Recenzia: Na okraji temného lesa

Na okraji temného lesa je silné dielo, ktoré si u mňa vyslúžilo zaradenie do osobitnej kategórie čítania, ktorú neviem dostatočne opísať slovami. Je to kniha pre každého, kto hľadá niečo viac než len príbeh. Niečo, čo zostáva v mysli ešte dlho po dočítaní.

Príbeh sa začína emigráciou. Saba, hlavný protagonista, utiekol z vojnou zničeného Gruzínska do Anglicka spolu so svojím otcom Iraklim a bratom Sandrom. Matka – nazývaná Ekka – zostala doma a už nikdy sa do Anglicka nedostane. Po rokoch sa Irakli rozhodne vrátiť do rodnej krajiny. Keď sa nevracia, rozhodne sa ho hľadať Sandro. A nakoniec ich oboch ide hľadať Saba. Autor v tomto diele spája rodinnú drámu s politicko-historickým pozadím do jedného celku.

Kniha spracováva silné témy akými sú hľadanie identity, dôsledky vojny, vyrovnávanie sa s minulosťou, so stratou... No hoci je príbeh popretkávaný smútkom a trpkosťou, vznáša sa nad ním nádej.

V texte zarezonujú spomienky na Ekku. V živote človeka je takáto strata – a najmä v kontexte exilu, keď sa k bolesti pridáva ešte aj vina – niečím, čo poznačí celú rodinu. V postave Sabu cítiť medzi riadkami, ako hlboko je poznačený osudom. Jeho správanie, spôsob komunikácie... všetko o ňom vypovedá. A pritom je to také autentické. Ľudské.

Príbeh odkazuje aj na rozprávky, najmä na Janka a Marienku, na ktorú nadväzuje aj názov. Kým v iných dielach sú rozprávkové motívy skôr ozdobou, tu majú skutočný význam. Viete, že sem patria. A že sú jedinečné.

Kniha výnimočným spôsobom zachytáva následky vojny a exilu. Ak vás okrem toho zaujímajú spomínané témy (strata, identita, nádej), ale aj napr. trauma, určite siahnite po tejto knihe. Je to román, ktorý sa vás dotkne.

⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️/5