MAFRA Slovakia a.s.

Na Slovensku sa nachádza vyše 400 kaštieľov a zámkov. Do tejto knihy sme vybrali 35 z nich – tie, za ktorými stoja najzaujímavejšie osudy, najprekvapivejšie zvraty a príbehy, ktoré sa čítajú jedným dychom. Kto tu prežil veľkú lásku? Kto prišiel o majetok, meno aj pokoj? Ktorá grófka odmietla odísť zo svojho sveta a ktorý kaštieľ sa stal miestom, kde sa rozhodovalo o budúcnosti krajiny? Slovenské zámky a kaštiele poznajú príbehy, ktoré by si zaslúžili vlastný román. V ich salónoch sa prijímali vzácni hostia, uzatvárali manželstvá, plánovali prestavby, riešili dlhy, dedičstvá aj rodinné spory. Niekde zostali po majiteľoch nádherné knižnice, parky a umelecké zbierky, inde len torzá slávy, staré fotografie a spomienky, ktoré sa zachovali v miestnych rozprávaniach. Táto kniha vás zavedie do sídiel, kde sa veľká história stretáva s úplne osobnými osudmi. Spoznáte mocné rody, výnimočné ženy, výstredných pánov, prezidentské návštevy, lásky s trpkou príchuťou aj škandály, ktoré sa kedysi držali pod zámkou. Každý príbeh odhaľuje iný kúsok Slovenska: noblesný, dramatický, zraniteľný aj prekvapivo živý. Je to pozvanie na cesty na miesta, okolo ktorých často prechádzame bez tušenia, čo všetko sa v nich odohralo. A možno aj dôvod vybrať sa tam osobne. V knihe nájdete aj tipy na výlety v okolí, aby sa z čítania ľahko stal plán na víkend.

