! Doprava ZADARMO už od 20 € !

Hisham Matar: Návrat

„Revolúcia nie je pevná brána, ktorou národ prejde, ale búrka, ktorá zmetie všetko, čo sa jej dostane do cesty.“

Tento krát  nás dej zavedie do Líbye, k mužovi menom Hišám Matar. Po mnohých rokoch sa rozhodne vrátiť do svojej rodnej zeme a predstaviť ju manželke. Do milovanej a rovnako nenávidenej porevolučnej Líbye. Na životnom cykle nepokojmi zmietanej a zúboženej krajiny opisuje život troch generácií odvážnych a hrdých národniarov. Starého otca, otca a svojich rovesníkov. Silný príbeh vytrvalých a nevzdávajúcich sa hrdinov bojujúcich za lepšie zajtrajšky. Od talianskej nadvlády až po oslobodenie od Kaddáfího diktatúry.

„Ľudí unášate, aby ste ich umlčali, ale aj preto, aby ste pozostalým zúžili vnímanie, infikovali im dušu, obmedzili ich predstavivosť. Keď mi Kaddáfí vzal otca, zavrel ma do priestoru, ktorý nebol oveľa väčší  od otcovej cely. Kráčal som v ňom od steny k stene, jedným smerom hnev, druhým nenávisť a cítil, ako sa mi zmenšujú a tvrdnú  vnútorné orgány.“

Pozornosť je zameraná hlavne na otca, dôležitého predstaviteľa opozície kráľa, jeho následný únos a uväznenie za Kaddafího režimu, zavŕšené zmiznutím z povrchu zemského. Vo vzduchu visiace ťaživé ticho mučiace srdce a myseľ, ktoré po ňom ostalo. Berúce spánok a pokoj. Najmä to prinúti autora sa vrátiť do svojho rodiska. Nájsť odpovede na nikdy nekončiace otázky. No hlavne na tie najdôležitejšie: Žije jeho otec? Alebo ako mnohí ďalší zaplatil tú najvyššiu cenu? Ako sa vyvíjali osudy zvyšku rodiny?

„Môj otec je mŕtvy a žije. Nemám na to vysvetlenie. Je v minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Aj keby som ho bol držal za ruku a cítil, ako mu pri poslednom výdychu ochabuje, verím, že by som sa vždy, keď by som o ňom chcel rozprávať, zháčil a premýšľal aký čas mám použiť. Nazdávam sa, že nejeden muž, ktorý si pochoval otca, to cíti rovnako. Nie som výnimka. Žijem, tak ako my všetci, v postskripte.

Za hlavné postavy tohto autobiografického románu Návrat, by mohli byť označené smrť a neistota. Dve nerozlučné sestry naťahujúce nenásytné chápadlá nad krajinou, ako aj nad jej obyvateľmi. Príbeh prináša excelentné vyobrazenie fungovania Líbye v priebehu rokov na pozadí osudov milujúcej rodiny. Autorovi sa bezpochyby podarilo dosiahnuť dokonalosť. Dokonalosť vo vykreslení reality. Ak jeho dielu venujete patričnú pozornosť, nechá Vás preniknúť cez svoju zložitosť. Otvorí náruč a odhalí kruté tajomstvá zločinov páchaných na ľuďoch a krajine. Melanchólia ostane ešte dlhý čas po prečítaní vašim nerozlučným spoločníkom.

„Smútok nie je prípad pre detektíva, ani hlavolam, ale aktívna a živelná skúsenosť. Je to tvrdá, poctivá robota. Dokáže vám zlomiť väz. Je súčasťou priblíženia sa k smrti a – neviem prečo, nie som to schopný vysvetliť- ako taký nám vlieva nádej. Najzvláštnejšie na tom je, že po všetkom, čo sa udialo, srdce naďalej zostane obrátené k svetlu. Prirodzene si hľadá cestu najmenšieho odporu. Nikdy som tomu neporozumel. Aspoň nie hlavou. Ale je to kdesi v tele, v neprestajnom uvedomovaní si večnosti, v rozpínavosti času a priestoru, kde výroky typu „Je mŕtvy“ strácajú presnosť.

Každý životný príbeh má svoju silu, okamihy smútku, radosti a trápenia. No keď sa to skĺbi s odhodlaným bojom za lepší život celej krajiny, vznikne dych berúce dielo. Dielo menom život. 

„Aj po dvadsiatich piatich rokoch sa naďalej vyrovnávam s otcovou neznámou smrťou a mlčaním. Závidím pozostalým definitívu pohrebov. Bažím po tej istote. Aké to asi je rukami zovrieť kosti, rozhodnúť sa, ako ich uložiť, môcť potľapkať kus zeme a predniesť modlitbu.“


Za recenziu ďakujeme Andrejke Gálovej. 

Jej fotky a časť recenzii nájdete aj tu: @anduskag.


← Predchádzajúci blog

Juraj Šimkovič: Naivná pedagogika z praxe

Nasledujúci blog →

Alexandra Oliva: Posledná