Evitovky

Dita mala svoj život pod kontrolou. Milovala poriadok, jasné pravidlá a svet, v ktorom má všetko svoje miesto. Lenže potom prišla nehoda, ktorá jej v priebehu niekoľkých sekúnd vzala istotu, bezpečie aj predstavu o budúcnosti. Keď sa po dlhých týždňoch zotavovania pokúša znovu postaviť na vlastné nohy, do jej života vstupuje muž, na ktorého nedokáže prestať myslieť. Hasič Jakub bol pri nej v najhoršej chvíli jej života. A zdá sa, že osud ešte nepovedal posledné slovo. Obaja si nesú vlastné zranenia, vlastné pochybnosti aj vlastné tajomstvá. No niektoré stretnutia menia život viac než nehody a niektoré city prichádzajú práve vtedy, keď ich najmenej čakáme. Ukážka: PROLÓG Ešteže bolo leto. Teploty sa stabilne držali okolo tridsiatky a na to, aby bol človek oblečený, stačilo pár kúskov textilu. To jediné som si uvedomovala dokonale. Že je horúco a nech sa už stalo čokoľvek, lepšie je to pod slnečnými lúčmi ako pod vločkami snehu a v mraze. Hoci to trvalo už niekoľko minút a mne v skutočnosti nebolo zima, drkotalo ma. Vraj zo šoku. Dlhé sekundy som lovila v pamäti. Z akého šoku? Čo sa stalo? Veď som len išla z nákupov domov. Bezpečne som prešla cez Zbojskú. Ako vždy tam parkovali desiatky áut. Niekto sa išiel najesť, niekto len vystrieť si nohy a iný si vyšliapal krátku trasu k rozhľadni na kopci oproti. Nemala som rada ten úsek od Michalovej – Polhory k Tisovcu. Príliš veľa serpentín, žiaden signál na mobile. Pre prípad núdze to nebolo dobré. Vždy som mala slabý žalúdok a ako spolujazdec som si to akurát tak zakaždým odtrpela. Tentoraz som však bola v aute sama, šoférovala som svoju Kiu Soul, ročník 2013. Mala už čo-to za sebou. No milovala som to auto. Jeho krásnu béžovú farbu a príjemný interiér. Nikdy som nebola divoký šofér. Pravidlá v živote som mala rada a tie v cestnej premávke som dodržiavala s posvätnou úctou. Vždy som bola extrémne zodpovedný vodič. Keď som bezpečne prešla Tisovcom, vedela som, že do Muráňa je to len pár kilometrov a potom už pôjdem takmer rovinkou až do Revúcej. Vždy ma premohol pocit bezpečia, keď som míňala Muránsku Dlhú Lúku a v horizonte som videla obrysy mesta. Ako taký maják vyčnievali dva trinásťposchodové paneláky. Také naše dvojičky. Tak čo sa, dopekla, stalo? Nemohla som sa pohnúť. Neznášam pritom stiesnené priestory. Chytám z nich paniku. Moje dýchanie sa zrýchlilo. Vedela som, že panika sa blíži. Bolo skôr obdivuhodné, že sa nedostavila skôr. „Už to bude, slečna.“ Hlas, ktorý sa ozval blízko mňa, bol pokojný. Rozvážny. Upokojujúci. „Budete počuť nepríjemný zvuk, ale to len odpílime kusy plechu, ktoré nám bránia sa k vám dostať.“ Aké kusy plechu? Kde to, dočerta, som? Chcela som sa prudko pohnúť, aby som sa okolo seba obzrela. No nešlo to. Navyše mi niečo stekalo do očí. Žmurkala som, ale tá tekutina sa mi ešte viac rozmazala na mihalniciach. Čo sa stalo? Prečo takmer nič nevidím? Prečo cítim niečo mokré a lepkavé na hlave? „Ja vám nerozumiem,“ povedala som takmer šeptom a celkom určite trasľavým hlasom. Cítila som, ako sa mi oči zalievajú slzami a premiešavajú sa s tou tmavou tekutinou. Muž, ktorému patril ten príjemný hlas, položil ruku na moje rameno. Čas sa akoby na chvíľu zastavil. Len ten divný zápach visel vo vzduchu. Nafta, olej, pneumatiky. Všetko dokopy. A k tomu ešte niečo. Prach, horúce lúče slnka, hlina. A vrava. Postavy sa mi mihali pred očami. Počula som pokyny a videla blikať majáky. „Musíme vás vystrihnúť, slečna. Inak sa k vám nedostaneme. Nebojte sa, som tu pri vás,“ ubezpečil ma stále pokojným hlasom. Nebadane som prikývla. To bolo všetko, čo som dokázala spraviť. Čosi mi