Dita mala svoj život pod kontrolou. Milovala poriadok, jasné pravidlá a svet, v ktorom má všetko svoje miesto. Lenže potom prišla nehoda, ktorá jej v priebehu niekoľkých sekúnd vzala istotu, bezpečie aj predstavu o budúcnosti. Keď sa po dlhých týždňoch zotavovania pokúša znovu postaviť na vlastné nohy, do jej života vstupuje muž, na ktorého nedokáže prestať myslieť. Hasič Jakub bol pri nej v najhoršej chvíli jej života. A zdá sa, že osud ešte nepovedal posledné slovo. Obaja si nesú vlastné zranenia, vlastné pochybnosti aj vlastné tajomstvá. No niektoré stretnutia menia život viac než nehody a niektoré city prichádzajú práve vtedy, keď ich najmenej čakáme. Ukážka: PROLÓG Ešteže bolo leto. Teploty sa stabilne držali okolo tridsiatky a na to, aby bol človek oblečený, stačilo pár kúskov textilu. To jediné som si uvedomovala dokonale. Že je horúco a nech sa už stalo čokoľvek, lepšie je to pod slnečnými lúčmi ako pod vločkami snehu a v mraze. Hoci to trvalo už niekoľko minút a mne v skutočnosti nebolo zima, drkotalo ma. Vraj zo šoku. Dlhé sekundy som lovila v pamäti. Z akého šoku? Čo sa stalo? Veď som len išla z nákupov domov. Bezpečne som prešla cez Zbojskú. Ako vždy tam parkovali desiatky áut. Niekto sa išiel najesť, niekto len vystrieť si nohy a iný si vyšliapal krátku trasu k rozhľadni na kopci oproti. Nemala som rada ten úsek od Michalovej – Polhory k Tisovcu. Príliš veľa serpentín, žiaden signál na mobile. Pre prípad núdze to nebolo dobré. Vždy som mala slabý žalúdok a ako spolujazdec som si to akurát tak zakaždým odtrpela. Tentoraz som však bola v aute sama, šoférovala som svoju Kiu Soul, ročník 2013. Mala už čo-to za sebou. No milovala som to auto. Jeho krásnu béžovú farbu a príjemný interiér. Nikdy som nebola divoký šofér. Pravidlá v živote som mala rada a tie v cestnej premávke som dodržiavala s posvätnou úctou. Vždy som bola extrémne zodpovedný vodič. Keď som bezpečne prešla Tisovcom, vedela som, že do Muráňa je to len pár kilometrov a potom už pôjdem takmer rovinkou až do Revúcej. Vždy ma premohol pocit bezpečia, keď som míňala Muránsku Dlhú Lúku a v horizonte som videla obrysy mesta. Ako taký maják vyčnievali dva trinásťposchodové paneláky. Také naše dvojičky. Tak čo sa, dopekla, stalo? Nemohla som sa pohnúť. Neznášam pritom stiesnené priestory. Chytám z nich paniku. Moje dýchanie sa zrýchlilo. Vedela som, že panika sa blíži. Bolo skôr obdivuhodné, že sa nedostavila skôr. „Už to bude, slečna.“ Hlas, ktorý sa ozval blízko mňa, bol pokojný. Rozvážny. Upokojujúci. „Budete počuť nepríjemný zvuk, ale to len odpílime kusy plechu, ktoré nám bránia sa k vám dostať.“ Aké kusy plechu? Kde to, dočerta, som? Chcela som sa prudko pohnúť, aby som sa okolo seba obzrela. No nešlo to. Navyše mi niečo stekalo do očí. Žmurkala som, ale tá tekutina sa mi ešte viac rozmazala na mihalniciach. Čo sa stalo? Prečo takmer nič nevidím? Prečo cítim niečo mokré a lepkavé na hlave? „Ja vám nerozumiem,“ povedala som takmer šeptom a celkom určite trasľavým hlasom. Cítila som, ako sa mi oči zalievajú slzami a premiešavajú sa s tou tmavou tekutinou. Muž, ktorému patril ten príjemný hlas, položil ruku na moje rameno. Čas sa akoby na chvíľu zastavil. Len ten divný zápach visel vo vzduchu. Nafta, olej, pneumatiky. Všetko dokopy. A k tomu ešte niečo. Prach, horúce lúče slnka, hlina. A vrava. Postavy sa mi mihali pred očami. Počula som pokyny a videla blikať majáky. „Musíme vás vystrihnúť, slečna. Inak sa k vám nedostaneme. Nebojte sa, som tu pri vás,“ ubezpečil ma stále pokojným hlasom. Nebadane som prikývla. To bolo všetko, čo som dokázala spraviť. Čosi mi tlačilo na hruď a dýchalo sa mi ťažko. Ešte raz som prikývla. Hoci som stále nerozumela, čo sa deje. Ozval sa zvuk píly alebo brúsky a o chvíľu som cítila nepríjemný zápach rozrezaného plechu. Kus plechu sa pohol a tlak na hrudi sa uvoľnil. Až vtedy som si uvedomila, že mi naň celý čas tlačil airbag. Boli na ňom stopy krvi. Pravdepodobne mojej. Inštinktívne som si prešla jazykom po zuboch. Zdalo sa, že mi nechýbal ani jeden. To bola celkom dobrá správa. Zlá bola, že som ani len netušila, odkiaľ tá krv pochádza. A prečo som stredom tejto situácie. Zaostrila som zrak. Sedela som v aute. V mojom milovanom aute. Okolo neho koordinovane pobehovalo viacero ľudí. Hasičov. „Mala som haváriu?“ opýtala som sa náhle. Akoby som zrazu precitla. „Áno, slečna,“ odpovedal úprimne stále ten istý hasič. Znova ma začala chytať panika. Srdce mi divo bilo. „Volám sa Dita,“ vyhŕklo zo mňa. Akoby to v tej chvíli bolo dôležité. Vlaste bolo. Všetko, čo sa dialo, sa ma bytostne dotýkalo. Oslovenie slečna zo mňa robilo neutrálnu bytosť. Chcela som, aby to bolo osobnejšie. Aby mi niekto z tých ľudí povedal: „Neboj sa, Dita. Všetko bude dobré.“ Akoby mi ten hasič čítal myšlienky. „Nebojte sa, Dita,“ ubezpečil ma. „Vytiahneme vás von a zveríme zdravotníkom. Už bude dobre.“ „Nechcem, aby ste ma opustili!“ vykríkla som zdesene. Oči sa mi znova naplnili slzami. Potrebovala som ho pri sebe. Dodával mi odvahu a istotu. V tom chaose a strachu som sa ho chytila ako tej povestnej slamky. Nechcela som byť vo svojom strachu sama. „Budem pri vás, dokedy to len bude možné,“ ubezpečil ma. „A potom? Potom čo?“ Prepadalo ma zúfalstvo. No odpovede som sa už nedočkala. Plechy definitívne povolili. V priebehu niekoľkých sekúnd som dostala okolo krku spevňujúci golier a hneď nato ma bezpečne položili na nosidlá. Stále mnou lomcovala zima, hoci bol vzduch naďalej nepríjemne horúci a obloha jasná. Niekde v pozadí som započula kukučku. Príroda pokračovala v živote vlastným tempom. Len ten môj bol teraz výrazne narušený. Všetko ma bolelo a zároveň som nič necítila. Nevedela som, či dokážem hýbať rukami, nohami. Zároveň som sa bála vykonať test. Dať pokyn z mojej mysle, aby som pohla prstami na nohách. Strach bol silnejší. Nebola som pripravená na to, že som možno ochrnutá. Tak som len potichu ležala na nosidlách a slzy mi stekali po opálených lícach. Bola som na nákupoch. A na kávičke s kamarátkou. Mala som prísť do môjho dvojizbáku na prvom poschodí trojpodlažného činžiaka. Naliať si studenú limonádu, ktorú som mala nachystanú v chladničke. A vybaľovať nákup. Tešiť sa z doplnkov do domácnosti, nových handier a kabelky. Keď ma umiestnili do sanitky, môj posledný pohľad pred zavretím dverí smeroval k miestu nešťastia. Moje auto bolo na šrot a jedna jeho časť, tá, kde by obvykle sedel spolujazdec, bola zakliesnená pod kabínou červeného kamióna. Pozerala som sa na scénu pred sebou ako na miesto apokalypsy. Bolo to šrotovisko. „Toto som prežila?“ Nespoznávala som svoj hlas. Tentoraz bol bez náznaku paniky alebo plaču. Bol pevný. Len trochu neveriaci. „Áno, slečna.“ Tentoraz patril hlas žene. Milej bacuľatej sestričke alebo doktorke. Jednoducho záchranárke. To som nevedela s istotou povedať. „Mali ste ohromné šťastie.“ „A niekto iný...?“ Bála som sa vysloviť to slovo. Bála som sa odpovede. Strach sa mi bez pozvania votrel do života. „Nikto iný. Len vy a šofér kamióna. Ani jemu sa nič nestalo.“ „Vďaka Bohu,“ zašepkala som vďačne. Zavrela som oči. Chcelo sa mi spať. A potom sa zobudiť a zistiť, že to bol len sen. V hlave sa mi ako ozvena opakovala posledná veta: ... ani jemu sa nič nestalo...

