Nathan Filer: Šok z pádu
Zďaleka nie každý deň máme možnosť pozrieť sa na svet očami takéhoto človeka. A kedy že sa nám už len naskytne možnosť pozrieť sa za jeho oči? Poodchýliť bránu a nazrieť do jeho mysle? Nie do mysle, do duše takto postihnutého a trpiaceho človeka? Pretože hrdina rozpráva svoj príbeh a celý sa nám otvorí. Ale napriek vážnej, dalo by sa povedať tragickej téme, je na knihe niečo pozitívne. A to ma veľmi oslovilo. Nie, autor situáciu nezľahčuje a nič neuľahčuje ani svojmu hrdinovi, ale z riadkov i priamo osoby hlavného protagonistu sála čosi natoľko ľudské a milé, že sa do deja rýchlo ponoríte a príliš neskoro si dokážete uvedomiť, že do jeho postavy ste sa úplne vcítili. A jeho choroba nebude pritom vôbec prekážkou. A navyše: vôbec vám to nebude vadiť.
Autor búra predsudky a stereotypy, ktoré obklopujú ľudí s duševnými poruchami. Súcit; to je jedna z najúžasnejších devíz knihy. A veru nebude to posledný raz, čo na knihe nájdete niečo pozitívne. Ja som to zázračné slovko vyskloňoval pri čítaní veľakrát. Podobný námet sa vyložene ponúka na spracovanie v štýle akejsi novodobej srdcervúcej antickej drámy, ale hoci vlastne román aj taký svojou podstatou je, jeho vyznenie a atmosféra hovoria o niečom rozdielnom, opačnom. Pod povrchom a nad povrchom vecí, pod a nad dianím nešťastných udalostí v živote, popod a za krehkým a kazovým labyrintom mozgu so všetkými svojimi zákutiami a chemickými nerovnováhami, sa skrýva ľudské teplo, nádej a láska. A to je malý zázrak.
Takým malým zázrakom je napokon aj táto kniha. Nenadarmo získala cenu Costa, ktorá sa v rámci britskej a írskej literatúry teší nemalej prestíži. Na prvotinu to nie je vôbec zlé. Ach, áno, toto je autorove prvé publikované dielo. A na margo toho sa patrí spomenúť, že román bol ocenený tiež ako najlepší debut roku. Ale kým bol Nathan Filer než začal písať a stal sa spisovateľom? – vŕtalo mi v hlave. A keď som sa dozvedel, že zdravotnou sestrou, pardón, bratom na psychiatrii, alebo viete čo, nechajme to tak a ostaňme radšej pri označení zdravotník, bolo mi to jasné. Tá kniha je písaná tak zasvätene až musí byť každému zrejmé, že autor bol priamo pri zdroji a duševne chorých pacientov poznal osobne. A dodajme aj to, že toto je našťastie ten lepší prípad, lebo chvíľu som mal obavy či nepíše z vlastnej bytostnej skúsenosti alebo nemá niekoho takého v rodine. Bude klišé, keď napíšem, že román je sondou do rozmýšľania a vnímania narušenej mysle, ale bude to pravda.
Tu však musím zdôrazniť, že protagonista je sympatický mladý muž s dobrými aj zlými vlastnosťami ako každý iný, len vážnejšími a špecifickejšími trápeniami, než má väčšina populácie. Nečaká na nás žiaden vyšinutí šialenec ako vystrihnutý z béčkového thrilleru, naopak, aj zarytý moralizátor by musel uznať, že náš Matthew (nevyjadrujme sa už o ňom ďalej anonymne) je dobrým človekom. To je ďalším veľkým plusom knihy. Odstránenie anonymity a stigmatizácie pomenovaním a priblížením. Ak si dokážeme uvedomiť, že schizofrenik je bežný človek ako my, so svojimi radosťami a starosťami, len ešte s problémom navyše, kniha splnila svoj účel.
Ale nebojte, bude vás aj baviť. Je totiž napísaná pútavo a nekonvenčne. Už len odlišné vnímanie Matthewa, ktorý sa naviac ukazuje ako šikovný rozprávač, ju vyčleňuje z šedého priemeru. K tomu si pridajte fragmentárnu výstavbu a nechronologické napredovanie deja, ktorý sa rôzne prelína, krúti a zvíja ako riečny prúd v perejách a taktiež zaujímavé grafické členenie textu, a dostanete tak dielo, ktoré vám pripraví šok bez pádu.