tlačilo na hruď a dýchalo sa mi ťažko. Ešte raz som prikývla. Hoci som stále nerozumela, čo sa deje. Ozval sa zvuk píly alebo brúsky a o chvíľu som cítila nepríjemný zápach rozrezaného plechu. Kus plechu sa pohol a tlak na hrudi sa uvoľnil. Až vtedy som si uvedomila, že mi naň celý čas tlačil airbag. Boli na ňom stopy krvi. Pravdepodobne mojej. Inštinktívne som si prešla jazykom po zuboch. Zdalo sa, že mi nechýbal ani jeden. To bola celkom dobrá správa. Zlá bola, že som ani len netušila, odkiaľ tá krv pochádza. A prečo som stredom tejto situácie. Zaostrila som zrak. Sedela som v aute. V mojom milovanom aute. Okolo neho koordinovane pobehovalo viacero ľudí. Hasičov. „Mala som haváriu?“ opýtala som sa náhle. Akoby som zrazu precitla. „Áno, slečna,“ odpovedal úprimne stále ten istý hasič. Znova ma začala chytať panika. Srdce mi divo bilo. „Volám sa Dita,“ vyhŕklo zo mňa. Akoby to v tej chvíli bolo dôležité. Vlaste bolo. Všetko, čo sa dialo, sa ma bytostne dotýkalo. Oslovenie slečna zo mňa robilo neutrálnu bytosť. Chcela som, aby to bolo osobnejšie. Aby mi niekto z tých ľudí povedal: „Neboj sa, Dita. Všetko bude dobré.“ Akoby mi ten hasič čítal myšlienky. „Nebojte sa, Dita,“ ubezpečil ma. „Vytiahneme vás von a zveríme zdravotníkom. Už bude dobre.“ „Nechcem, aby ste ma opustili!“ vykríkla som zdesene. Oči sa mi znova naplnili slzami. Potrebovala som ho pri sebe. Dodával mi odvahu a istotu. V tom chaose a strachu som sa ho chytila ako tej povestnej slamky. Nechcela som byť vo svojom strachu sama. „Budem pri vás, dokedy to len bude možné,“ ubezpečil ma. „A potom? Potom čo?“ Prepadalo ma zúfalstvo. No odpovede som sa už nedočkala. Plechy definitívne povolili. V priebehu niekoľkých sekúnd som dostala okolo krku spevňujúci golier a hneď nato ma bezpečne položili na nosidlá. Stále mnou lomcovala zima, hoci bol vzduch naďalej nepríjemne horúci a obloha jasná. Niekde v pozadí som započula kukučku. Príroda pokračovala v živote vlastným tempom. Len ten môj bol teraz výrazne narušený. Všetko ma bolelo a zároveň som nič necítila. Nevedela som, či dokážem hýbať rukami, nohami. Zároveň som sa bála vykonať test. Dať pokyn z mojej mysle, aby som pohla prstami na nohách. Strach bol silnejší. Nebola som pripravená na to, že som možno ochrnutá. Tak som len potichu ležala na nosidlách a slzy mi stekali po opálených lícach. Bola som na nákupoch. A na kávičke s kamarátkou. Mala som prísť do môjho dvojizbáku na prvom poschodí trojpodlažného činžiaka. Naliať si studenú limonádu, ktorú som mala nachystanú v chladničke. A vybaľovať nákup. Tešiť sa z doplnkov do domácnosti, nových handier a kabelky. Keď ma umiestnili do sanitky, môj posledný pohľad pred zavretím dverí smeroval k miestu nešťastia. Moje auto bolo na šrot a jedna jeho časť, tá, kde by obvykle sedel spolujazdec, bola zakliesnená pod kabínou červeného kamióna. Pozerala som sa na scénu pred sebou ako na miesto apokalypsy. Bolo to šrotovisko. „Toto som prežila?“ Nespoznávala som svoj hlas. Tentoraz bol bez náznaku paniky alebo plaču. Bol pevný. Len trochu neveriaci. „Áno, slečna.“ Tentoraz patril hlas žene. Milej bacuľatej sestričke alebo doktorke. Jednoducho záchranárke. To som nevedela s istotou povedať. „Mali ste ohromné šťastie.“ „A niekto iný...?“ Bála som sa vysloviť to slovo. Bála som sa odpovede. Strach sa mi bez pozvania votrel do života. „Nikto iný. Len vy a šofér kamióna. Ani jemu sa nič nestalo.“ „Vďaka Bohu,“ zašepkala som vďačne. Zavrela som oči. Chcelo sa mi spať. A potom sa zobudiť a zistiť, že to bol len sen. V hlave sa mi ako ozvena opakovala posledná veta: ... ani jemu sa nič nestalo...

