podľa Bernharda Waldenfelsa poriadok, pátos, odpoveď, telo, pozornosť a interkulturalita. Ako výnimočné sa vynára cudzie vo forme narúšania, odklonov a nadbytkov vzhľadom na hranice poriadkov. Tým sa kladie otázka, ako sa dostaneme k cudziemu bez toho, aby sme ho zbavili jeho ostňa. Z toho vychádza responzívny charakter fenomenológie, ktorý vychádza za intencie a pravidlá v udalostiach a nárokoch. Odpovedajúce Ja sa predstavuje ako telesné Ja, ktoré nikdy nie je celkom pri sebe samom. Cudzie začína vo vlastnom dome. Začína už pri pozornosti, keď nás niečo zaujme. A nekončí napokon pri interkulturalite, ktorá je výzvou aj pre filozofiu. Globálne myslenie sa pritom nedá ani očakávať, a ani želať. Pokus prekročiť hranice bez toho, aby sme ich odstránili, patrí k dobrodružstvám cudzieho medzi kultúrami. Fenomenológia cudzieho má svojich predchodcov v autoroch ako M. Bachtin, S. Freud a H. Maus, ale aj I. Calvino, F. Kafka, R. Musil a P. Valéry.
Architektúra času
Zbierka úvah a esejí Architektúra času vychádza z predpokladu, že ľudia sú bytosti obývajúce čas. Čas pritom nie je len neutrálnym médiom, jednoduchou linearitou odmeriavanou pravidelným chodom hodín, čas je materiálom, z ktorého je vybudované bytie individuálnych ľudských bytostí aj celých civilizácií. Autor na základe toho nanovo definuje tie najzákladnejšie pojmy ako dom, kniha, nábytok či cestovný poriadok a ukazuje ich ako základné architektonické prvky ľudských stavieb z času. Od týchto základných archetypálnych foriem osobného prežívania času prechádza k civilizačným tendenciám, akými je kolonizácia času alebo vytváranie ornamentálnych bludiskových štruktúr. Zámerom jednotlivých textov nie je vytvoriť ucelenú teoretickú koncepciu, ale ponúknuť čitateľovi nový pohľad na tie najvšednejšie a zdanlivo najsamozrejmejšie veci každodenného života, poukázať na ich spojitosť s bytostnou snahou ľudí podmaniť si čas, vymaniť ho zo sféry prírodného a božského a pretvoriť ho na komfortný interiér aj za cenu jeho degradácie.
Tvárou k slobode
Francúzsky filozof a spisovateľ Fabrice Midal sa svojimi knihami pokúša poskytnúť západnému človeku živú a konkrétnu odpoveď na dichotómie, ktoré ho uväzňujú: materiálne vs. spirituálne, vnútorné vs. vonkajšie ap. V tomto zámere mu pomáha rozsiahle filozofické vzdelanie, vďaka ktorému môže čerpať jednak zo západnej kultúrnej tradície (v predkladanej knihe sú to hlavne Nietzsche a Rilke), ako aj z východných tradícií, ktoré sa v posledných desaťročiach stali súčasťou Západu. Vo svojej eseji Tvárou k slobode cez viaceré príklady z diel a životov autorov, ktorí ho inšpirujú, poukazuje na to, že osobnosti duchovnej kultúry, ktoré v nej zanechali autentickú stopu, či už pochádzali z toho či onoho prostredia, museli vždy ostať verné hlbokému nároku svojho ľudského a tvorivého poslania. V čase konzumistického otupenia a existenciálnej vyprahnutosti sa pokúša západnému človeku sprostredkovať možnosť otvoriť sa a zažiť skúsenosť toho, že každý ľudský život má poslanie. Cesta k jeho poznaniu a naplneniu však nevedie po vychodených chodníčkoch, ale si od človeka vyžaduje pozornosť a zápal, ktoré musia byť neraz živené aj v samote a samotou. Fabrice Midal je aj zakladateľom Západnej školy meditácie, kde sa záujemcom pokúša mimo náboženských rámcov sprostredkovať metódy prehĺbeného vzťahovania sa k vlastnému životu.
