Recenzia: Olivovník
„Zadivím sa, prečo ľudia nenávidia mapu svojho života, ktorá sa objavuje na ich tele, keď takýto strom, vyblednutú maľbu či ošarpanú neobývanú budovu velebíme pre ich starobylosť.”
Lucinda Riley bola jedinečná spisovateľka so svojským nenahraditeľným štýlom písania, ktorý si zamilovali milióny čitateľov po celom svete. Ja som si k nej pred rokmi našla cestu cez Motýliu izbu, ale odvtedy som od nej nič neprečítala, až teraz Olivovník.... A poviem vám, ľutujem, že som ešte neprečítala všetky ostatné rovnako ako aj sériu Sedem sestier. Motýliu izbu som prečítala so slzami v očiach a inak tomu nebolo ani po dočítaní Olivovníka.
Toto je jedna z tých kníh, ktorá sa nedá pustiť z rúk. Veľmi sa mi páčil spôsob kompozície knihy, keďže sa tu prelínajú denníkové zápisky a spomienky dospievajúceho chlapca Alexa so zážitkami a spomienkami jeho mamy Heleny, bývalej talentovanej baletky, na rovnaké udalosti, ale aj spomienky do jej minulosti. Helena po strýkovi Angusovi zdedí krásnu vilku menom Pandora na Cypre a spoločne s rodinou, manželom, deťmi a rodinnými priateľmi tam strávia niekoľko nezabudnuteľných letných týždňov...
„Helena sa pustila do jedla a premýšľala, či nebolo chybou prísť sem. Keď tu bola naposledy, Pandora jej zmenila život a spustila sled udalostí, ktoré určili jej budúcnosť. A následne ju doviedli tam, kde je teraz. Cítila, akoby sa jej okolo mozgu ovíjali neviditeľné hady, a nebolo úniku, nech by si vybrala ktorúkoľvek cestu."
Obklopený krásnou prírodou, slnkom, cvrlikaním cikád, šantením v bazéne či v mori alebo na výletoch si užívajú spoločný čas, ale ako už názov vily napovedá, Pandora skrýva mnoho tajomstiev, ktoré čakajú na vypustenie všetkých hrôz a bolestí. Helene sa vynárajú staré zabudnuté spomienky ale aj rodinné tajomstvá, ktoré otrasú nejedným rodinným príslušníkom a určia budúcu životnú cestu nielen Heleny ale celej jej rodiny a najmä jej syna Alexa, ktorý chce konečne zistiť, kto je jeho skutočným otcom. V jeho denníkoch sledujeme jeho najintímnejšie a najhlbšie myšlienky, názory a celé prežívanie dovolenky. Tento chlapec prekypuje vysokou inteligenciou a veľmi som si jeho postavu obľúbila. Napriek tomu, že je veľmi racionálny a múdry, má aj vysoké empatické a emočné cítenie.
Lucinda perfektne a realisticky vykresľuje obraz, ako väčšinou vyzerajú rodinné dovolenky, komunikáciu a vzťahy s deťmi, či s partnermi. Ale myšlienka, aká dôležitá je komunikácia a vzájomná dôvera vo vzťahu, rezonuje naprieč celým príbehom.
„Mala som mu to povedať už pred rokmi,” zamrmlala a do očí jej opäť vystúpili slzy. „Mala som dôverovať jeho láske.”
Po desiatich rokoch Alex usporiada v Pandore stretnutie rodiny a priateľov, ktorých na Cypre vtedy získali, kde sa opäť všetci stretnú po dlhých 10 rokoch. Alex vo svojej niekdajšej izbe objaví starý denník a začíta sa do spomienok na nevšedné leto, ktoré zmenilo všetkým životy...
Alex nám vyrozpráva, čo všetko sa následne udialo za tých 10 rokov od momentu otvorenia dvier na Pandore...
Nádherný príbeh, ktorý som opäť na konci preplakala od dojatia.