Odletela na dovolenku, aby zabudla na neveru svojho manžela. Vrátiť sa mala s čistou hlavou. Namiesto toho sa jej život ešte viac skomplikoval. Laura stojí pred rozhodnutím, ktoré by nechcela riešiť žiadna žena. Doma ju čaká muž, s ktorým plánovala stráviť celý život. Na druhom konci sveta stretne niekoho, kto v nej prebudí city, na ktoré už takmer zabudla. Lenže minulosť sa nedá nechať doma v kufri. Keď ju dobehne realita, Laura bude musieť zistiť, či sa dá odpustiť zrada, a či je možné začať odznova. Dojímavý román o láske, druhých šanciach a rozhodnutiach, ktoré dokážu zmeniť celý život. Ukážka: Niečo sa so mnou deje, keď kráčam uličkami popri krásnych starých koloniálnych domoch s ich detailným zdobením a so záhradami plnými tropických kvetov. Nálada sa mi začína zlepšovať. Slnko svieti, okolo mňa je bledomodrá obloha a cítim oceán. Zhlboka sa nadýchnem a cítim sa slobodne. Tak slobodne ako pod vodou, keď som prvýkrát robila ponor v otvorenom mori. Naozaj sa chcem ísť opäť potápať. Nič mi v tom nebráni. Dobre, mala by som sa snažiť aj trochu pracovať. A určite musím zavolať Becky. Sľubujem si, že jej a rodičom zavolám hneď, ako sa vrátim domov. Domov? Vybuchnem do smiechu. No, v istom zmysle to tak na chvíľu je. Kúpim si spodnú bielizeň, plážové šaty a, čo tam po tom, aj nové bikiny, tentoraz červené. Možno dnes pôjdem na pláž. Prečo nie, však? Zamierim do obchodu a kúpim zásobu čistiacich prostriedkov. Kúpim aj ovocie, cereálie a pár drobností. Nechcem byť príživník. Len čo sa budem cítiť dosť pohodlne opýtať sa Carmen, ponúknem sa aj s varením. Pomyslím na Erica, ako sa lenivo váľa na pohovke, a na chvíľu mi jej je ľúto. Chodí do práce a potom príde domov, kde varí pre všetkých. Zamyslím sa, či jej pomáha aj niekto iný z rodiny. Nie div, že nemá čas na upratovanie. Keď sa vrátim do domu, po nikom nie je ani stopy, ale dvere sú otvorené. Vytiahnem telefón s úmyslom zavolať Becky a rodičom, ale keďže mi dochádza batéria, rozhodnem sa napísať im esemesky. Trochu zbabelé, ale sľubujem, že im zavolám, keď dostanem nabíjačku z kufra. Zavolala som na letisko a povedali mi, že mi batožinu doručia zajtra. Okrem pár esemesiek som sa s rodičmi nekontaktovala dva týždne. Neboli presvedčení, že bol dobrý nápad ísť preč s Marty. Nikdy ju nepovažovali za obzvlášť dobrú spoločnosť, už od čias, keď sa nevrátila z Ibizy. Vždy bola svojrázna, cool, ale trochu pochybná. Fajčila, farbila si vlasy a robila si, čo chcela, pre mňa bola rozhodne najlepšia kamarátka. Chudera Marty. Asi to celé zvalia na ňu, ale čoskoro im to vysvetlím. Odložím telefón, vybalím nákup a pustím sa do upratovania. Najprv umyjem podlahu v kuchyni, upracem riad z raňajok po Javierovi a Ericovi a potom sa pustím do obývačky. Okrem prachu, špiny a nečistôt to nie je také zlé. Aspoň nie je zasypaná špinavým riadom ako kuchyňa. Keď je to hotové, idem hore do kúpeľne