Zostavila Simona Hricišinová Nemusíte cestovať stovky kilometrov ani plánovať veľkú dovolenku. Tie najkrajšie zážitky často čakajú len pár desiatok minút alebo hodín od domova. Táto kniha vás prevedie 52 výletmi, ktoré ukazujú Slovensko v celej jeho rozmanitosti. Objavíte malebné mestá, vyhliadky s dychberúcimi panorámami, prírodné unikáty, jaskyne, historické pamiatky, rodinné atrakcie aj miesta, o ktorých ste možno doteraz ani nepočuli. Každý tip osobne prežili a odporúčajú redaktori mesačníka Čarovné Slovensko Každý výlet v tejto knihe môže byť začiatkom víkendu, na ktorý budete ešte dlho spomínať. Ukážka: Víkend v Revúcej a okolí REVÚCA Prvé na Slovensku Prvé slovenské evanjelické gymnázium v Revúcej otvorilo svoje brány 16. septembra 1862 a stalo sa prvou strednou školou v Uhorsku, na ktorej sa vyučovalo v slovenskom jazyku. Jeho činnosť bola financovaná najmä z príspevkov zakladateľov, podporovateľov a dobrodincov. Počas 12 rokov existencie tu pôsobilo viacero významných osobností, medzi nimi Ján Francisci, August Horislav Škultéty, Samuel Ormis či Ivan Branislav Zoch, priekopník telesnej výchovy a autor prvej slovenskej učebnice fyziky pre gymnáziá. V roku 1868 sa na škole konali prvé maturity v slovenskom jazyku. V roku 1874 však uhorská vláda gymnázium násilne zatvorila. Dnes sa v historickej budove nachádza múzeum, ktoré približuje dejiny tejto významnej školy. Stála expozícia je umiestnená v pôvodných miestnostiach a zahŕňa napríklad dobovo zariadenú školskú triedu či zborovňu. Súčasťou expozície je aj čierna kuchyňa, ktorá približuje spôsob stravovania vtedajších študentov. Do múzea V meste Revúca vzniklo moderné interaktívne múzeum Litterra, ktoré spája históriu s novými technológiami a so zážitkovým vzdelávaním. Expozície sú rozdelené do tematických pavilónov – Zvuk, Písmo, Obraz a Vesmír, v ktorých návštevníci objavujú, ako vznikajú a fungujú príbehy. Namiesto tradičných vitrín tu môžu návštevníci zapojiť všetky zmysly, hrať sa s interaktívnymi prvkami a tvoriť vlastné príbehy. Litterra prepája literatúru, umenie a moderné médiá a snaží sa podporovať zvedavosť, fantáziu aj kreativitu. Múzeum je otvorené pre rodiny, školy aj jednotlivcov a pravidelne organizuje rôzne podujatia, workshopy a výstavy. V budove sa nachádza aj kaviareň, kde si návštevníci môžu po prehliadke oddýchnuť. Sakrálne pamiatky V meste sa zachovali dve významné sakrálne stavby. Staršou z nich je rímskokatolícky Kostol svätého Vavrinca z 15. storočia, klasicistický tolerančný evanjelický kostol dokončili zas v roku 1785. V interiéri dominuje rokokový oltár a kazateľnica. Kultúrnou pamiatkou je aj evanjelická fara. Tradičné jedlo Revúca v srdci regiónu Gemer je známa aj svojou tradičnou gastronómiou, z ktorej najviac vyniká miestna špecialita nazývaná revúcke guľky. Tento jednoduchý, no sýty pokrm sa pripravuje zo zemiakov a z údeného mäsa a podáva sa s masťou a opraženou cibuľkou alebo kyslou kapustou. Jedlo bolo obľúbené už medzi študentmi prvého slovenského gymnázia, ktorí si na ňom pochutnávali počas svojich štúdií v meste. Okrem miestnych obyvateľov si ich obľúbili aj turisti. Ochutnať ich môžete v každej dobrej reštaurácii na Gemeri a aj počas Dní mesta Jelšava, kde už niekoľko rokov prebieha súťaž vo varení tejto pochúťky. Ak máte viac času Za výhľadmi Na svahu Šturmanovej hory neďaleko mesta Revúca stojí moderná rozhľadňa, ktorá ponúka krásne panoramatické výhľady na mesto, vrcholy Slovenského rudohoria či dolinu rieky Muráň. Z vyhliadky možno pozorovať aj krajinu Národného parku Muránska planina vrátane hradu Muráň. Rozhľadňa je vysoká takmer 20 metrov a patrí medzi najvyššie vyhliadkové stavby v regióne Gemer. Jej konštrukcia je drevená s oceľovými prvkami a dopĺňa ju upravený areál s prístreškom a náučnými tabuľami. Na miesto vedú dve prístupové trasy – kratšia, približne 