Žena, ktorá podľahla

Táto kniha bola hádam moja prvá evitovka. Páčia sa mi tieto kabelkové knihy. Aj keď “vďaka” ich rozmerom stihnete knihu prečítať skôr, než sa ocitne v kabelke.

Adela je žena, ktorá podľahla…nielen mužovi. A haló, ako alkohol fakt nie je riešenie. Adela pred Samom bola úplne super. Adela po Samovi bola troska. A ten rozdiel bol sakra viditeľný. Autorka striedala tieto dve životné obdobia, čím bol príbeh ešte pútavejší.
Mala som na Adelu zlosť. Aj na Sama! Potom aj na ďalších, ktorí len súdili a nepomohli. Neskôr som bidnicu Adelu aj ľutovala. Aj som sa ju snažila pochopiť a veriť, že to hádam zvládne.
Ale som rada za ten epilóg. Nezažila som nič z toho, čo postavy v tejto knihe, preto sa neviem vžiť do ich ozajstných pocitov, lebo aj keď to je fikcia, je príliš skutočná. Myslím si, že je mnoho reálnych žien, ktoré sa potýkajú s týmto problémom nech už spúšťačom bolo čokoľvek.

Myslela som, že pôjde o klišé romantiku. Omyl! Toto bolo naozaj silné. Bolo to dramatické, depresívne, ťaživé, pochmúrne, ľútostivé ale bola tam aj nádej, ktorú som prežívala počas čítania. Tento rozsahom skromný príbeh vie zanechať veľkú emóciu.

…príjemné, oddychové, neodolateľné…

Žena, ktorá podľahla je knihou z edície Evitovky. Priznávam, knihy tohto typu sú podľa mňa pre staršie generácie. Také o živote, nič prevratné- akoby sme sa pozerali susedom “do hrnca” alebo v príbehoch vidíme sami seba. Ja som asi dušou tínedžer, pretože Evitovky mi nesedia, napriek tomu som chcela ochutnať z tvorby Ivany Popluhárovej. Je mladá a na sociálnych sieťach sa jej knihy objavujú pomerne často. Svoju zvedavosť, čo sa týka kníh, neviem a vlastne ani nechcem krotiť… a tak som čítala, po fakt dlhom čase, Evitovku.

Hlavnou hrdinkou je Adela a hneď v úvode sa neukáže v lichotivom svetle. Kapitoly sú krátke, preskakujeme v časovom období dvoch rokov, počas ktorých sa Adele zmení život o stoosemdesiat stupňov. A my, čitatelia, to sledujeme ako film v kine, z prvej rady. Nechýbajú ani pukance, no občas sa ich lahodná maslová chuť zmení na horkú, pripálenú a nestačíte sa diviť kde sa to tam vzalo. To vôbec nemyslím v zlom. Adela má úspešnú kariéru, práca ju baví, ale nie je úplne spokojná. K šťastiu jej chýba láska. Zamiluje sa, bezhlavo, celou dušou, no myslím, že väčšina žien s ňou pochopenie nemá. Ja teda rozhodne nie. To však neznamená, že ju ako postavu/ženu súdim. Je veľmi autentická, skutočná, pretože hej, keď miluje žena, väčšinou je to tak, že kvôli láske ide všetko bokom. Adela svoje neustále čakania na ukradnutú chvíľku pozornosti kráti pohárikom, občas fľašou, či dokonca niekoľkými. Je slabá? Možno. Je však zúfalá a zúfalí ľudia robia hlúpe rozhodnutia.

Adela je žena, ktorá podľahla. Názov vystihuje do bodky celý dej. Dokonca dvojnásobne. Podľahla kúzlu charizmatického, ale narcistického a sebeckého muža, klamára a egoistu. Podľahla aj svojmu zúfalstvu a riešila ho alkoholom. Vedela, do čoho ide, vedela, ako to dopadne, pretože poznala samú seba, napriek tomu neodolala. Mňa osobne najviac zamrzelo, ako sa Adela správala v nemocnici, keď ju kamarátka najviac potrebovala. Nedostalo sa jej opory, len pocitu zahanbenia. A Adela sa ešte cítila ukrivdene. Počas dvoch rokov sme videli, ako sa jedno klamstvo obaľuje ďalším, ako sa za jedno zlé rozhodnutie, podľahnutie dokáže človek opustiť, zničiť si život, prácu, priateľstvá…

Ivana píše jednoducho, s citom, dáva dôraz na to podstatné v príbehu, žiadne omáčky a vaty. Knižka je útla, číta sa rýchlo a napriek tomu nie celkom ľahko. A ja… ja sa bez obáv pustím do ďalších Popluhárovej príbehov.