a čistím ju, kým sa sanita nezačne lesknúť. Potom sa pustím do svojej izby. Vrstva prachu je taká hrubá, že vsakuje do špongie, takže ju po chvíli musím vymeniť za novú. Vyčistím zrkadlo a okno, vyleštím drevené komody, toaletný stolík a čelo postele. Pozametám a umyjem podlahu. A potom otvorím okno. Teplý vzduch prúdi dnu a spokojne si vzdychnem. Opriem sa lakťami o parapet. Záhrada je stále ako jedno veľké smetisko, pomyslím si, keď sa na ňu dívam. Zaujíma ma, koľko práce by to bolo, keby som ju chcela dať do poriadku. Tento dom by bol taký krásny, keby sa oň niekto naozaj postaral. Nikdy som nebola záhradníčka, ale som si istá, že dokážem upratať odpadky a pokosiť trávu. Možno sa na to niekedy dám, ale nie skôr, než pôjdem na pláž. Čaká ma poriadna prechádzka, čo v popoludňajšej horúčave nebude žiadna zábava, ale na konci to bude stáť za to. Vyjdem z izby a načúvam. Nič. Odložím čistiace prostriedky do práčovne, ktorú som konečne našla, potom vysypem koše a vynesiem odpadky do kontajnerov na ulici. Oprášim si ruky a otočím sa naspäť, keď mi pohľad vyletí k odkvapom domu. Leo sa vykláňa z okna podkrovnej izby, jeho opálené lakte sa opierajú o parapet. Usmievam sa a zamávam naňho. Vyzerá trochu pobavene, lenivo zdvihne prsty a zamáva naspäť. „Chceš kávu? Idem do tej kaviarne,“ poviem impulzívne. Vôbec som to neplánovala, ale ak ho to prinúti zísť a porozprávať sa so mnou… Pokrčí plecami a potom kývne. „Super. O chvíľu som späť.“ Usmievam sa pre seba, keď sa vrátim dnu a nájdem peňaženku. Som späť o desať minút a Leo sa medzitým presťahoval na gauč v záhrade. „Čo robíte, keď prší?“ spýtam sa zamračene, keď za sebou zavriem bránu. „Presunieme sa na verandu, ak sa nám chce.“ Mykne hlavou nabok. Je tam malá krytá veranda zdobená klasickým vyrezávaním. Biely náter sa lúpe po rokoch zanedbania. „Premýšľal si niekedy o tom, že by ste z tohto domu spravili penzión?“ Podám mu kávu a sadnem si do jedného z kresiel. Odfrkne si. „Myslíš si, že vyzerám ako niekto, kto by dobre vychádzal s turistami?“ „So mnou vychádzaš celkom dobre.“ Pozerá na mňa cez privreté oči dlhú chvíľu a ja sa silou vôle snažím nečervenať sa. „Ty si iná.“ „Robil si sprievodcu na tých malých vláčikoch,“ upozorním ho a dôkladne si ho obzerám. Prezliekol sa do šortiek a košele a vlasy má stále mokré po sprche. Sústreď sa! „To bolo iné,“ zmení taktiku. „Prečo iné? Mohol by si tým zarobiť slušné peniaze.“ „Zabúdaš na moju švagrinú.“ Odpíjam si z kávy. „Na tú by som nikdy nemohla zabudnúť,“ poviem nevinne. Zdvihne na mňa obočie. „V každom prípade, nepridala by sa? Mohla by variť to pollo s ryžou ako svoju špecialitu.“ „Arroz con pollo?“ spýta sa pobavene. „Snažila sa na teba zapôsobiť?“ „Na mňa?“ Odfrknem. „Nerob si srandu. Uvarila to pre Javiera, samozrejme.“ „Ach.“ Pofúka si kávu, aby si ju ochladil. „Hej. Aj tebe predsa nechala.