1,8 kilometra dlhá, sa začína pri vodojeme na okraji Revúcej a pokračuje po chodníku a lesnej zvážnici. Druhá trasa meria asi štyri kilometre a vedie po spevnenej lesnej ceste zo strelnice medzi Revúcou a Muránskou Dlhú Lúkou. Táto cesta je vhodná aj pre cyklistov. Po stopách minulosti Muránsky hrad, tretí najvyššie položený hrad na Slovensku, sa týči nad obcou Muráň vo výške 935 metrov nad morom a dnes je zrúcaninou, ktorá stále láka návštevníkov svojou bohatou históriou a výhľadmi, ktoré vyrážajú dych. Postavený bol v 13. storočí ako kráľovský strážny hrad na okraji Muránskej planiny, prešiel mnohými prestavbami, najmä v prvej polovici 15. storočia, a počas 18. storočia bol dvakrát zasiahnutý požiarom, po ktorom bol postupne opustený. Hrad je spätý s legendárnou Máriou Séčiovou, známou ako Muránska venuša. Z návštevníckych trás vedú na hrad turistické chodníky z Muráňa, Prednej Hory aj z Veľkej Lúky, s dĺžkou výstupu od 45 minút do jednej hodiny a 40 minút. Zo zachovaných častí sú najvýznamnejšie vstupná brána s vežou a základy gotického paláca. Dobrovoľníci sa pravidelne venujú rekonštrukcii a konzervácii múrov, aby hrad uchovali pre ďalšie generácie. Pod hradom sa nachádza i Lúka plná sysľov, kde môžete malé syslíky dokonca aj kŕmiť. Tip na tradičnú pochúťku Muránskym námestím sa od skorého rána vznáša sladká vôňa čerstvo napečených muránskych buchiet. Ide o pečené buchty s rôznymi náplňami, v ponuke sú tvarohové, makové, orechové, nugátové, višňové, višňovo-makové, čučoriedkové, jahodové či so slivkovým lekvárom. Muránske buchty sú obľúbené nielen v regióne, ale aj na rôznych slávnostiach a udalostiach po celom Slovensku. Kaštieľ i múzeum Predná Hora, situovaná pri obci Muráň, je obľúbeným miestom na relax a oddych. Dominantou lokality je Kaštieľ Predná Hora, ktorý dnes patrí Ústavu pre liečbu závislostí, no park je prístupný pre širokú verejnosť. Kaštieľ si dal na začiatku 20. storočia postaviť bulharský kráľ Ferdinand Coburg ako svoje zimné sídlo v slovenských horách, výstavba prebiehala v rokoch 1912 až 1914. Ferdinand, vášnivý poľovník, si dal postaviť aj menší poľovnícky zámoček, dnes múzeum venované jeho osobnosti, kde si návštevníci môžu prezrieť autenticky zariadenú spálňu, pracovňu a kuchyňu. Oba objekty slúžili panovníkovi až do roku 1944, keď musel spolu s ustupujúcou nemeckou armádou Slovensko opustiť. Do prírody Hutiansky vodopád Bobačka sa nachádza na okraji obce Muránska Huta v srdci Národného parku Muránska planina a patrí medzi najkrajšie prírodné atrakcie regiónu. Vodopád vznikol na toku Bobačka, prítoku Hutnianskeho potoka, a jeho voda preteká kaskádou skalných stupňov, čím vytvára sériu menších kaskád a jeden výraznejší, približne trojmetrový vodopád. Najpôsobivejší je na jar po topení snehu a na jeseň po výdatných dažďoch, keď je prietok vody najvyšší. Vodopád je ľahko dostupný – len niekoľko metrov od cesty spájajúcej Muráň a Červenú Skalu, pri autobusovej zastávke Muránska Huta, s možnosťou parkovania v obci, alebo po červenej turistickej značke z Veľkej Lúky. Do kaštieľa Kaštieľ Coburgovcov v Jelšave, postavený pôvodne rodinou Koháriovcov v rokoch 1796 až 1801 na základoch renesančného objektu zo 16. storočia, je jednou z architektonicky i historicky najvýznamnejších pamiatok Gemera. Stavba, kombinujúca prvky francúzskeho klasicizmu a baroka, dlho pustla, no od roku 2015 prebieha jej postupná obnova – spevňujú sa klenby, obnovuje strecha a interiér, pričom moderné úpravy zachovávajú historický charakter objektu. Návštevníci počas prehliadky objavia pamätnú izbu Ľudovíta Greinera, dobovo zariadené izby, chodbu s poľovníckymi trofejami, fascinujúcu neskorobarokovú tančiareň či prezentácie sochárskeho umenia. Unikátne je aj netradičné ubytovanie v presklených bunkách uprostred historických priestorov, ocenené architektonickou cenou CE ZA AR.