Rôzne hlasy
Harold Pinter (známy aj ako Harold Pinta či David Baron), nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 2005, bol svetoznámy dramatik a básnik. Venoval sa však aj prozaickej tvorbe, ako aj písaniu článkov, prostredníctvom ktorých komentoval významné politické udalosti. Predkladaná kniha obsahuje autorov vlastný výber z vyše päťdesiatich rokov jeho prozaickej a básnickej tvorby, no zároveň prináša aj články politické, v ktorých kriticky reaguje najmä na porušovanie ľudských práv a slobôd. Kniha je rozdelená do piatich sekcií. Prvá obsahuje literatúru faktu o divadle a prináša zaujímavý pohľad do myslenia dramatikov a scenáristov. Sekcie dva a tri sa venujú Pinterovej poézii a beletrii. Vo štvrtej sekcii sa autor venuje politicky orientovaným esejam, ktoré Pinter publikoval v rôznych novinách a časopisoch, súvisiacich najmä s politikou Spojených štátov amerických a ich medzinárodnými vzťahmi. V poslednej sekcii je predstavená autorova poézia, ktorej témou je vojna.
Stupaje
V týchto krátkych a strohých esejistických textoch sa autor pokúša identifikovať, popísať a následne aj demaskovať tie spoločenské javy, a to bezohľadu na typ režimu, v ktorých sa mu „prichodilo“ žiť, ktorých výskyt deformujú „optimálny“spoločenský vývin, sú identifikova-teľné ako problémové, a ktoré pregnantne signifikujú ich negatívne stránky. Ide napríklad o také javy ako globalizácia, prznenie a ničenie miest a sídel, rapídny úbytok poľnohospo-dárskej pôdy, rozkrádanie a tunelovanie, korupcia, zintenzívnenie koristníckeho spôsobu hospodárenia, kríza demokratických princípov a podobne. Okrem celospoločenských tém sa autor čiastočne dotýka aj osobných zlomových udalostí, ktoré ho jednoznačne ovplyvnili. Kniha je určená širokej čitateľskej verejnosti, najmä takej, ktorá sa nebojí kritického postoja a analytickej reflexie.
Na sklade 1Ks
9,41 €
9,90 €
Simone Weilová
Pre krátkosť svojej pozemskej púte francúzska filozofka, politická mysliteľka, odborárka a mystička Simone Weilová nestihla vstúpiť do širšieho povedomia. Keď sa ale v povojnovom období objavili prvé vydania jej diela, bolo zrejmé, že ide o celkom mimoriadny zjav, a to nielen z intelektuálneho, ale aj z ľudského hľadiska. Medievalistka Marie-Madeleine Davyová, ktorá Weilovú osobne poznala, v roku 1956 vydala prvú monografiu, venovanú tejto pozoruhodnej intelektuálke. Predhovor ku knižke napísal filozof Gabriel Marcel. Na ploche sto tridsiatich strán sa Davyová najprv venuje predstaveniu Simone Weilovej a jej životnému príbehu, v ďalších kapitolách s mimoriadnym citom rozoberá základné tematické okruhy, pojmy a smerovania Weilovej reflexie. Takisto uvádza citácie z Weilovej diela, o ktoré sa opiera vo svojom výklade. Davyovej monografia predstavuje fundovaný úvod do štúdia mimoriadne kvalitného mysliteľského diela Simone Weilovej, autorky, ktorá je v slovenskom povedomí ešte stále málo známa a ktorej hlboký duchovný rozmer si v súčasnej dobe najrozmanitejších kríz zaslúži, aby bol predmetom záujmu pre ľudí, hľadajúcich taký pohľad na tieto krízy, ktorý by im pomohol sformulovať skutočne prijateľné východiská.
Monografia je doplnená o vybrané texty Simone Weilovej.