“ Prikývne a odpije si. Všímam si, že sa oholil. Ľahnem si na bok v kresle, hlavu opriem o operadlo a zapozerám sa hore. Užívam si, ako nám nad hlavami pomaly plynú oblaky. Po chvíli Leo vstane a niečo zamrmle o jedle. Sledujem jeho odchádzajúci chrbát, keď prechádza záhradou do domu. O pár minút počujem pípnutie mikrovlnky. „Kde je pes?“ spýtam sa zvedavo, keď sa vráti s miskou ohriateho jedla. „Eric ho vzal do práce.“ „Eric šiel do práce?“ spýtam sa prekvapene. „Čo robí?“ „Dnes pracuje na nejakých lodiach na Summerland Key.“ To je vedľajší ostrov. „Udržiava ich čisté a také veci. Javier mu pomáha.“ „Ach. To je fajn.“ Sledujem, ako sa pustí do jedenia. Pozrie na mňa a uvedomím si, že zízam. „Vychádzajú spolu dobre?“ spýtam sa narýchlo. „Celkom dobre,“ odpovie medzi hltmi. „Prepáč, mala by som ťa nechať jesť.“ Vrátim sa k sledovaniu oblakov a jemne hojdám nohami, kým mi žabky nezačnú byť voľné. Vyzujem si ich. „Hovorila si s manželom?“ Leova otázka ma prekvapí. Pozriem sa na neho. Stále je, oči má upreté na jedlo. „Áno.“ Kývne, ale nepozerá sa na mňa, tak otočím hlavu späť k oblohe. „Nebol veľmi šťastný.“ Nič, a potom: „Hmm…“ Znova sa na neho pozriem. „Tak mu treba, nie?“ Dá si ešte jeden hlt a potom položí misku na zem. „Hej, nechceš ísť so mnou na pláž?“ spýtam sa impulzívne. „Kedy?“ „Teraz?“ „Ehm…“ „Máš niečo lepšie na práci?“ poviem rýchlo, lebo vidím, že váha. Pokrčí plecami. Robí to často. „Vlastne ani nie.“ „Super!“ Posadím sa a usmejem sa naňho. Poškriabe sa na brade. „Na ktorú chceš ísť?“ „Higgs Beach?“ Tá sa zdá ako hlavná a iné nepoznám. „Nie.“ Rozhodne pokrúti hlavou. „Choď si vziať veci.“ Kývne smerom k domu. Čo to znamená? Berie ma niekam inam? Nezaujíma ma to, pokiaľ ide so mnou. Jupí! „Vezmi dva plážové uteráky zo skrinky,“ zavolá Leo hore schodmi. „Dobre!“ odpoviem cestou po ne a urobím, čo mi hovorí. Skrinka vonia rokmi, ale nie je to nepríjemná vôňa. Je plná bielizne, ale plážové uteráky sú len tak nahádzané, tak vezmem dva a ponáhľam sa do izby prezliecť sa do bikín. Leo sa opiera o stenu naspodku schodov. „Pripravená?“ spýta sa s úsmevom. Zdvihne kľúče od auta zo stolíka vedľa seba, odrazí sa od steny a lenivo kráča ku dverám. Auto má zaparkované na ulici pred domom. Vôňa kože sa rozlieva celým autom a v priestore pod nohami je piesok. Predstavujem si, ako sa mu tu už roky zbierajú zrnká piesku, ktoré sa zapatrošili a postupne sa stali neoddeliteľnou súčasťou auta. Nahne sa k odkladaciemu boxu a otvorí ho tak, že mi padne na kolená. Vytiahne čierne slnečné okuliare, nasadí si ich a box zavrie, prstami sa pritom dotkne mojich nôh. Stále som napätá z jeho dotyku, aj keď už naštartoval a odrazil sa od obrubníka. Auto má manuálnu prevodovku a ja stále pokukujem na tmavé chĺpky na jeho rukách, keď radí. Našťastie mám vlastné slnečné okuliare, takže sa mi ľahko špehuje, ale po chvíli sa donútim pozerať z okna, kým si všimne, že ho sledujem.