Odletela na dovolenku, aby zabudla na neveru svojho manžela. Vrátiť sa mala s čistou hlavou. Namiesto toho sa jej život ešte viac skomplikoval. Laura stojí pred rozhodnutím, ktoré by nechcela riešiť žiadna žena. Doma ju čaká muž, s ktorým plánovala stráviť celý život. Na druhom konci sveta stretne niekoho, kto v nej prebudí city, na ktoré už takmer zabudla. Lenže minulosť sa nedá nechať doma v kufri. Keď ju dobehne realita, Laura bude musieť zistiť, či sa dá odpustiť zrada, a či je možné začať odznova. Dojímavý román o láske, druhých šanciach a rozhodnutiach, ktoré dokážu zmeniť celý život. Ukážka: Niečo sa so mnou deje, keď kráčam uličkami popri krásnych starých koloniálnych domoch s ich detailným zdobením a so záhradami plnými tropických kvetov. Nálada sa mi začína zlepšovať. Slnko svieti, okolo mňa je bledomodrá obloha a cítim oceán. Zhlboka sa nadýchnem a cítim sa slobodne. Tak slobodne ako pod vodou, keď som prvýkrát robila ponor v otvorenom mori. Naozaj sa chcem ísť opäť potápať. Nič mi v tom nebráni. Dobre, mala by som sa snažiť aj trochu pracovať. A určite musím zavolať Becky. Sľubujem si, že jej a rodičom zavolám hneď, ako sa vrátim domov. Domov? Vybuchnem do smiechu. No, v istom zmysle to tak na chvíľu je. Kúpim si spodnú bielizeň, plážové šaty a, čo tam po tom, aj nové bikiny, tentoraz červené. Možno dnes pôjdem na pláž. Prečo nie, však? Zamierim do obchodu a kúpim zásobu čistiacich prostriedkov. Kúpim aj ovocie, cereálie a pár drobností. Nechcem byť príživník. Len čo sa budem cítiť dosť pohodlne opýtať sa Carmen, ponúknem sa aj s varením. Pomyslím na Erica, ako sa lenivo váľa na pohovke, a na chvíľu mi jej je ľúto. Chodí do práce a potom príde domov, kde varí pre všetkých. Zamyslím sa, či jej pomáha aj niekto iný z rodiny. Nie div, že nemá čas na upratovanie. Keď sa vrátim do domu, po nikom nie je ani stopy, ale dvere sú otvorené. Vytiahnem telefón s úmyslom zavolať Becky a rodičom, ale keďže mi dochádza batéria, rozhodnem sa napísať im esemesky. Trochu zbabelé, ale sľubujem, že im zavolám, keď dostanem nabíjačku z kufra. Zavolala som na letisko a povedali mi, že mi batožinu doručia zajtra. Okrem pár esemesiek som sa s rodičmi nekontaktovala dva týždne. Neboli presvedčení, že bol dobrý nápad ísť preč s Marty. Nikdy ju nepovažovali za obzvlášť dobrú spoločnosť, už od čias, keď sa nevrátila z Ibizy. Vždy bola svojrázna, cool, ale trochu pochybná. Fajčila, farbila si vlasy a robila si, čo chcela, pre mňa bola rozhodne najlepšia kamarátka. Chudera Marty. Asi to celé zvalia na ňu, ale čoskoro im to vysvetlím. Odložím telefón, vybalím nákup a pustím sa do upratovania. Najprv umyjem podlahu v kuchyni, upracem riad z raňajok po Javierovi a Ericovi a potom sa pustím do obývačky. Okrem prachu, špiny a nečistôt to nie je také zlé. Aspoň nie je zasypaná špinavým riadom ako kuchyňa. Keď je to hotové, idem hore do kúpeľne a čistím ju, kým sa sanita nezačne lesknúť. Potom sa pustím do svojej izby. Vrstva prachu je taká hrubá, že vsakuje do špongie, takže ju po chvíli musím vymeniť za novú. Vyčistím zrkadlo a okno, vyleštím drevené komody, toaletný stolík a čelo postele. Pozametám a umyjem podlahu. A potom otvorím okno. Teplý vzduch prúdi dnu a spokojne si vzdychnem. Opriem sa lakťami o parapet. Záhrada je stále ako jedno veľké smetisko, pomyslím si, keď sa na ňu dívam. Zaujíma ma, koľko práce by to bolo, keby som ju chcela dať do poriadku. Tento dom by bol taký krásny, keby sa oň niekto naozaj postaral. Nikdy som nebola záhradníčka, ale som si istá, že dokážem upratať odpadky a pokosiť trávu. Možno sa na to niekedy dám, ale nie skôr, než pôjdem na pláž. Čaká ma poriadna prechádzka, čo v popoludňajšej horúčave nebude žiadna zábava, ale na konci to bude stáť za to. Vyjdem z izby a načúvam. Nič. Odložím čistiace prostriedky do práčovne, ktorú som konečne našla, potom vysypem koše a vynesiem odpadky do kontajnerov na ulici. Oprášim si ruky a otočím sa naspäť, keď mi pohľad vyletí k odkvapom domu. Leo sa vykláňa z okna podkrovnej izby, jeho opálené lakte sa opierajú o parapet. Usmievam sa a zamávam naňho. Vyzerá trochu pobavene, lenivo zdvihne prsty a zamáva naspäť. „Chceš kávu? Idem do tej kaviarne,“ poviem impulzívne. Vôbec som to neplánovala, ale ak ho to prinúti zísť a porozprávať sa so mnou… Pokrčí plecami a potom kývne. „Super. O chvíľu som späť.