Recenzia: Postsedliaci: Slovenský ľudový protest
„Slováci dodnes necítia vinu za tieto činy, že mier sa na juhu dnešného Slovenska de facto začal vysídľovaním, lebo sa tak dialo v mene slovenského a československého štátneho nacionalizmu, ktorý sa nazýval budovanie štátu.“
Juraj Buzalka je sociálny antropológ, ktorý pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave, kde sa zameriava na výskum spoločenských a kultúrnych zmien a politických hnutí. Táto kniha predstavuje súbor úvah, esejí a textov, ktoré v priebehu času uverejňoval v rôznych médiách. Venuje sa viacerým problematickým spoločensko-historickým témam, ktoré sa týkajú súčasného Slovenska.
Patrí sem rozvoj neonacizmu v slovenských dedinách, pohľad na nepodarenú integráciu Rómov, dotýka sa aj politickej (ne)kultúry a predovšetkým sa venuje fenoménu tzv. postsedliactva slovenského národa. Slovensko vníma ako postagrárnu krajinu, pričom väčšina jeho obyvateľov sú postsedliaci, a teda ľudia, ktorí žijú prevažne na vidieku alebo v malých mestách. Hoci ich existencia už nie je priamo spojená s poľnohospodárstvom, idealizovaný pohľad na ich sedliacku minulosť, ktorý sa takpovediac dedí z generácie na generáciu, výrazne ovplyvňuje ich každodenný život a vnímanie súčasného sveta. Kniha sa tiež dotýka fenoménu udavačstva a dôvery v konšpiračné teórie.
Jazyk v tejto knihe je dosť zložitý, odborný a povedal by som menej prístupný. Celkovo sa nečíta najľahšie, pretože celý ten sloh je miestami krkolomný a kostrbatý. Na jednej strane má autor niekoľko veľmi dobrých kritických poznámok, týkajúcich sa najmä pretrvávania a rozširovania extrémizmu na slovenskom vidieku. Taktiež veľmi jasne poukazuje na fakt, že pokiaľ chce liberálno-demokratická strana na Slovensku niečo dosiahnuť, bez toho, aby si naklonila vidiek, to nepôjde.
Na druhej strane sa v knihe objavujú aj myšlienky, ktorými autor určite stúpi na otlak nejednému čitateľovi a s niektorými sa ani ja nedokážem celkom stotožniť. Išlo predovšetkým o isté sociálno-ekonomické otázky, pri ktorých mám pocit, že ich autor značne zjednodušuje. Tiež som dúfal, že sa téme konšpirácií na Slovensku bude venovať viac a pôjde do väčšej hĺbky. Určite by bolo vhodné knihu obohatiť o štatistiky, grafy, nejaké reálne čísla, ktoré by podložili niektoré autorove názory. Treba však povedať, že toto sú všetko subjektívne postrehy – a čo sa mne nepáčilo, sa inému čitateľovi páčiť môže.
Knihu odporúčam študentom a fanúšikom sociológie, sociálnej antropológie či ďalším príbuzným vedným odborom. Pokiaľ však hľadáte knihu, ktorá ide viac na dreň, odporúčam skôr reportáž Andreja Bána – Slon na Zemplíne.