Lea už neverí na rozprávky. Vie, že keď sa raz niečo zlomí, nezlepí sa to len tak. Naučila sa spoliehať sama na seba a svoje srdce drží pod kontrolou. Keď sa jej kamarátke rozpadne vzťah, odchádzajú spolu do Talianska, aby si liečili rany a na chvíľu zabudli na všetko, čo bolí. Lenže práve tam, ďaleko od reality, sa objaví niekto, kto jej pokoj nečakane naruší. A Lea zistí, že niektoré stretnutia sa nedajú naplánovať a už vôbec nie zastaviť. Ivana Holíková prináša romantický, emotívny a miestami iskrivý príbeh o ženách, ktoré sa učia znovu dôverovať. Sebe, životu aj láske. O priateľstve, ktoré drží nad vodou, a o citoch, ktoré prídu vtedy, keď ich najmenej čakáme. „Potom sa jedného dňa zobudí a nebude mať v hrudi pocit, že ju niekto dobodal. Zhlboka sa nadýchne a od srdca sa usmeje. To bude deň nových začiatkov.“

Silný príbeh o dvoch ľuďoch, ktorým život poriadne premiešal karty. Dominik prišiel o matku svojho syna a odvtedy verí, že láska už nemá miesto v jeho svete. Olivia, večná optimistka s ružovými vlasmi a talentom miešať sa do osudov iných zasa tvrdí, že v bytovke existuje byt, ktorý prináša lásku každému, kto sa doň nasťahuje. Keď sa ich cesty skrížia, začína sa príbeh plný iskrenia, humoru aj bolestí, ktoré si dvaja úplne rozdielni susedia nosia v sebe. „Zostaň nablízku“ je romantický román o hojení starých rán, druhých šanciach a nečakanom šťastí, ktoré príde práve vtedy, keď naň prestaneme veriť.