“ Usmievam sa pre seba, keď sa vrátim dnu a nájdem peňaženku. Som späť o desať minút a Leo sa medzitým presťahoval na gauč v záhrade. „Čo robíte, keď prší?“ spýtam sa zamračene, keď za sebou zavriem bránu. „Presunieme sa na verandu, ak sa nám chce.“ Mykne hlavou nabok. Je tam malá krytá veranda zdobená klasickým vyrezávaním. Biely náter sa lúpe po rokoch zanedbania. „Premýšľal si niekedy o tom, že by ste z tohto domu spravili penzión?“ Podám mu kávu a sadnem si do jedného z kresiel. Odfrkne si. „Myslíš si, že vyzerám ako niekto, kto by dobre vychádzal s turistami?“ „So mnou vychádzaš celkom dobre.“ Pozerá na mňa cez privreté oči dlhú chvíľu a ja sa silou vôle snažím nečervenať sa. „Ty si iná.“ „Robil si sprievodcu na tých malých vláčikoch,“ upozorním ho a dôkladne si ho obzerám. Prezliekol sa do šortiek a košele a vlasy má stále mokré po sprche. Sústreď sa! „To bolo iné,“ zmení taktiku. „Prečo iné? Mohol by si tým zarobiť slušné peniaze.“ „Zabúdaš na moju švagrinú.“ Odpíjam si z kávy. „Na tú by som nikdy nemohla zabudnúť,“ poviem nevinne. Zdvihne na mňa obočie. „V každom prípade, nepridala by sa? Mohla by variť to pollo s ryžou ako svoju špecialitu.“ „Arroz con pollo?“ spýta sa pobavene. „Snažila sa na teba zapôsobiť?“ „Na mňa?“ Odfrknem. „Nerob si srandu. Uvarila to pre Javiera, samozrejme.“ „Ach.“ Pofúka si kávu, aby si ju ochladil. „Hej. Aj tebe predsa nechala.“ Prikývne a odpije si. Všímam si, že sa oholil. Ľahnem si na bok v kresle, hlavu opriem o operadlo a zapozerám sa hore. Užívam si, ako nám nad hlavami pomaly plynú oblaky. Po chvíli Leo vstane a niečo zamrmle o jedle. Sledujem jeho odchádzajúci chrbát, keď prechádza záhradou do domu. O pár minút počujem pípnutie mikrovlnky. „Kde je pes?“ spýtam sa zvedavo, keď sa vráti s miskou ohriateho jedla. „Eric ho vzal do práce.“ „Eric šiel do práce?“ spýtam sa prekvapene. „Čo robí?“ „Dnes pracuje na nejakých lodiach na Summerland Key.“ To je vedľajší ostrov. „Udržiava ich čisté a také veci. Javier mu pomáha.“ „Ach. To je fajn.“ Sledujem, ako sa pustí do jedenia. Pozrie na mňa a uvedomím si, že zízam. „Vychádzajú spolu dobre?“ spýtam sa narýchlo. „Celkom dobre,“ odpovie medzi hltmi. „Prepáč, mala by som ťa nechať jesť.“ Vrátim sa k sledovaniu oblakov a jemne hojdám nohami, kým mi žabky nezačnú byť voľné. Vyzujem si ich. „Hovorila si s manželom?“ Leova otázka ma prekvapí. Pozriem sa na neho. Stále je, oči má upreté na jedlo. „Áno.“ Kývne, ale nepozerá sa na mňa, tak otočím hlavu späť k oblohe. „Nebol veľmi šťastný.“ Nič, a potom: „Hmm…“ Znova sa na neho pozriem. „Tak mu treba, nie?“ Dá si ešte jeden hlt a potom položí misku na zem. „Hej, nechceš ísť so mnou na pláž?“ spýtam sa impulzívne. „Kedy?“ „Teraz?“ „Ehm…“ „Máš niečo lepšie na práci?“ poviem rýchlo, lebo vidím, že váha. Pokrčí plecami. Robí to často. „Vlastne ani nie.“ „Super!“ Posadím sa a usmejem sa naňho. Poškriabe sa na brade. „Na ktorú chceš ísť?“ „Higgs Beach?“ Tá sa zdá ako hlavná a iné nepoznám. „Nie.“ Rozhodne pokrúti hlavou. „Choď si vziať veci.“ Kývne smerom k domu. Čo to znamená? Berie ma niekam inam? Nezaujíma ma to, pokiaľ ide so mnou. Jupí! „Vezmi dva plážové uteráky zo skrinky,“ zavolá Leo hore schodmi. „Dobre!“ odpoviem cestou po ne a urobím, čo mi hovorí. Skrinka vonia rokmi, ale nie je to nepríjemná vôňa. Je plná bielizne, ale plážové uteráky sú len tak nahádzané, tak vezmem dva a ponáhľam sa do izby prezliecť sa do bikín. Leo sa opiera o stenu naspodku schodov. „Pripravená?“ spýta sa s úsmevom. Zdvihne kľúče od auta zo stolíka vedľa seba, odrazí sa od steny a lenivo kráča ku dverám. Auto má zaparkované na ulici pred domom. Vôňa kože sa rozlieva celým autom a v priestore pod nohami je piesok. Predstavujem si, ako sa mu tu už roky zbierajú zrnká piesku, ktoré sa zapatrošili a postupne sa stali neoddeliteľnou súčasťou auta. Nahne sa k odkladaciemu boxu a otvorí ho tak, že mi padne na kolená. Vytiahne čierne slnečné okuliare, nasadí si ich a box zavrie, prstami sa pritom dotkne mojich nôh. Stále som napätá z jeho dotyku, aj keď už naštartoval a odrazil sa od obrubníka. Auto má manuálnu prevodovku a ja stále pokukujem na tmavé chĺpky na jeho rukách, keď radí. Našťastie mám vlastné slnečné okuliare, takže sa mi ľahko špehuje, ale po chvíli sa donútim pozerať z okna, kým si všimne, že ho sledujem.