Aké tajomstvá skrývajú ženy za zatvorenými dverami? Čo sa stane, keď sa šesť žien a jeden muž ocitnú pod jednou strechou? A čo všetko vypláva na povrch, keď sa lásky zamotajú, túžby vzplanú a pravda sa hlási o slovo? Šesť žien, šesť rôznych životov – navonok obyčajné, no pod povrchom plné vášní, klebiet a nevypovedaných právd. A medzi nimi muž, ktorý im vstupuje do života možno nechtiac, možno cielene – ale vždy tak, že veci už nikdy nezostanú rovnaké. Nevšedné lásky, zradné klamstvá, skryté túžby a odhalenia, ktoré nikto nečakal. A muž, ktorý môže byť pre jednu spásou, pre druhú pohromou a pre všetky výzvou, ktorej sa už nedá vyhnúť. Lebo ženské tajomstvá sú ako iskry – a niekedy stačí jediný muž, aby z nich vyšľahol požiar. „Bozkával ju tak spaľujúco, až sa tá žiara zhmotňovala a presvecovala všetky jej tmavé zákutia.“

„Novinka od autorky, ktorá pozná ženské duše ako svoje ponožky.“ Lucia má dve dcéry, dvoch bývalých manželov, jednu urnu a jeden malý byt, kde sa každé ráno cvičí, varí, plače aj smeje. Je rozvedená. A vdova. A mama. A predavačka. A občas aj terapeutka pre kamarátky, ktoré samy riešia neverných manželov, alkoholikov, dospievajúce deti alebo vlastnú pleť po štyridsiatke. Moji traja muži nie sú len o mužoch. Sú o živote, ktorý nejde podľa scenára. O stratách, ktoré zabolia, a o chvíľach, ktoré držia nad vodou. O priateľstve, čo pretrvá aj za hrob – doslova. A o tom, že aj keď vás život párkrát prefacká, nakoniec si otvoríte víno, pustíte podcast o viktoriánskych vraždách a poviete si: „Dobre, ešte to dám.“ Pre všetky ženy, ktoré milujú život – aj keď im občas lezie krkom. --- „Tri roky bez Maja, rok bez Alenky. Srdce je stále zlomené. A napriek tomu každé ráno vstanem, nachystám raňajky, odveziem deti a fungujem. Lebo ženy to tak robia. Aj keď majú krídla polámané, stále lietajú. Na metle, ak treba.“

Sabina si vždy myslela, že Paríž je mesto lásky, slobody a splnených snov. No keď sa rozhodne opustiť Slovensko a vycestovať za prácou au-pairky, zisťuje, že realita vo veľkomeste je celkom iná. Namiesto romantiky ju čaká náročná rodina, rozmaznané deti a každodenný boj s cudzím jazykom. Naivné predstavy sa rýchlo rozplývajú a Sabina musí nájsť silu prežiť v cudzom svete. Odváži sa však snívať ďalej – o láske, o lepšom živote, o slobode. Medzitým ju doma čaká Cyril, jej prvá veľká láska, a ich vzťah na diaľku dostáva poriadne zabrať. Podarí sa Sabine zvládnuť samotu, ťažké začiatky a naplniť si sen o živote v Paríži? Alebo sa vráti domov s pocitom prehry? Román Sama v cudzom meste je pútavý príbeh plný emócií, humoru, nádeje aj sklamania, ktorý ukazuje, aké ťažké, ale aj krásne je hľadať si svoje miesto vo svete. Kniha pre všetky ženy, ktoré túžia po zmene, ktoré sa nebáli vyjsť zo svojej komfortnej zóny a ktoré vedia, že každý začiatok je ťažký, ale stojí za to.

Evitovka Čarovná zima prináša zbierku poviedok o láske, ktorá prichádza v tých najmenej očakávaných chvíľach a v najrôznejších podobách. Sympatické ženské postavy hľadajú pravé city alebo ich nečakane objavia v rozličných životných situáciách – v mladosti, v zrelosti, v nádeji aj po sklamaniach. Každá poviedka odhaľuje príbeh plný dobrodružstva, vášne a láskavého humoru, ktorý dokáže rozohriať srdce aj v najchladnejšom zimnom čase. Nečakané pointy a hlboké emócie dodávajú každej stránke nádych čara a radosti, pričom nechýba ani štipka nostalgie. Čarovná zima je pozvánkou do sveta, kde láska vždy nájde svoju cestu – nech už je akokoľvek komplikovaná či bláznivá. Autorky: Trojicu najobľúbenejších autoriek evitoviek, Ivanu Popluhárovú, Tatianu Brezinskú a Petru Hederovú v poviedkovej knihe dopĺňajú prvotiny nových autoriek Elišky Horskej, Mii Laurent a Lívie Kráľovej.

Príbeh tejto evitovky je z nášho storočia, ale bol by rovnako vzrušujúci a neodolateľný aj v čase, keď žilo Dievča s perlovou náušnicou z obrazu holandského majstra Jana Vermeera, na ktoré sa hlavná hrdinka neskutočne podobá . Ona bola presvedčená, že pre neho nie je dosť dobrá. On si myslel, že je pre neho nedostupná. Obaja skrývali rodinné tajomstvá. Obaja milovali svoju prácu, ktorá ich rovnako zbližovala, ako aj rozdeľovala. Bola mu múzou, on jej bohom. Vzájomne po sebe túžili, trápili sa aj sa stratili. A keď sa našli... už boli obaja iní.

Záverečná časť trilógie (Pod provensalským nebom, Cestou do Paríža) o vznikajúcej láske medzi Linou a Michalom sa tentoraz začína doma na Slovensku, v malebnom prostredí Banskej Štiavnice. Práve tu dôjde na prvé vážne úvahy o spoločnej budúcnosti a bývaní. Leto sa už skončilo, ale jeseň je dokonalá a láka na ďalšie výlety. Srdcovou záležitosťou je Francúzsko, a tak do úvahy prichádza návrat do krajiny galského kohúta. Kam presne, v akej zostave a čo všetko dovolenka prinesie, ponúkne tretia časť ich príbehu.

Eva sa vyberie s kamarátkami na dlho očakávanú dovolenku do Talianska. Jej snom je užiť si more a slnko, oddýchnuť si od reálneho života a načerpať nové sily. Všetko sa však zmení už počas prvej noci. Náhodne natrafí na muža, ktorý jej vyrazí dych, a Eva nedokáže uveriť tomu, že by mohol byť skutočný. „Poznám tohto chlapa necelých pätnásť minút a už teraz je mi jasné, že toto bude láska ako hrom alebo otrasne zlomené srdce,“ pomyslela si, keď ho spoznala. A vôbec nebola ďaleko od pravdy...

Talentovaná huslistka Martina vychováva sama dcéru Dominiku, ale po sklamaní už neverí na lásku. Potom stretne Martina a roky pokojného a vyrovnaného vnútorného života vystriedajú všetky príchute začínajúceho sa vzťahu. Dni, ktoré plynuli, sa zmenia na dni, ktoré letia, míňajú sa ako bláznivé, v smiechu, v nahote, v ťažkých debatách a v mĺkvych chvíľach, keď mu púšťa hudbu. Idylka však žiaľ netrvá dlho a začnú sa diať veci, ktoré nikto ani vo sne nečakal.

Introvertka Vanesa sa v klebetnom ženskom kolektíve cíti ako piate koleso na voze. Žije obyčajný každodenný život bez vzrušujúcich zážitkov, o ktoré by sa chcela podeliť s ostatnými. Aby zvýšila svoju popularitu a neprišla o jediné kamarátky, ktoré má, uchýli sa ku klamstvu. Lenže lož má krátke nohy a kolegyne onedlho začnú tušiť, že na Vanesinom príbehu niečo nesedí. Ako sa Vanesa z klamstva vymotá a bude jej ešte vôbec niekto veriť?

Voľné pokračovanie bestselleru Pod provensalským nebom. Čerstvo rozídená Lina sa na zotavovacej dovolenke v južnom Francúzsku zoznámi so sympatickým Michalom, ktorý tam zas zavítal na rozlúčku so slobodou. Strávia spolu niekoľko dní spoznávaním krás Provensalska, ale hlavne spoznávaním sa navzájom. Láska dostane voľný priechod a nečakane pokračuje ďalším pobytom vo Francúzsku po ceste do Paríža. Malebné mestečká, zámky, záhrady a hotely prinesú nové situácie, ktoré ich dvoch nielen ešte viac zblížia, ale ponúknu aj zábavné momenty. Najmä, keď na výlete po Francúzsku budú mať spoločnosť.

Adela sa nechtiac dostala do situácie, z ktorej niet úniku. Celý jej život sa otriasa v základoch, keď podľahne nielen nesprávnemu mužovi, ale aj alkoholu a sama si už nedokáže poradiť. Príde o všetko, alebo zabojuje a bude opäť žiť naplno?

Eliška dostáva od neznámeho ctiteľa kytice, ktoré v novootvorenom kvetinárstve viaže floristka Marika. Súkromný detektív Roman žije svoj dobrodružný život v odľahlej dedinke na juhu Slovenska. Mladý manželský pár s dvomi malými deťmi prechádza krízou, ktorá smeruje k rozvodu. Osudy celkom odlišných ľudí sa v istom momente neuveriteľne poprepájajú. Svet je skutočne menší, než sa zdá a žiadne náhody neexistujú.