Evita magazín - čítanie pre skutočné ženy.

Praktická kniha plná osvedčených rád našich starých mám, ktoré prekvapia svojou aktuálnosťou aj dnes. Mnohé z nich vychádzajú z prirodzeného využívania dostupných surovín, šetrenia zdrojov a rešpektu k prírode, a preto sú v súlade s moderným ekologickým a udržateľným spôsobom života. Nájdete v nej domáce čističe, tipy na pranie, zaváranie, varenie, pestovanie zeleniny a byliniek, prírodnú kozmetiku aj množstvo šikovných domácich fínt, ktoré pomáhajú šetriť peniaze, čas aj životné prostredie.

Lea už neverí na rozprávky. Vie, že keď sa raz niečo zlomí, nezlepí sa to len tak. Naučila sa spoliehať sama na seba a svoje srdce drží pod kontrolou. Keď sa jej kamarátke rozpadne vzťah, odchádzajú spolu do Talianska, aby si liečili rany a na chvíľu zabudli na všetko, čo bolí. Lenže práve tam, ďaleko od reality, sa objaví niekto, kto jej pokoj nečakane naruší. A Lea zistí, že niektoré stretnutia sa nedajú naplánovať a už vôbec nie zastaviť. Ivana Holíková prináša romantický, emotívny a miestami iskrivý príbeh o ženách, ktoré sa učia znovu dôverovať. Sebe, životu aj láske. O priateľstve, ktoré drží nad vodou, a o citoch, ktoré prídu vtedy, keď ich najmenej čakáme. „Potom sa jedného dňa zobudí a nebude mať v hrudi pocit, že ju niekto dobodal. Zhlboka sa nadýchne a od srdca sa usmeje. To bude deň nových začiatkov.“

Lea už neverí na rozprávky. Vie, že keď sa raz niečo zlomí, nezlepí sa to len tak. Naučila sa spoliehať sama na seba a svoje srdce drží pod kontrolou. Keď sa jej kamarátke rozpadne vzťah, odchádzajú spolu do Talianska, aby si liečili rany a na chvíľu zabudli na všetko, čo bolí. Lenže práve tam, ďaleko od reality, sa objaví niekto, kto jej pokoj nečakane naruší. A Lea zistí, že niektoré stretnutia sa nedajú naplánovať a už vôbec nie zastaviť. Ivana Holíková prináša romantický, emotívny a miestami iskrivý príbeh o ženách, ktoré sa učia znovu dôverovať. Sebe, životu aj láske. O priateľstve, ktoré drží nad vodou, a o citoch, ktoré prídu vtedy, keď ich najmenej čakáme. „Potom sa jedného dňa zobudí a nebude mať v hrudi pocit, že ju niekto dobodal. Zhlboka sa nadýchne a od srdca sa usmeje. To bude deň nových začiatkov.“

Evita magazín - čítanie pre skutočné ženy.

Evita magazín - čítanie pre skutočné ženy.

Evita magazín - čítanie pre skutočné ženy.

Publikácia obsahuje: Daňové zákony: 1.Zákon o dani z príjmov 2.Zákon o DPH 3.Zákon o používaní elektronickej registračnej pokladnice 4.Zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku + daň z nehnuteľností 5.Zákon o dani z motorových vozidiel 6.Zákon o správe daní a poplatkov Postupy účtovania: 1.Postupy účtovania - jednoduché účtovníctvo 2.Postupy účtovania - podvojné účtovníctvo 3.Opatrenie o zostavení účtovnej závierky pre mikro účtovné jednotky 4.Opatrenie o zostavení účtovnej závierky pre malé účtovné jednotky 5.Opatrenie o zostavení účtovnej závierky pre veľké účtovné jednotky a subjekty verejného záujmu Bonus: 1.Zákon o účtovníctve 2.Zákon o cestovných náhradách 3.Zákon o obmedzení platieb v hotovosti 4.Informácie o účtoch Sociálnej poisťovne a zdravotných poisťovní

Evita magazín - čítanie pre skutočné ženy.

Evita magazín - čítanie pre skutočné ženy.

Evita magazín - čítanie pre skutočné ženy.

Skutočný príbeh psychologičky, o tom, čo sa stane, keď sa vám prevráti život naruby. Kniha o premene, o zvedavosti namiesto hanby, o sile sebapoznania a o tom, že autentický život sa dá nájsť v akomkoľvek veku, ak sa prestaneme báť vlastnej túžby. Keď Alise po dvadsiatich rokoch manželstva manžel oznámi, že sa zamiloval do muža, jej istoty sa rozpadnú v jedinom momente. Ako odborníčka celý život sprevádzala iných pri zvládaní zmien, strát, kríz a vzťahových zápletiek. Teraz stojí pred úlohou, na ktorú ju nepripravil žiaden výcvik: zmeniť vlastný život od základov. Toto je hlboko osobný a pravdivý príbeh o tom, ako si žena v strednom veku začne systematicky skladať svoju identitu nanovo. S úprimnosťou aj jemnou sebairóniou opisuje mesiace plné otázok, na ktoré dovtedy nemala odvahu: Kde som v tom všetkom ja? Čo skutočne chcem? A prečo som svoje potreby roky potláčala? Otvára sa svetu randenia, intimity a sexuality nie preto, aby šokovala, ale aby pochopila vlastné strachy, hranice, túžby a vzorce, ktoré ju roky formovali. S humorom a profesionálnou sebareflexiou opisuje, ako sa človek učí zostať sám so sebou a ako sa mení, keď si dovolí prežívať bez cenzúry.